Dvaja Piešťanci sa vydali peši po Ceste hrdinov SNP z Bratislavy na Duklu

Michal aj Adam nám poskytli tento rozhovor. Možno aj vás podnieti k podobným výkonom.

Po vzore istého vysokoškoláka, ktorý si potreboval prečistiť hlavu, dal výpoveď v práci a vydal sa na dlhé putovanie cestou SNP na Duklu, ste sa aj vy dvaja vybrali na rovnakú púť. Čo vám táto cesta dala, čo vzala?

Cesta nám dala možnosť skúsiť si život bez starostí moderného sveta. Namiesto toho sme riešili len to, že denne musíme prejsť naplánovanú porciu kilometrov, jedlo, vodu a podľa možností slušný nocľah. Počas celej cesty sme museli vedieť spoločne fungovať, vedieť sa dohodnúť a riešiť vzniknuté problémy. Taktiež sme mali možnosť zistiť, kde sú naše limity, a najmä to, že pri správnom psychickom rozpoložení sú oveľa ďalej, ako sme si mysleli. A čo nám vzala? Pár kíl z váhy, dvojo topánok a Adamovi šiltovku.

Aké prípravy ste vykonali? Čo najnutnejšie zbalili? Koľko peňazí plánovali minúť a aká bola realita?

Zo začiatku sme si mysleli, že cestu absolvujeme s výbavou, ktorú sme už mali. Váha batohov po prvotnom zbalení nás presvedčila, že bude treba kúpiť pár novších a hlavne ľahších vecí. Pre rozpočet sme to však nehnali do extrémov, ale každé kilo sa počíta. Čo sa týka obsahu batohov, zjednodušene sme brali funkčné oblečenie do každého počasia, pončo, celty, spacák, karimatku, plynový varič, riad, hygienické potreby a pre každý prípad lekárničku. Čo sa týka peňazí, na jedlo sme minuli o trochu viac, ako by sme minuli doma, a asi päťkrát sme si platili ubytovanie.

Cesta SNP je približne aj s výhľadmi z horských vrchov dlhá 770 kilometrov, trvala vám 25 dní. Ktorý úsek alebo ktorý z týchto dní bol kritický a prečo?

Kritický bol hlavne začiatok. Prvé dni nás batohy tlačili na ramenách a do toho všade tie „úžasné“ komáre. V kombinácii s blízkosťou domova to v nás z času na čas vyvolávalo myšlienku to jednoducho vzdať, no ani jeden z nás nemal odvahu vysloviť to nahlas. Veľkou podporou však boli okolo a protiidúci SNP-čkari, ktorí mali koniec na dosah, no aj po troch týždňoch na ceste z nich sršal obrovský optimizmus.

Spávali ste v prírode, pod prístreškami, v útulniach, ba aj dobrí ľudia vám sami ponúkli nocľah. Porozprávajte o tom, akí to boli ľudia a akých zaujímavých turistov, pútnikov, tulákov ste postretali?

Stretli sme množstvo zaujímavých a ochotných ľudí. Napríklad v dedinke Kurimka nás pri bránke čakal pán, ktorý o nás vedel už hodinu, lebo zo svojho pozemku vidí na trasu. Pozval nás na terasu svojho domu a porozprával nám, že rád pomáha ľuďom, a keď zistil, že cesta SNP prechádza okolo jeho domu, rozhodol sa pomáhať práve turistom. Povedal nám, že má pútnikom vždy čo ponúknuť a že vie pomôcť aj s nocľahom.

Koronakríza vás vlastne v istom ohľade aj nasmerovala – práve k spoznávaniu Slovenska? Či sa mýlim?

Nepovedal by som, že nasmerovanie prichádzalo z koronakrízy. Myšlienka tu bola skôr, no nepriaznivá situácia s cestovaním do zahraničia nám dala príležitosť zrealizovať ju tento rok.

Stalo sa vám napríklad, že niekde ste išli a zrazu – cesta zarúbaná? Bolo treba sa brodiť potokom, hľadať miesto, kadiaľ prejsť? Alebo ste sa presne riadili odporúčaniami ľudí, ktorí túto štreku už absolvovali?

Aj napriek tomu, že ide o oficiálnu turistickú trasu, našli sa úseky, kde sme blúdili pre neprehľadné značenie, predierali sa vysokou burinou a hustými porastmi. Väčšinou však stačilo nasledovať červenú a v prípade pochybností pomohla mapa v mobile.

Akú aplikáciu ste využívali a prečo práve túto mapu?

Väčšinu času sme používali aplikáciu s názvom Mapy.cz tak ako väčšina našich spolupútnikov. Jej veľkou výhodou bola možnosť využívať mapy v offline režime. Užitočné bolo tiež značenie prístreškov, prameňov a možnosť lokalizácie pomocou GPS.

Podeľte sa o vtipné a možno aj menej vtipné zážitky. A kedy vám nebolo do reči či spevu?

Vtipných momentov bolo veľa. Za zmienku stojí napríklad hláška protiidúceho SNP-čkara, ktorý pri rozhovore o strave povedal: „Uvidíte, že príde čas, keď sa vaše telo zmení na jadrový reaktor. Čo zjete, spáli, a tekutiny pôjdu na chladenie.“ Ďalší vtipný moment – večer sme sedeli na lavičke v Trenčianskych Tepliciach, okoloidúce dievčatko sa pri nás zastavilo a so záujmom nás chvíľu pozorovalo. Potom niečo potichu povedalo mame a tá mu odpovedala: „Nie, to nie sú bezdomovci, to sú turisti.“

Neliezli ste si chvíľami na nervy? Ako ste riešili prípadné malé konflikty, nezhody v názoroch?

Pretože sme kamaráti od prvej triedy základnej školy a trávime spolu veľa času, vedeli sme, že si nejako zásadne liezť na nervy nebudeme. Na dôležitých veciach sme sa vždy nejako dohodli a všetky konflikty spočívali v pár uštipačných poznámkach na navigačné schopnosti parťáka.

Predpokladám, že pred a po zdolaní tejto púte ste si stúpli na osobnú váhu. Koľko kíl ste mali pred cestou a koľko po nej?

Ako sme spomínali, cesta nás oboch pripravila o približne osem kilogramov hmotnosti. Ale to je iba, ako sa hovorí, vedľajší efekt.

Ako to bolo s batožinou, koľko kíl ste nosili na chrbte a bez čoho by ste sa už nevybrali nikdy na takúto turistiku?

Pri batohoch sme si prešli obdobným postupom ako asi každý, čo túto cestu šiel. Myslím tým odľahčovanie batohov, pretože sa niektoré veci ukázali ako zbytočné. Na začiatku sme obaja niesli niečo medzi 18-19 kilogramami (s tromi litrami vody a jedlom, ktorého sme, samozrejme, niesli priveľa), čo sme v Brezovej pod Bradlom zredukovali o asi dve kilá tvorené hamakou a prebytočným oblečením. A čo bolo z vybavenia naozaj kľúčové? Jednoznačne trekingové paličky, a to sme na začiatku váhali, či ich vôbec vziať. Nakoniec sme ich celú cestu nepustili z ruky a boli nám veľmi nápomocné pri pohybe v ťažšom teréne, kde odľahčili nohy a pomáhali s rovnováhou.

Koľko pohorí a vrchov ste absolvovali na vašej púti a ktorými mestami a dedinkami ste prechádzali?

Cesta kopíruje hrebene ôsmich pohorí – od západu na východ Malé Karpaty, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Žiar, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Volovské vrchy a Čergov. Najvyššie vrchy niektorých zo spomenutých pohorí: Záruby (Malé Karpaty), Veľká Javorina (Biele Karpaty), Strážov (Strážovské vrchy), Ďumbier (Nízke Tatry). Prevýšenie celej cesty je 31 791 metrov nad morom. Trasa prechádza ôsmimi mestami – Bratislava, Brezová pod Bradlom, Myjava, Trenčín, Trenčianske Teplice, Košice, Bardejov, Svidník – a 28 obcami.

Aký pocit ste mali v cieli a vítal vás tam niekto?

Dukliansky priesmyk je miesto so silnou históriou, ktoré by mal vidieť každý mladý človek. Je dôležité vedieť si uctiť našich hrdinov. Na Dukle sme taktiež zistili, že cesta je cieľ. Za 25 dní sme stretli veľa zaujímavých ľudí a videli veľa nádherných miest. Bol to úplne iný pocit, ako keď sa niekam odvezieme autom. To, že sa nám podarilo prejsť túto cestu celú, tiež nebolo samozrejmosťou, preto sme veľmi vďační všetkým, ktorí nás podporovali. Hlavne našim rodinám a kamarátom. Veľkú energiu nám dodávali ľudia, ktorých sme stretali. Pomáhalo nám každé povzbudenie a poprianie všetkého dobrého. Na Duklu po nás prišli rodičia na aute, nakoľko cestovanie vlakom nie je v súčasnej dobe bezpečný spôsob prepravy.

Čo si vážite jeden na druhom? Ako parťáci od základnej školy až po Duklu?

M. Kočárik: Na Adamovi si vážim predovšetkým to, že je ohľaduplný, prispôsobivý a je za každú srandu. Ešte sa nám asi nestalo, že by sme sa nemali o čom porozprávať. Je veľmi sčítaný, a ak sa bavíme o niečom, čo ho zaujme, do dvoch hodín má o téme naštudované všetko, čo sa dá. SNP-čka bola s ním jasná voľba hlavne preto, že je to človek, ktorý vie pozdvihnúť náladu. Keď je potrebné ticho, je ticho, keď treba zamakať, zamaká. Aj vďaka týmto jeho vlastnostiam sme SNP-čku spoločne zvládli. Som veľmi vďačný za takého parádneho kamaráta, ktorý sa dá nahovoriť na každú srandu.

A. Žitňanský: Najviac si na Mišovi vážim asi to, že je rovnaký blázon ako ja . Vlastne asi preto sme sa aj na SNP-čku vybrali spolu. Hneď ako sme sa o tejto ceste dozvedeli, bolo bez veľkého premýšľania jasné, že to jednoducho spáchame. Zo spoločných záujmov plynie aj to, že si máme vždy čo povedať. Po tých rokoch sa už celkom poznáme a viem, že keď treba, môžem sa na neho vždy spoľahnúť. Jednoducho tak, ako to u dlhoročných kamošov má byť. To bolo veľkou výhodou aj počas cesty, keďže mesiac v kuse človek asi nevydrží s hocikým. Aj vďaka tomu sme cestu dokráčali až do zdarného konca.

Čo by ste chceli dodať v závere nášho rozhovoru?

Aj touto cestou by sme chceli poďakovať všetkým, ktorí nás podporili, pomohli nám poskytnutím nocľahu, občerstvením, ale aj dobrou radou a prianím šťastia.