Hájnikova dcéra Helenka z Novej Lehoty oslávila sto rokov
Storočná Helena Krajčíková žije na novolehotských kopaniciach. Keď si chcela s mužom Jozefom postaviť dom, najskôr museli vyklčovať les. Keď to pohrabali a zasiali raž, bola vyššia ako na Ukrajine. Jej otec bol pánsky hájnik, narodila sa teda v hájovni. Už ako dieťa poznala všetky lesné cestičky aj skratky. Poznala zvyky i napájadlá zvierat, s košíčkom behala po lese a trhala hríby a iné lesné plody. Už odmalička sa rada parádila. Naučila sa štrikovať, háčkovať. Pri Topoľčanoch sa vyučila za krajčírku a nebolo rodinnej oslavy, na ktorej by mala rovnaké šaty.
Helenka z hájovne si vždy niečo originálne na seba „spichla“ hoci aj na poslednú chvíľu. Rada tancovala, vynikajúco varila. Turisti i lyžiari, čo prišli na chatu Slovakofarmy na Bezovec, poznali po chuti jedlá, ktoré im varila ona – kuchárka Helenka, hájnikova dcéra. Život plynul. Mladá žena porodila tri deti, rodičia aj bratia pomreli, no jej deťom sa narodili vlastné deti. Vnúčatá. Vo štvrtok 8. novembra dovŕšila Helena Krajčíková, rodená Paulenová, vek sto rokov. Panebože, to snáď nie je pravda!
„Naša mama ešte stále hovorí, že sto rokov nemôže mať, sama tomu neverí,“ smeje sa jej opatrovníčka, dcéra Erika. „Spomínam si na časy, keď sme jej museli doma pomáhať pri pečení. Bola nielen chýrnou kuchárkou, ale aj cukrárkou. Piekla torty i zákusky na svadby či krstiny. Vtedy ešte neboli mixéry, tak sme sneh aj cukor so žĺtkami ručne šľahali v miske,“ dodáva Erika.
A jej mama natŕčala uši, aby lepšie počula, čo sa o nej v kuchyni klebetí. S „opačkovými“ košmi (tak sa hovorilo v Lehote a okolí prúteným košíkom, s ktorými sa chodilo „na opačky“, čiže pozrieť a privítať bábätko) aj s dvomi škatuľami, v ktorých mala dve torty, chodievala Helenka v decembri do Trenčína, aby zavinšovala svojim dvom vnučkám. Viete si predstaviť tú štreku? Z kopaníc pešo, brodiť sa v hlbokom snehu aj hodinu do dediny, tam čakať na autobus smerom do Trenčína. A ak nešiel priamo, ešte aj v Novom Meste nad Váhom prestupovať? A torty vždy stáli ako vojaci. Ešteže bol december. Nielen Helenka, ale aj torty premrzli.
Čo sa robievalo na kopaniciach v zime? „Ženy driapali perie, chlapi hrávali mariáš a pili dedkove ‘madové‘,“ vysvetlil Helenkin zať Janko. Všetci Lehoťania pili vtedy chutné „madové“, čo bola domáca slivovica s medom. Bývalý pánsky hájnik ho robil z prvotriednych surovín, ešte teraz si naň pamätníci spomínajú.
Na pretras prišiel aj Helenkin muž Jozef Krajčík. S ním sa spoznala ako osemnásťročná na akejsi tancovačke. Jožko bol stolár. „No ale mne máj nikdy nepostavil,“ povedala Helenka. „Zato nám, deckám z Lehoty, opravil všetky polámané lyže aj sánky, dospelým opravil nábytok. A keď sa lyže nedali opraviť, špičky nám dorobil z plechu alebo dal záplatu inde. A nikdy si nič za robotu nevzal, hoci mama mu vždy posielala nejakú tú ploskačku,“ zaspomínal si starosta obce Bohuslav Plačko.
Ten prišiel v piatok 9. novembra aj so svojou kolegyňou Adrianou Babincovou z obecného úradu zavinšovať najstaršej obyvateľke obce. Kvety a veľký darčekový kôš nesmel chýbať. „Prajeme vám všetko najlepšie, hlavne zdravíčko, a nech vám to lehotské slniečko a dobrý čerstvý vzduch prospieva. Ďakujeme vám v mene obce aj jej obyvateľov za všetko, čo ste počas svojho života urobili dobré a osožné pre nás, čo tu žijeme, aj pre tých, čo do Novej Lehoty chodia s láskou,“ uviedol B. Plačko.
Babička sa trasľavou rukou zapísala do pamätnej knihy obce, takže v kronike pribudol špeciálny zápis. Bo to zvláštny okamih. Podpisovanie jej už príliš nešlo zrealizovať, ale v hlave mala presne spočítané písmenká svojho mena. Len ich už celkom nevedela roztrasenou rukou dať dokopy až do záverečného „á“. Zato si spomenula, ako sa volal ich prvý pes. „Volal sa Picino a bol žltej farby. A mačky – všetky boli čierne – sa volali Murovia,“ usmiala sa starenka.
Keď sedáva pri obloku v kuchyni, vidno odtiaľ na celé okolie domu. Tak ako kedysi, keď žila v hájovni, pozoruje z okna srnky aj jelene, čo sa chodia napájať do potôčika. Pobehujú tam i mačky, tých bolo v Lehote vždy plno. A cez deň až do večera sleduje televíziu. Rada a často spí, oddychuje. Niet divu. Zaslúži si. Aj oddych, aj opateru, aj keď je to náročné a niekedy až do plaču či smiechu.
Žiť treba a Helenka si na svoje narodeniny ešte aj pripila čašou chutného vína – s nami, čo sme tam s ňou zažili zvláštne chvíle pokory pred silou a miazgou jej života. Na zdravie!
Viera Dusíková
