Okupácia očami mladej ženy a dievčatka

Na dávne časy si spomínajú dve ženy. Jedna, vtedy 25-ročná, zažila príchod spojeneckých vojsk na letisko a s maďarskými vojakmi sa aj zhovárala. Druhá mala vtedy len štyri roky. Málo na zapamätanie si, málo na uvedomenie si dôsledkov udalosti. Ale dosť na strach. Ten zanecháva stopy na celý život.

Maďari na letisku

Bol 21. august 1968. Cestou autobusom do práce chlapi medzi sebou hovorili: „Počul si? Prišli Rusi.“ Myslela som si, no a čo, veď podchvíľou sem chodili nejaké ruské delegácie. V to včasné augustové ráno som ale nemohla tušiť, že je to okupácia.

Pracovala som vtedy na letisku v Piešťanoch. Až tam som sa dozvedela, čo sa vlastne naozaj stalo. S napätím sme čakali, čo sa bude diať. Z riadiacej veže občas zaznela siréna. Dopoludnia dorazilo na letisko niekoľko vojenských nákladných áut. Na korbách stáli vyjavení vojaci, ktorí boli v tie dni niekde na cvičení. Netušili, kam ich doviezli. Dívali sme sa na nich, oni na nás, na ten pohľad nikdy nezabudnem. Neoholení, zanedbaní mladí muži so zbraňami v rukách.

Prišli aj tanky, mierili na letiskovú plochu. Neskôr sme zistili, že hovoria po maďarsky, takže na letisko dorazili príslušníci maďarskej ľudovej armády. Prišli nás ochrániť pred kontrarevolúciou, tak ich informovali ich nadriadení. Riadne sa čudovali, že u nás je pokoj, nič sa nedeje.

Niekoľko ich nadriadených vyšlo na riadiacu vežu a tam sa zdržiavali. Veru, neboli to radostné chvíle počas ich pobytu na našom letisku. Báli sme sa, ako to tam dopadne. Bola som mladá 25-ročná matka. Mala som doma prvé dieťatko. Malo iba rôčik. Strachovala som sa. Ich pobyt na letisku sa zrazu stal realitou. Letisko obsadili, cez víkend sa tu učlovečili – poumývali, oholili. Oni sami sa veľmi čudovali, čo tu vlastne robia. A my sme každý deň verili, že odídu. Spomínam si, ako vtedajší riaditeľ letiska, keď chceli tankami prejsť cez pristávaciu plochu, vykrikoval, aby okamžite zliezli z dráhy, lebo nám ju zdemolujú.

Dni plynuli a konečne nastal deň, keď vojaci Varšavskej zmluvy letisko opustili. Vydýchli sme si a pokračovali v každodenných povinnostiach na svojich pracoviskách. Mnohí pamätníci týchto dní už nežijú a ja si na nich s úctou spomínam. Život plynul ďalej, mnoho vecí sa odvtedy zmenilo. Päťdesiat rokov je veľmi dlhá doba. Priznám sa, je mi ľúto, že letisko, na ktorom som prežila aj tieto, ale aj iné, oveľa pozitívnejšie chvíle, rieši existenčné problémy. Myslím si a verím, že keď zvládlo okupáciu, snáď zvládne aj toto. Riešenie sa vždy dá nájsť, len k tomu treba vôľu.

Zbohom, Dubčekove rožky

Neviem presne, ako funguje pamäť dieťaťa. Tá moja – detská si vybavuje iba okamihy veľkého charakteru. Bitku, keď som kladivkom klepla po hlave môjho brata za to, že mi kradol nalúpané oriešky. Tiež bláznivý útek z domu, lebo som sa bála ďalšej bitky za iné šibalstvo. No azda najfarebnejšie, aj keď vlastne len v šedo-zelených vojenských odtieňoch, si spomínam na dunenie tankov prechádzajúcich piešťanskou Kanadou, smerujúcich na letisko.

Stála som na chodníku aj s bratom a mojou kamarátkou z detstva. Rozšírenými zrenicami sme sledovali, čo sa deje. Odvážnejší chalani hádzali po tankoch kamene. My sme boli ako prirastení k zemi. Vtedy som po prvýkrát videla tank, ale nie tankistu. Iba otáčanie hlavní. Po kolóne tankov – alebo pred ňou, to už neviem presne – išli veľké vojenské autá. Vojaci na nás mierili alebo sa len tvárili, že mieria. V každom prípade, naháňalo nám to strach. Mama bola v robote. Utekali sme k babke a dedkovi, nevedeli sme, čo sa deje. Mysleli sme si, že prišla vojna.

Naša mama dobehla z práce za nami. Plakala, stískala nás v náručí, vykrikovala, čo len s nami bude. Nebol tu jej muž. Ako montážnik bol náš otec v tom čase spolu s ďalšími vzduchotechnikmi z piešťanskej Kovovýroby na severe Čiech – vo Varnsdorfe. Montovali tam akúsi fabriku. Ako sa dostane domov? Veď po železnici prúdili do Piešťan len samé tanky, transportéry a vojenské autá. Osobná doprava bola zrušená.

V tom čase neboli mobily, telefón mal len málokto. Nič sme o ničom nevedeli. Informácie prichádzali len z rozhlasu. Odtiaľ sme sa dozvedeli, že sme obsadení vojskami Varšavskej zmluvy. Obyvateľov vyzývali k pokoju a disciplíne. Spomínam si, že mama v tú noc ani nespala. Len plakala. Naozaj sme si mysleli, že príde vojna, a ktovie, či otec ešte žije?

Jediná, čo zachovala v našej rodine duchaprítomnosť, bola babka. Tá spolu so svojím mužom i deťmi vojnu zažila. Dala si na hlavu ručník, sňala zásteru, obula topánky, vzala káričku a ponáhľala sa do obchodu. Stihla si kúpiť pár kíl múky a nejaký cukor. Regály boli prázdne. Ľudí zachvátila panika. Nakupovali všetko do radu. My deti sme sa až tak o potraviny nezaujímali. Veď vonku zreli slivky, hrozno, zemiaky boli v zemi, jabĺčka na strome. Aj tak sme „váru“ cez leto nemuseli.

Jediné, na čo sme vtedy mysleli, bol náš otec. Preto ani neviem opísať chvíle, keď sa strapatý, neoholený a zapáchajúci vrátil domov. Od nemeckých hraníc až na západ Slovenska sa dostal vďaka svojej vynaliezavosti. S ním prišli i ďalší chlapi. Išli pešo aj nákladnými vlakmi či konskými záprahmi. Keď sa dalo, skočili aj do „svinčáku“. Tak vtedy hovorili vagónu, ktorý prevážal ošípané.

Tanky a vojenská technika sa pre nás deti stali o pár dní všedné. Dokonca sme tankistom aj mávali a smiali sa, keď nám zamávali tiež. Po železnici prúdili ďalšie a ďalšie transporty. Ako keby sa tu mali nasťahovať všetky tanky tohto sveta. Keď bol otec doma, prestali sme sa báť. Bol naším ochrancom, pri ňom aj mama pookriala. On, babka ani dedko strach nemali – zažili masívne vyvražďovanie v bývalej Juhoslávii počas druhej svetovej vojny. Nemci im obesili syna. Preto prišli nazad, do zeme svojich predkov, nedokázali sa dívať na miesta, kde stratili to najvzácnejšie. Babka vtedy povedala: „Prišli sme sem, aby sme tu v pokoji dožili. Nebojte sa, všetko bude v poriadku.“

Jej slová som si zapamätala. Vyslovila ich tak presvedčivo, že nik nemohol pochybovať. A ešte som si zapamätala to, že na raňajky sme už nikdy nedostali Dubčekove rožky – maslovejšie, väčšie, voňavejšie, macatejšie – s lesknúcou sa hnedasto-zlatou kôrkou, kryštálikmi soli a zrnkami rasce. Na ich vôňu nikdy nezabudnem. Toto sú spomienky štvorročného dievčatka.

Viera Dusíková