Zahŕňanie dieťaťa láskou neprináša vždy ovocie

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž
  • 29. júla 2018, 14:00

Život je kolobeh, ktorý vytvára storaké príbehy. Jeho tvorcami sme my ľudia. Prinášame vám príbeh, ktorý sa pred mnohými desaťročiami stal v obci pri Piešťanoch. Nanešťastie, v mnohých iných podobách sa odohráva aj dnes. Zavše má iný scenár, no na konci je hrozivé slovo – smrť. O to hroznejšie znie, ak ide o násilne ukončený život novorodenca.

Starostlivo zabalené dieťa Milena vložila do vedra a schovala pri šope. © reprofoto: Trnavský hlas

Máj je oddávna mesiacom lásky. Hovorí sa, že deti narodené v tomto mesiaci sú deťmi šťasteny. V máji sa rodičom z obce na severovýchode okresu narodilo dievčatko, ktoré v tomto príbehu nazveme Milena. Rástla zahŕňaná láskou a pochopením, rodičia by jej splnili všetko na očiach. Preto Milenu, keď dovŕšila vek pätnásť rokov, ani neodhovárali od túžby študovať na Strednej ekonomickej škole v Bratislave.

Milena spravila prijímacie skúšky bez problémov, a keď prišlo vyrozumenie o prijatí, zalialo ju šťastie. Jej prvý veľký sen sa splnil. Po dvoch bezstarostných prázdninových mesiacoch ju v posledný augustový deň rodičia spokojne vyprevádzali na autobus do Bratislavy. Mladé neskúsené dievča kráčalo mestom, ktoré sa jej malo stať na štyri roky druhým domovom.

Udomácnila sa. Pätnásťročné dievča skúšalo pohybovať sa v meste, v ktorom len ťažko nachádzalo oporu. Už dávnejšie pochopila, že bezstarostný detský život dedinského dievčaťa je nenávratne preč. Začal sa boj o existenciu a ani nezbadala, že niekoľko mesiacov štúdia už mala za sebou.

Jedného dňa dokonale prekvapila svojich rodičov s kuframi v rukách. „Ja tam už nepôjdem!“ rozhodne im oznámila a dodala, že predčasne ukončila štúdiá. Rodičia boli nešťastní, prehovárali ju, ale nepomohlo. Milena svoj prvý krok do veľkého života nezvládla a rok sa rodičmi nechala vydržiavať.

„Pôjdem robiť do Tesly,“ prekvapila v jeden deň rodičov. Ako povedala, tak aj urobila a rodičia, pochopiteľne, boli radi. V práci si nepočínala najhoršie. Bola spokojná. V závode pracovali prevažne ženy, a preto sa rýchlo vžila do pomerov v dielni.

Milena pracovala v piešťanskej Tesle a svoje tehotenstvo sa snažila skrývať.

Ako každé mladé dievča, aj Milena sa pekne obliekala a vedela sa aj zabávať. To priťahovalo chlapcov, ktorí ju neraz častovali lichôtkami. V jej srdci vyvolávali príjemný pocit, v mládencoch nádej. V jeden januárový deň sa zoznámila s Rudom. Ich známosť netrvala dlho, keď zistila, že je v druhom stave.

„To by boli reči, keby sa to doma dozvedeli,“ pomyslelo si dvadsaťročné dievča. Od tej chvíle robila všetko, aby svoj stav utajila. Neskoršie, keď sa tehotenstvo začalo prejavovať výraznejšie, uvedomovala si, že musí niečo podniknúť, aby to nik nepostrehol.

Milena doma nosila širokú šatovú zásteru a v práci voľnejší plášť. Ako sa zdalo, všetko bolo v poriadku, lebo Milenino tehotenstvo si nik nevšimol. Nenavštevovala ani gynekológa, a preto všetko ostalo v úplnej tajnosti. Bola spokojná, ale pre istotu sa ešte začala sťahovať gumeným pásom.

Utajované dieťa sa malo narodiť v septembri. Bola sobota a rodina s nevšedným záujmom sledovala napínavý televízny film. Malé sa začalo pýtať na tento svet. Milena začala pociťovať bolesti, ktoré sa snažila potlačiť, aby si ich nik nevšimol. Rodičia zahľadení do deja príbehu si ani nevšimli, že v ich blízkosti sa odohráva iná dráma.

Milene začali vystupovať na čelo kropaje potu. Tvár sa jej nápadne menila. „Musím vydržať! Nikto si to nesmie všimnúť,“ opakovala si neustále. Vo veľkých bolestiach dopozerala s rodičmi film a ešte aj brata s jeho kamarátmi vyprevadila z domu na zábavu a vyšla do tmavej noci.

Zo šopy zobrala starú deku a takto vystrojená vošla do záchodu, kde deku rozprestrela na podlahu. Bolesti sa začali stupňovať a ona tam čupela zvíjajúc sa v kŕčoch. Mohla tam pobudnúť poldruha hodiny, kým sa jej podarilo porodiť dieťa. Novopečená matka sťaby pôrodná baba s ľahkosťou schytila batoľa a zabalila do deky. Medzitým priniesla starý hrniec a zabalené dieťa vložila doň. Ani si nevšimla jeho pohlavie, ba v rozrušení nepočula ani jeho krik…

Pri exhumácii boli nájdené kosti dieťaťa, ktoré krkavčia matka pri prvom pôrode zakopala v záhrade.

V záchode spravila poriadok a vyšla na dvor s hrncom v rukách. Aj s dieťaťom ho starostlivo uložila medzi dosky pri šope a ešte ho aj prikryla, aby nič nevyvolalo podozrenie. „Podarilo sa!“ povzdychla si, keď vkročila do kuchyne. Potom sa ešte ošetrila, umyla a uložila sa na spokojný spánok.

V nedeľu ráno vstala ako obyčajne a veselo robila domáce práce. Mohla si pokojne odpočinúť, lebo ďalšie dva dni mala dovolenku. V pondelok so sestrou zavárala hrušky, v utorok sa vybrala do mesta nakupovať. Do práce išla až v stredu. Chladná, bez výčitiek svedomia.

Pracovala normálne, no jej spolupracovníčky si povšimli nápadnú zmenu jej postavy. Začali si medzi sebou pošuškávať. Už častejšie hovorili o Mileninom tehotenstve. Jedna z jej kolegýň to nevydržala a zariadila u závodného lekára, aby bola Milena predvolaná na prehliadku.

Stalo sa. Milenu predvolal lekár prostredníctvom majsterky. Keď sa to dozvedela, razom zmizla. Útekom však Milena nič nevyriešila, spravodlivosti neunikla. „Čo sa týka dieťaťa, ktoré som schovala v hrnci pri šope, neviem, čo by som si s ním bola počala. Konala som zo strachu pred rodičmi…“ uviedla pred vyšetrovateľom.

Oveľa väčšie zdesenie však nastalo, keď Milena vo svojom priznaní zašla ešte ďalej. Nie do hĺbky tohto prípadu, ale o dva roky nazad.

V novembri začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa Milena zapracovávala v Rožňave, kde sa zoznámila s istým Antonom z Moravy. Po krátkej ani nie jednodňovej známosti sa s ním vyspala. Ubehol nejaký čas, keď zistila, že otehotnela. Povedala to milencovi, no ten už bol ženatý, tak si ju zobrať nemohol. Povedal jej, nech si dá dieťa vziať.

Milena súhlasila, no napokon si to rozmyslela. „Lekári o mojom tehotenstve nevedeli, lebo nemali nijaké záznamy. Celú pravdu som sa snažila radšej zatajiť,“ vysvetľovala vyšetrovateľovi.

Podobne ako v opisovanom prípade Milena porodila na záchode bez ťažkostí a nemluvňa vložila do vedra. Ešte v ten večer ho vyniesla do záhrady a zakopala. Svoje tehotenstvo, pôrod a celý otrasný čin dokonale utajila. „Myslela som si, že keď sa mi dieťa podarilo odstrániť prvýkrát, podarí sa mi aj teraz,“ dodala k svojmu činu.

Krkavčia matka zahubila svoje dve zdravé deti, len čo uzreli svetlo sveta. Koľko matiek, rodín by obetovalo všetko na svete, aby túto radosť mohlo prežívať. Milena trestu neušla. „Výrok súdu znel: Odňatie slobody v trvaní štyroch rokov. Málo či veľa, ťažko povedať. Súd rozhodol. Ľudské svedomie však hovorí, že ženy ako Milena nemajú právo nazývať sa ženami, tobôž matkami,“ konštatoval na záver autor článku v Trnavskom hlase, z ktorého stránok sme tento smutný príbeh prerozprávali.

Gabo Kopúnek

Najnovšie správy

Rozbitý chodník, hrbole a špina. Chodník na Ulici Andreja Hlinku v Piešťanoch vedúci z autobusovej a železničnej stanice do centra…
  • 23.08.2019, 07:51
  • Reportáž / Piešťany
Letné obdobie využili na skrášlenie a zabezpečenie prostredia pre deti aj na Banke. Základnú školu s materskou školou, ktorá v…
  • 24.08.2019, 00:01
  • Školy / Spravodajstvo / Región
sobota, 24. august 2019
Meniny má Bartolomej, zajtra Ľudovít