Šmelinárov lákali výbojky, zlato i valuty

Žarty ale bokom, pretože by nám malo byť skôr do plaču. Ešte stále sa totiž mnohí týmto heslom riadia a ešte stále sú mnohí postavení nad zákon. V chládku sedia len malé ryby alebo tí, ktorí boli odsúdení pre výstrahu ostatným.
Jedným z častých obvinení v období budovania lepšej spoločnosti bolo rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Aj keď sa vtedajší režim snažil každodennou propagandou vychovávať občanov, vždy sa našiel niekto, kto sa nezákonne obohacoval a chcel rýchlo a bez práce zbohatnúť. Nebolo to inak ani v roku 1975, z ktorého čerpáme námety dvoch prípadov týkajúcich sa nášho regiónu. Vzhľadom na to, že osoby zapletené do týchto trestných činov ešte môžu žiť, pozmenili sme ich mená.
Piešťanskí osvetľovači
Živnou pôdou pre krádeže zo spoločného bola nedostatočná evidencia materiálu. V piešťanskom závode Správa miestnych služieb pracoval aj údržbár Ambróz, ktorý mal neobmedzený prístup do skladu elektrického materiálu. Tam mu padli do očí výbojky na verejné osvetlenie, ktoré si mohol brať podľa vlastného uváženia, no najmä bez kontroly množstva a miesta použitia. Táto príležitosť z neho spravila zlodeja, a tak vyfasované výbojky nikam nenamontoval, ale ich znášal do svojho bytu. Vedel, že by na výbojkách mohol pekne zarobiť, ale sám ich predávať nemohol, pretože boli bežnému človeku nanič. Veľmi vhod mu však prišla známosť s vedúcim predajne Jednota Adolfom, ktorý mal možnosť výbojky odpredať na faktúru socialistickým organizáciám. A tak si podali ruky s tým, že sa spravodlivo s peniazmi podelia pol na pol. Adolf postupne odpredal 127 výbojok za sumu 25-tisíc Kčs.
Mimoriadne veľká spotreba výbojok sa však nepozdávala novému vedeniu Správy miestnych služieb a Ambrózov kšeft praskol. Pri vyšetrovaní sa zodpovední pracovníci obhajovali tým, že kontrolu evidencie výbojok nerobili preto, že tento materiál bol pre bežného smrteľníka nezaujímavý. Ukázalo sa, ako sa mýlili.
Prokurátor však nad dvojicou „osvetľovačov“ nemal zľutovanie a Ambróza obvinil z rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve, Adolfovi prišil paragraf pre podielnictvo na škode socialistického majetku. Okresný súd v Trnave odsúdil Ambróza na tri roky odňatia slobody a zaplatenie škody bývalému zamestnávateľovi v sume 13 015 korún. Naľahko neobišiel ani už bývalý vedúci predajne Jednota Adolf, hoci škodu nahradil už počas vyšetrovania trestného činu. Nad svojím skutkom a plánmi do budúcnosti mohol v base rozmýšľať dlhých 18 mesiacov. Ambrózovi sa však výška jeho trestu nepozdávala, a tak sa odvolal. Krajský súd v Bratislave však odvolanie zamietol a potvrdil právoplatnosť rozsudku z Trnavy.

Pridrahá skúsenosť

Príležitosť na obohacovanie sa prinášal tiež rozvoj cestovného ruchu, najmä zahraničnej turistiky. V Piešťanoch a okolí tak prekvitala aj iná protispoločenská činnosť – nedovolený dovoz a vývoz tovaru i devízových prostriedkov a s tým spojené špekulácie. Okolo zahraničných autobusov a turistických skupín sa pohybovalo množstvo našincov v hlúčikoch, ktorí sa rukami-nohami s cudzincami dohadovali o kúpnych cenách načierno dovezeného prepašovaného tovaru.
Pred bránami Trikoty Vrbové zadržali príslušníci Verejnej bezpečnosti 50-ročnú Agnešu, ktorá sa tam pokúšala predať väčšie množstvo zlatých retiazok s príveskami. V priebehu vyšetrovania vysvitlo, že ich na jar kúpila od neznámych zahraničných turistov v Piešťanoch. Za dvadsať retiazok s príveskom, tri prstene, 20 západonemeckých mariek a 20 amerických dolárov zaplatila približne 15-tisíc korún. Nakúpené predmety sa potom snažila so ziskom predať.
Agneša sa snažila pred súdom z obvinení z trestných činov ohrozenia devízového hospodárstva a špekulácie vykrútiť naozaj dômyselnou výhovorkou. Tvrdila, že nakúpené predmety nechcela so ziskom predávať, ale ich použiť na podplatenie vedúcich funkcionárov podniku pri hľadaní zamestnania. Túto obhajobu však sudca zmietol argumentmi ako množstvo predmetov a prichytenie priamo pri predaji.
Celková škoda, ktorú Agneša svojím konaním spôsobila devízovému hospodárstvu, bola vyčíslená na šesťtisíc devízových korún. Okrem podmienečného trestu odňatia slobody bola priekupníčka potrestaná aj tým, že všetky zabavené predmety i valuty v hodnote viac ako 15-tisíc korún prepadli v prospech štátu. Pre Agnešu to bolo drahé ponaučenie a systém dal medializáciou tohto prípadu dostatočnú výstrahu podobným „obchodníkom“.