Oslavujeme štvrťstoročnicu Piešťanského týždňa

Prvé vydanie týždenníka uzrelo svetlo sveta 30. apríla 1991 na štyroch stranách formátu A3. Piešťanský týždeň nebol prvým týždenníkom a ani prvými mienkotvornými novinami. V meste a okolí vychádzalo rovnaké periodikum písané po maďarsky. Bolo to však ešte pred rokom 1914. Vo vtedajšej usadlosti nazývanej Poszyóny a v jej okolí nežilo ani osem tisíc ľudí.

Pred druhou svetovou vojnou zažila regionálna tlač nebývalý rozmach. Inak to nebolo ani v Piešťanoch, keďže v tej dobe tu boli dokonca dva konkurenčné týždenníky. Po vojne nastala komunistická cenzúra, v Piešťanoch bol problém vydávať aj bulletin Kultúra v Piešťanoch. V roku 1989, po páde komunizmu, bolo jasné, že mesto aj okres noviny potrebujú. Podobné názory malo aj vtedajšie mestské zastupiteľstvo: lenže tam panovalo politické rozdelenie s protichodnými názormi. Bolo ťažké prijať rozumné uznesenie. Nakoniec, po vzore toho, že na celom Slovensku sa zakladali a obnovovali noviny, dokonca aj v osobnom vlastníctve, v Piešťanoch založil papierové noviny takmer na kolene bývalý pracovník Rozvoja Juraj Staško. Stali sa týždenníkom a J. Staško ich zároveň aj vydával. Denník by v malých Piešťanoch nemal zmysel, a keďže mesačník Revue Piešťany už dávno fungoval, priekopníkovi porevolučných novín nezostávalo iné, než začať s vydávaním týždenníka. Dôvodom založenia bola skôr Staškova mladícka nerozvážnosť a tvrdohlavosť. Noviny chcel založiť už v roku 1968 so svojím kamarátom, karikaturistom Dušanom Janekom. Vzhľadom na nadchádzajúcu silnú normalizáciu a cenzúru to však bolo nebezpečné a nemožné. Karikaturistovi sa nakoniec podarilo presadiť v iných veľkých novinách, ale potom za to pykal vo vyhnanstve vyše desať rokov.

Srdiečko, prvá základňa Piešťanského týždňa

J. Staško sa z toho nepoučil a zaťatý založil týždenník. Distribúciu a všetky ekonomické práce menežovala jeho manželka Anna Stašková. Starala sa aj o upratovanie redakcie. V tom čase s telefónom na uchu a neustálym oslovovaním klientov a inzerentov pracovala v PT Eva Maráková. Šport rozbiehal a na celých 22 rokov sa redakcii upísal Štefan Gregorička. Týždenník v jeho prvopočiatkoch stál na veľkom nasadení ľudí, píše o tom vo svojich pamätiach Š. Gregorička. Celý profesionálny život v Piešťanskom týždni strávila Viera Dusíková, ktorá v redakcii pracuje s prestávkami od roku 1993 do súčasnosti. Už vyše dvadsať rokov je jazykovou korektorkou Ivana Papcunová, grafiku má na starosti Ľubomír Škorňák. Redaktori podobne ako dnes behali po meste i regióne, zháňali informácie, striedali sa na troch stoličkách, lebo miesto v redakcii, ktorá sídlila oproti vtedajšej reštaurácii Srdiečko, nemali všetci pridelené. V čase uzávierky alebo náporu inzerentov bývalo v malej miestnosti rozmerov dvadsať metrov štvorcových niekedy aj šestnásť ľudí. Preto sa mnohé rozhovory preniesli v lete na terasu Srdiečka a v zime do jeho útrob. Srdiečko – to bola základňa. Neskôr redakcia sídlila na Nálepkovej ulici, na Kukučínovej, na Winterovej v skelete, potom v budove Stavomontu na Krajinskej a v súčasnosti na Teplickej ulici v City Passage. S každým novým sídlom sa vždy menili aj „základne“ redaktorov, v kaviarni Lavazza, v Edene, v Magnólii, v hoteli Pavla, U Janáčka, vo Vinohrade, v Českom Budíku, U čiernej pani, v Krumplovej jame, ale aj na terasách po celom meste sa redaktori dozvedeli vždy najhorúcejšie novinky.

Na stoličke šéfredaktora sa vystriedali dvanásti

Od založenia Piešťanského týždňa sa v médiu vystriedalo dvanásť šéfredaktorov, ale J. Staško bol jediný, kto si popri povinnostiach šéfredaktora vyskúšal aj povolanie vydavateľa. Takmer pritom prišiel o život.

Prvý výtlačok regionálneho týždenníka bol novinového formátu o
veľkosti približne A3. Na prosby čitateľov neskôr začali noviny vydávať v menšom formáte A4. V ňom vydávali najskôr 12, potom 16, 20 aj 24-stranové noviny. Ako však časom stúpal predajný náklad, zvyšoval sa aj rozsah. Pôvodný náklad novín bol v roku 1991 dvetisíc výtlačkov, v roku 1998 sa vyšplhal na desaťtisíc.

Pre ohlasy čitateľov a okamžité vypredanie prišiel už v začiatkoch nápad vydávať PT dvakrát do týždňa – v utorok (modrá farba) a v piatok (purpurová). Myšlienka sa neuplatnila v praxi dlho. Poctiví čitatelia sa sťažovali, že dve vydania nestíhajú čítať a ostatní kupujúci si nenavykli kupovať piatkové vydanie.

Postupným vývojom sa z menšieho formátu stali veľké plnofarebné 24-stranové noviny formátu podobného A3. Predávajú ich v celom piešťanskom regióne.

Vývoj elektronických médií priniesol prirodzenú potrebu priblížiť sa čitateľom aj takouto formou. Od roku 2008 jestvuje online denník Piešťanského týždňa, ktorý vo svojich špecifických rubrikách prináša niekedy len upútavky, inokedy komplexné informácie z diania v regióne. „Mladší brat“ papierových novín je obohatený o fotogalérie a krátke videá. Je ideovo previazaný so sociálnou sieťou Facebook, kde sú upútavky na články. Piešťanský týždeň má priaznivcov na Youtube či Instagrame.

Hľadali sme toho, kto vie písať na počítači

Nevkročíš dvakrát do tej istej rieky. Iná je voda v nej a iné je kamenie… Aj my sme iní: pamäť zobúdzame… žiaľ, inú pamäť, v inej dráme.

Tento veršík od Vojtecha Mihálika z básne Moderato malinkoto mi zíde na um vždy, keď sa ma niekto pýta, ako to bolo. Čo ja už viem, ako sa to celé zomlelo, keď som zakladal Piešťanský týždeň? Nakoniec to zomlelo aj mňa. Pamätám si len, že sme prvé roky všetko písali na písacích strojoch. Trvalo to dlho a tých opráv a preklepov, to bola hrôza. Keď sme sa zmohli na prvý počítač, nikto na ňom však nevedel písať. Tak sme dali inzerát s výzvou, že kto vie písať na počítači, nech sa prihlási. Z toto mála prihlásených nakoniec, už ani neviem prečo, som vybral absolventku elektrotechnickej priemyslovky. Že to s ňou skúsim. Mala však už malé dieťa a vyzeralo to na nešťastné rozhodnutie. A podívajte sa! Je jediná, čo to vydržala celých dlhých takmer 25 rokov. A aká spisovateľka sa z nej nakoniec stala! Život je plný prekvapení a na staré kolená sme prekvapovaní asi najviac, aj keď sme si nie istí, či sa to naozaj tak stalo alebo sa mi to len snívalo.

Juraj Staško, bývalý vydavateľ a šéfredaktor