Kto vstal z blata, nie je porazený…

Rodičia hovoria o super synovi – nazvime ho hoci podľa najobľúbenejšieho krstného mena súčasnosti na Slovensku – Jakubovi – samozrejme s „vývrtkami“, prirodzenými pre vek dospievania. Priemer známok v prvom ročníku strednej školy sa zastavil na neuveriteľnom čísle 1,2, nuž sem-tam prižmúrili očko nad neskorším príchodom z diskotéky a podporili jeho vášeň pre programovanie. No a počítač je ideálnym miestom aj na prísun nových informácií či zoznamovanie sa nielen s krásnymi rovesníčkami.

Iba padavka nevie šlukovať!

Byť lídrom v škole a v športe síce rodičov uspokojuje, no v novej partii môže priniesť nálepku outsidera. „Si padavka, načo ti je tréning, keď nevieš poriadne šlukovať?“ začul zahalený cigaretovým dymom Jakub a zadúšajúc sa od kašľa nedokázal ani odpovedať. Hlava sa mu točila, žalúdok dvíhal, ale zaťal sa. „Musím sa vyrovnať Stanovi, ten posmech z jeho očí vymažem,“ zaprisahával sa v duchu. Pol roka spolužiaka obdivoval len z diaľky, jeho úspechy u dievčat, štýlové oblečenie i pokrčené bankovky vo vreckách riflí a teraz, keď ho vzal na milosť a predstavil ďalším kamarátom, tu predsa nehodí „šabľu“!
Stano vedel, čo chce od života. Na školu kašľal, v drobnom díloval už od štrnástich, pervitín predával aj spolužiakom a videl sa, ako stúpa na rebríčku dílerov stále vyššie a vyššie. „Hlavne nenápadne, škola je pre teba krovie a hlavne zdroj kunčaftov,“ miernil „kápo“ jeho snahu vybodnúť sa na zbytočné vysedávanie v stredoškolskej triede. Stano pochopil a zameral sa na rovesníkov z lepšie situovaných rodín. Jednou z jeho prvých obetí sa stal Jakub!

Výchova na pervitín

Neskoré príchody domov sa po čase Jakubovým rodičom stali podozrivé. I synove reči o dokonalom spolužiakovi, ktorý vie všetko o živote a ostatní mu nesiahajú ani po členky. Neodbytné myšlienky o najhoršom však sťahovali pred sebou ako svetloplachí roletu pred slnkom. To Jakubovi už vo vyššom leveli, keďže prešiel od cigariet k tráve a Stano ho „vychovával“ pre pervitín, len vyhovovalo.

Zamestnávalo ho najmä esemeskovanie a telefonovanie. Doma stále nervózne niekam volal alebo písal. „Bolí ma koleno, vybavujem si vyšetrenie,“ odpovedal rodičom na výčitky. Na ten večer, keď prišiel domov v teplákoch, s „reťazou“ z bieleho zlata okolo krku a rezolútne zahlásil: „Končím s tenisom, inak mi odíde meniskus,“ Jakubova mama do smrti nezabudne. „Toľko nezmyslov v jednej vete,“ hundrala ešte na druhý deň pri návrate z práce, vyberajúc vo vchode poštu zo schránky. Bezmyšlienkovite preberala reklamné letáky, až kým nenarazila na obálku s logom Jakubovej strednej školy. „Váš syn prekročil hranicu sto neospravedlnených hodín v tomto školskom polroku. Podľa platného školského poriadku je podmienečne vylúčený z ďalšieho štúdia,“ až slabikovala neuveriteľný text.

Posledný úder ju čakal po odomknutí bytových dvier. Facku, ktorú v tej chvíli vylepil Jakub svojej sestričke, vnímala ako bodnutie nožom do vlastného srdca. „Jakub, spamätaj sa, čo to robíš?“ snažila sa zvládnuť situáciu. „Uhni, nezavadzaj,“ znela synova odpoveď. Dovtedy neznáma, hrozivá agresivita v hlase bývalého super syna prehlušila i prudké pribuchnutie dverí. Týždeň o ňom rodina ani nechyrovala…

Jedna pani povedala…

Sedem dní strachu a obáv nasmerovalo Jakubovu mamu do centra pre drogovo závislých. Odchádzala odtiaľ až za tmy ako v mrákotách, rada odborníka ju oberala o posledné sily: „Chlapca nehľadajte, nechajte ho padnúť až na samé dno, inak sa nespamätá, po žiadnej pomocnej ruke sa nevyšplhá, opäť sa ocitne v bludisku recidívy.“ Bezcieľne sa motala po sídlisku, až zbadala v okne susedu, Tešivka ju volala. Táto na pohľad bezstarostná osôbka jej aj teraz mávala a pozývala na kus reči. Hovor sa zvrtol k Jakubovi, až prerástol v monológ nešťastnej matky. Uľavilo sa jej, Tešivka mala taký chápavý pohľad.

Peklo prišlo na druhý deň. Z Tešivky sa stala agentúra JPP (Jedna pani povedala) a sídliskom sa niesli reči o zákernom drogovom dílerovi, neštítiacim sa žiadneho zločinu. Hádam v každom vchode sa rozširovali o ďalšie „zaručené“ správy, na druhom konci ulice pri množstve „faktov“ by už bledli aj legendy o neapolskej camorre, ak by ich miestni poznali.

Poznáte ten pocit, keď nechcete vystrčiť ani nos z domu a aj cesta „po kanáloch“ sa vám zdá byť nekonečným utrpením? Nenávistné pohľady susedov vás kameňujú, ale najhoršie je to zlovestné ticho namiesto odpovede na pozdrav. Jakubova mama z tej príšernej cesty do práce, nasledujúcej po návšteve u Tešivky, však paradoxne vyťažila. Rozhodla sa konať!

Návrat do života

Rýchly telefonát s kamarátkou, spolumajiteľkou personálnej agentúry, rozhodol. Jakub zmení radikálne prostredie, pôjde do zahraničia na „brigádu“! „Ťažké rozhodnutie, ale jediné možné. Aj tak sme ho doma nevideli a ako inak ho odtrhnúť od partie?“ pýta sa po rokoch.

Po mnohých tortúrach Jakub opustil hranice Slovenska a zázrak sa stal realitou. Vhodne vybrané prostredie, ďaleko od ruchu miest, bez možnosti prístupu k droge a v inej partii chlapca vrátili do života. Prešlo pár rokov, ale v zahraničí ostáva. Už „nebrigáduje“, ale študuje tam na vysokej škole.

Domov, na známe miesta, kde abstinujúcemu užívateľovi drog hrozí najväčšie nebezpečenstvo, chodí dva razy do roka. „Som na Jakuba hrdá, ale prísna. Vrátil sa do života, ale keď je doma, chodím za nám všade ako stopársky pes, aby sa s bývalou partiou nespojil,“ už sa aj usmeje matka, prežívajúca so synom opäť nádej.

Epilóg?

Jakubova matka sa rozhodla podeliť sa o svoj príbeh s Piešťanským týždňom. Nie pre pocit víťazstva či hrdinstva, ale ako memento pre tých, čo sa ocitnú možno v podobnej situácii a privierajú pred ňou oči. Preto sme zmenili mená i vlastnosti aktérov, príbeh sa však naozaj stal.

Jakubova matka sa rozhodla podeliť o svoj príbeh s Piešťanským týždňom aj preto, lebo má pocit, že ľudia sa musia dozvedieť, že naša legislatíva má v oblasti boja na potieranie drog veľa dier: „Nie je predsa možné, že polícia môže obviniť drogových dílerov, len keď ich chytí pri čine. O Stanovi vedela celá škola, ale všetci mlčali, dobré meno gympla či priemyslovky má vždy prednosť! Odporuje logike, ak musí s liečením súhlasiť aj drogovo závislý. Rozhodne človek s vygumovaným rozumom hodnoverne o svojej budúcnosti?“

Príbeh matky a syna sa nikdy neskončí, hoci pôvodné jazvy už nie sú čerstvé, hoci Tešivku súd odsúdil za ohováranie, hoci mnohí zo známych, ktorí jej nevedeli prísť na meno, sa ospravedlnili so slovami: „Kto vstal z blata, nie je porazený…“ Jej odkaz je však jednoznačný: „Nechať drogovo závislého padnúť na samé dno nie je správna cesta. Čo ak ešte pred dopadom číha na neho smrť? Treba zachraňovať, kým sa dá, a neprivierať oči…“

Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 8, ktoré je v predaji od 23. februára.