Zažila útoky teroristov v piatok 13. novembra

Kristína vyštudovala cestovný ruch, momentálne pracuje v hotelierstve. Do života Piešťanky, jej rodiny, priateľov i kolegov však vstúpil strašný tieň. Zažili zdesenie z teroristických útokov.

► Paríž počas piatka 13. novembra zachvátila séria teroristických útokov. Kde ste vtedy boli a čo robili?
Na to ráno nikdy nezabudnem. Bolesť, ktorá ma zasiahla potom, ako som sa o útokoch dozvedela ráno po zapnutí telefónu z viacerých správ od rodiny a známych a od otázok, či sme v poriadku, je neopísateľná. V ten deň sme zrušili všetko naplánované a strávili ho doma sledovaním správ. V tom čase ešte veľa vecí z nočných udalosti nebolo zrejmých, hľadali sa unikajúci teroristi. Nikto nevedel, čo príde. Necítili sme sa bezpečne.

► Ako ste prijali a vyrovnali sa s týmto hrozným faktom? Toľko strachu a nezmyselných obetí…
Doteraz sme ho neprijali a nikdy neprijmeme. Vraždy v mene viery špinia náboženstvo. Po januárových atentátoch na Charlie Hebdo sme zažívali strašný šok a ten vystriedali strach a neistota. Tak isto sa v nás znova zobudila spomienka na dni strávené v Londýne počas útokov z roku 2005, kedy sme s manželom videli ľudí v panike utekať, aby si zachránili život.

► Dá sa január v Paríži porovnávať s novembrom?
Skupina ľudí vtedy karikatúrami zosmiešnila islamského proroka Mohameda. Zabitím sa im teroristi chceli pomstiť. Novembrové útoky zasiahli nevinných ľudí. Šli sa len zabaviť. Medzi zachránenými je aj dcéra manželovho kolegu. Prežila streľbu na terase baru, ale hrozí jej amputácia nohy. Lekári vraj nemajú veľké skúsenosti s liečbou „vojnových“ zranení. V nemocnici zotrvá až do februára, keď absolvuje ďalšiu operáciu. Ani kamarátka Slovenka, v čase prvých dvoch explózii stojaca pri vstupe na štadión Stade de France, nedokáže odvtedy pokojne spávať. Atentáty poznačili veľa osudov.

► Situácia sa zdanlivo aspoň na pár dní upokojila…
Výnimočný stav sa predĺžil až do februára a vyvoláva u obyvateľstva obavy o slobodu, jeden zo symbolov Francúzska. Ohrozené je napríklad právo na súkromný život, slobodu prejavu či pohyb. Zakázali manifestácie. Bude ťažké sa vrátiť späť do normálu.

► Ako to v meste vyzeralo po tom strašnom víkende?
V pondelok po udalostiach sme nastúpili do práce a deti sa vrátili do škôl, i keď deň vyzeral inak ako ostatné. Všade vládlo prázdno a ticho. Charakterizoval ho smútok. V práci sme sa nedokázali o ničom inom baviť a prežili veľmi emotívnu minútu ticha. Predstavte si, ako sa päťdesiat ľudí drží za ruky so slzami v očiach… V prvé dni po útokoch omnoho menej ľudí jazdilo mestskou dopravou, na cestách pribudlo áut. Ľudia zažívali viac planých poplachov a evakuácií. U nás v práci sme zaznamenali až šesťdesiat percent anulácií turistických pobytov na december.

► Život v Paríži je zrejme iný ako predtým. Dostáva sa už do svojho tempa?
Pomaly sa vraciame do normálu. Snažíme sa nasledovať odkaz „nemáme strach“ a „nič nás nezastaví v snahe žiť ako predtým“, ale sme viac opatrní a predvídajúci. Nepokoj a obava zostávajú v nás. Ozbrojenú stráž vidno na vlakových staniciach, v administratívnych budovách, sem-tam v blízkosti obchodných a kultúrnych centier. Dozvedela som sa tiež, že hranice krajiny sú prísne strážené a kontrolované.

► Francúzi, odjakživa veľkí revolucionári, často štrajkujú. Nemáte pocit, že išlo o umelé vyvolanie nepokojov medzi obyvateľstvom ako zámienka na konflikt až vojnu? Veď od barikád k streľbe nebýva ďaleko. Možno sa rátalo so štrajkmi a protestmi. Ako sa ľudia upokojili?
Neverím na konšpiračné teórie a nemyslím si, že by v tomto prípade niekto cielene obetoval 130 ľudských životov.

► Dívajú sa teraz Francúzi s nadhľadom, obavou či rešpektom na prisťahovalcov? Dokážu s nimi normálne žiť a komunikovať?
Francúzsko je multikultúrna krajina s veľkým počtom prisťahovalcov. Som tiež jedným z nich a nikto mi to nedáva najavo. Cítim sa tu ako doma. Konali sa tu regionálne voľby a podiel na výsledkoch mali i nedávne útoky. Predvolebné odhady oznamovali historické skóre Marine Le Penne, prezentujúcej pravicovú národnú stranu a poburujúcej imigračnou politikou.

► Isto poznáte pocit cudzinca, stojaceho pred zabuchnutými alebo privretými dverami. Pomohli ste už niekomu zo Sýrie, respektíve prisťahovalcom z inej krajiny?
Dobrá vôľa pomôcť nechýba, ale v okolí žiadna organizácia neorganizuje zbierku. Na Slovensku moja kamarátka Lucia Gomez z Limbachu vymyslela projekt s názvom Domov na Mame s cieľom zbierať a šiť nosiče pre deti utečencov. Vďaka nim môžu byť v bezprostrednej blízkosti rodičov – v teple a v bezpečí. Je úžasné pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

► V Paríži sa bezprostredne po atentátoch konala prestížna konferencia zameraná na životné prostredie – klímu. Veď smog doslova zabíja. Ako je na tom Paríž?
Smog je jedným z dôvodov, prečo sa plánujeme z Paríža odsťahovať. Boli dni, keď mal Paríž najšpinavšie ovzdušie na svete. Obmedzil sa počet áut na cestách, hromadná doprava fungovala zadarmo, deťom neodporúčali vychádzať von. Azda sa aj vďaka konferencii podarí znížiť emisie skleníkových efektov a obmedziť globálne otepľovanie.

► Ako oslávite blížiace sa Vianoce?
Sviatky strávime doma v Paríži, kde sa budeme tešiť čaru Vianoc spolu s našimi deťmi a manželovou rodinou. Hoci sa snažím aj tu zakomponovať niektoré naše zvyky a tradície, predsa vianočná atmosféra v kruhu rodiny na Slovensku je pre mňa neopakovateľná. Bude mi chýbať otcova vianočná kapustnica, mamine všakovaké pečené dobroty, večerné stretnutie s príbuznými, vianočné rozprávky v televízii a polnočná omša i jej magická Tichá noc, svätá noc.

► Máte už nakúpené darčeky?
Všetko mám starostlivo kúpené a schované. Už len stromček vyzdobiť a počkať na sviatočný deň.

► Čo by ste si priali na Vianoce? A čo želáte rodákom zo Slovenska, konkrétne z Piešťan?
Pokojné Vianoce! Prajem všetkým prežitie sviatočných chvíľ v láske, zdraví, šťastí a harmónii. A nový rok nech splní všetky vaše sny.

Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 15.
                                                                           decembra.