Vojtech Hank v zlatých horách

Piešťanec Vojtech Hank sa po dvoch týždňoch prežitých v divočine s dvadsiatimi Rusmi, jedným Talianom a altajskými sprievodcami túži na východ sveta vrátiť opäť – tentoraz k jazeru Bajkal, kam ho Rusi zavolali. Uplynuli už dva mesiace od návratu a ešte stále v ňom rezonuje optimizmus, ktorý medzi nimi načerpal. „Do Altajskej republiky som sa dostal vďaka dobrým kontaktom a odporučeniam cez moju známu. Poznala ruského chlapíka – Dmitrija Senotruskova, vlastníka cestovnej kancelárie. Dmitrij nás sprevádzal celým ruským tripom. Postaral sa o autá, jedlo i nocľah. Za tisíc eur na štrnásť dní sme to mali all-inclusive aj so snehom a ľadom,“ žartoval V. Hank počas prezentácie na festivale Eurotour.

Sibír je rozľahlá krajina

Výletníci prechádzali na troch dodávkových autách s nádržami naplnenými po okraj benzínom za facku riedko obývanou krajinou. Stretli tam len zopár Rusov z Novosibirska na terénnych autách. Denne robili asi dvadsaťkilometrové túry a večer sa utáborili. Ženy začali čistiť zeleninu a zemiaky, muži znášali drevo, zakladali oheň a deti pomáhali s rozložením stanov. „Jedlo, zväčša rôzne kaše a husté polievky, nám pripravoval Dmitrij. Vládla tam veľká ruská súdržnosť, poriadok a pohoda. V rozhovoroch pri rozloženom ohni som spoznal dvadsať rôznych osudov ľudí. Neskutočne sme sa zblížili a s niektorými pri rozchode aj trikrát lúčili. Jedni sa dozvedeli, že s Dmitrijom sa pred odchodom chystám na džezový koncert do mesta, odkiaľ som cestoval, a prišli tam za nami. Lúčili sme sa teda štvrtýkrát,“ skonštatoval V. Hank.

Keďže Vojto je fotograf, počas dovolenky ťahal so sebou pomerne ťažkú techniku – fotoaparát, rôzne objektívy a pokúšal sa nafotiť rozľahlé altajské stepi s nízkymi stromami i vysoké končiare, pokryté snehom a ľadom. „Je tam také sucho, že aj stromy sú krpaté. Sibír je rozľahlá krajina, poviete si, dnes pôjdeme k tamtým horám. Zdá sa vám, že sú blízko, no idete k nim hodiny, prekonáte dvadsať, tridsať kilometrov a ešte nie ste pri nich. Ak nesiete fototechniku, spravidla zaostávate. Pri jednom z takýchto výletov sa už najrýchlejší kúpali v rieke. Aj sa poobliekali a odišli a poslední ešte len prichádzali. Dmitrij vždy na konci povzbudzoval pomalších. Mal som menšiu krízu a on hovoril, už sme v jednej tretine, pričom pohľad na GPS navigáciu jasne naznačil, že sa ma pokúša upokojiť. Milý človek, no ja som vedel svoje,“
                                                       zaspomínal si V. Hank.

Turisti spia iba v stanoch

Prechádzali sibírskou tajgou, skrášlenou všetkými možnými rastlinami, no zažili i úseky s vyhoretými stromami. „Požiare zo sucha hrozia v každom ročnom období. Preto sme veľmi dôsledne zhášali oheň, rozhrabali pahrebu a uhlíky poliali. Mimochodom, Rusi pili mútnu ílovitú vodu rovno z riek. Z nej sme aj po prevarení pripravovali kaše. Svoju pitnú vodu som prehnal cez fľašu s mikrofiltrami. Reči o Rusoch a ich výdatnom popíjaní v našej spoločnosti neplatili. Za dva týždne sme vypili dvadsiati ľudia len asi dve fľaše vodky a jednu altajskú medovinu. Nik si tu nespomenul na reči o politike, slovo Putin tam ani nezaznelo. Rusi nie sú ako Európania. Tvrdili – máme obrovskú krajinu, z dediny do dediny sú stovky kilometrov, tu sa nepolitikárči ako v husto osídlenej Európe.“

V krajine plnej prachu ho mali turisti v autách plné ústa, chránili sa rúškami zo šatiek. Sem-tam sa dostali do sela s obchodom, kde si zadovážili zeleninu, zemiaky, minerálne vody, sladené nápoje, sušienky a vynikajúce jogurty. V. Hank si obľúbil kyslomliečne nápoje – hlavne kumis.
V noci tam v auguste klesla teplota aj na mínus štyri stupne a cez deň vystúpila aj na dvadsaťpäť nad nulou. Nie sú tam žiadne turistické mapy, neexistujú smerníky. V časti, kde sa predtým ťažilo zlato, sa nachádzal pieskovec. Hral všetkými možnými farbami. Kôrovitá zem, pokrytá vápencom a železom, mala vratký, nebezpečný povrch. Ale v čistom vzduchu človek strácal pojem o vzdialenosti. Rieky, pretekajúce údoliami, ani zďaleka nepripomínali naše na Slovensku. Partia sa pobrala k toku, okúpala sa a o sto-dvesto metrov ďalej už rieky nebolo. Nad všetkým sa vypínali majestátne hory, ale vlka v nich nezazreli. Mobil mohli pokojne vypnúť alebo nechať v ruksaku. Za tisíc kilometrov, čo prešli, nenatrafili na žiaden hotel či penzión. Turisti spia iba v stanoch.

Ľadvinový pás z molitanu

Piešťanec si všimol ešte jeden zaujímavý fakt. Osemročné deti v ich skupine mali kondíciu pätnásťročných tínedžerov a disciplínu dospeláka. „Počúvali rodičov aj ostatných turistov na slovo. Keď sa povedalo – idú sa baliť stany – pobalili bez príkazu aj nepremokavý prístrešok vedúceho zájazdu. Toto na Slovensku neexistuje,“ dodal V. Hank.
Všimol si, že Rusi mali na sebe stále pripevnený ľadvinový pás. Molitan ich chránil pred prechladnutím. S ním chodili, naň si sadali, Hank si povedal, že si nabudúce tiež takúto pomôcku zadováži.
Vysvetlil i dôvod, prečo v ňom vydržal optimizmus: „Stretol som množstvo dobrých ľudí, videl a zažil neskutočne krásnu prírodu a hlavne za svoje peniaze dostal viac, ako som očakával.“ Porovnal to na cene obeda. „Predtým počas dvoch týždňov v Taliansku ma stál obed pätnásť eur, potom doma v reštaurácii jem za päť eur a v Altajskej republike som obedoval za 1,50 eur. Ľudia sú tam chudobní, no šťastie vnímajú ináč ako my.“

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 46, ktoré je v predaji od 10. novembra.