Rozprávanie o silnej vôli veľkej Márie a malej Rebecci

Ak sa vám darí budovať si budúcnosť po boku s milovaným mužom, študentskou láskou, zdajú sa vám materiálne veci aj za cenu odriekania v podobe práce v zahraničí striedaných s domácimi brigádami na stavbe domu, ľahko dosiahnuteľné. Cenu za nezávislosť však treba zaplatiť. Bývate vo svojom, ale chcete niečo zmeniť, chýba vám dieťa.

Dieťa prišlo na svet trochu skôr

„Veci môžete kúpiť, opraviť. Ale keď raz prídete o zdravie, môžete mať všetky peniaze sveta a ste bezmocní,“ začína rozprávanie o silnej vôli Mária, matka dnes šesťročnej Rebecci. „Pre nás dieťa nebolo samozrejmosťou, nedokázali sme k nemu prísť sami. Prišiel problém a po siedmich rokoch vyústil v dve umelé oplodnenia, pričom druhé prinieslo úspech.“

Konečne sa to podarilo, dieťa prišlo na svet trochu skôr, keď Máriu odviezli do pôrodnice priamo z bratovej svadby, ale povedala si – nevadí. Dýchala spolu s ním, pozerajúc cez sklo inkubátora na ľudské klbko, ktoré jej raz povie – mama a snáď tisíckrát si po slovách lekára, že dieťa je slabučké, opakovala: „Možno urobí niektoré veci pomalšie, ale život nie je o tom, že musíme byť najlepší.“

Bojím sa každý deň

Prešiel rok s nekonečnými pobytmi v zdravotníckych zariadeniach a Rebecca sa stále nedokázala posadiť. Facka od života neznamenala knokaut, pretože definitívnu diagnózu – detskú mozgovú obrnu – určili lekári až keď dieťa oslavovalo tretie narodeniny. „Dávkovali informácie postupne, tak sme sa s nimi naučili žiť,“ sucho konštatuje Mária, hoci v očiach sa jej ligocú slzy. Zvykla si aj na prezývku Ľadová kráľovná: „Keď má dieťa horúčku, každá matka sa strašne bojí. Takýto strach prežívam každý deň, nikdy nebudem v pohode. Mám pocit zodpovednosti za Rebeccu, budem za ňu aj dýchať, ale nedokážem ventilovať city, zatvrdla som,“ skrýva pod nálepku nekompromisnej bojovníčky svoje vnútro matka, ktorá tvrdí, že ukradla vlastnému dieťaťu detstvo. „Mohla by som ju dať do špeciálnej škôlky, popoludní sa s ňou poprechádzať, večer jej pustiť telku a mám pokoj. Ale ja z Rebecci chcem v rámci jej možností dostať všetko, čo v nej je.“
Až prišlo upozornenie psychologičky, že dieťa je v pohode, len matka má nereálne ambície a potom aj vzdor dievčatka, padajúceho od únavy počas cestovania za liečbou a cvičením po celom Slovensku či dokonca do Maďarska. Matka s dcérou si pokecali aj poplakali a dohodli sa, že boj nevzdajú, pretože majú – spoločný sen.

Dve veľké Rebeccine víťazstvá

„Nechcem počúvať, že je krásna a šikovná, chcem vidieť, ako sa posúva ďalej. Stále máme ciele. Keď má dieťa šesť rokov a nechodí, síce ich korigujete, ale nevzdávate sa. Teraz máme métu, že do školy pôjde s pomocou barličiek, ale na vlastných nohách. Máme necelý rok pred sebou,“ hovorí matka.
Rebecca to určite zvládne, veď má za sebou dve veľké víťazstvá. Aj napriek medicínskym prognózam, že má porušené rečové centrum, plynule hovorí… Keď rodičia videli tento potenciál, pustili sa do boja s plienkami, napriek výstrahe, že bude na ne odkázaná do konca života. Prvé mesiace priniesli nehody, až to chceli vzdať, ale vydržali a Rebecca plienky nenosí, dokázala to.
Dievčatko dnes chodí v Krakovanoch do materskej školy so zdravými deťmi a na zvedavé pohľady rovesníkov bez rozpakov odpovie: „Nechodím, lebo ma bolia nožičky.“

Mama „skľudnila hormón“

Mama „skľudnila hormón“, ale stále tvrdohlavo opakuje: „Rebeccu je ťažko zaradiť medzi zdravé alebo naopak aj choré detičky, keďže je mentálne v poriadku a má len pohybový hendikep.“ Po chvíľke ticha sa zadíva do diaľky a svoje vyhlásenie koriguje: „Okolie vás nikdy nepodrží, vy musíte držať okolie. Potrebujem podporu, ale dávam ju druhým. Vysvetľujem ľuďom, že to, čo sa nám stalo, nie je koniec sveta. Sú deti, ktoré prežijú celý život v nemocnici bez pohybu. Máme lepšie z horšieho.“
A preto s Rebeccou od narodenia cvičili vojtovku, od šiestich mesiacov chodila na plávanie, navštevuje hipoterapiu, Dévény metódu, cvičenie v Maďarsku či v piešťanskom Adeli Medical Centre, Bobatha, rôzne masáže a rehabilitácie… Všetko si rodina hradí sama a bez sponzorov to nejde.
Odborníci radia, že ak má chodiť, je dôležité, aby ju telo udržalo. Rehabilitační pracovníci s ňou počas cvičení chodia minimálne, zameriavajú sa na spevnenie chrbtice. „Nedávno prešla s barličkami celú miestnosť. Síce pomaličky a neisto, ale prešla,“ chváli matka dcéru.

Benefičný koncert v Dome umenia

Tento pokrok ukážu aj na videu na benefičnom koncerte v piatok 6. novembra o 18.00 h v piešťanskom Dome umenia. Už po druhý raz ho organizujú a zároveň prídu podporiť ich priatelia a blízki z okolia. Malú bojovníčku povzbudia aj účinkujúci Celeste Buckingham, Samuel Tomeček, Dominika Mirgová, Itcho Pčelár, skupina Slniečko a folklórny súbor Žito. Moderátori Dominika Dadíková a Roman Juraško tiež vedia, že všetky rehabilitácie sú finančne veľmi náročné a pripomenú divákom, že výťažok z koncertu pôjde na liečenie do Adeli v Piešťanoch, zástupcovia ktorého sumu na mieste aj prevezmú. Buďte s nimi a medzi nimi!


MOTTO:
ČLOVEK SA NIKDY S DANOU SITUÁCIOU NEZMIERI, IBA SA S ŇOU NAUČÍ ŽIŤ.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 44, ktoré je v predaji od 27. októbra.