Stál v Afrike na rovníku: Misia u ľudí z kmeňa Bakonzo (2.)

(Pokračovanie z minulého čísla)
Spomínali ste, že školstvo v Ugande na tom nie je práve veľmi dobre…
Žije sa tam neskutočne ťažko. Je tam akože základné vzdelanie zadarmo, ale čo som sa pýtal ľudí: všade sú rôzne príspevky a poplatky. Nehovoriac o takzvaných súkromných školách. Navštívil som napríklad Katojo Primary School. V triedach prvých troch ročníkoch majú 150-200 detí, ale potom to prudko klesá a siedmu, záverečnú triedu, dokončí len asi 30 žiakov. Naučia sa ako-tak čítať a písať a koniec. Čaká ich práca. Detská práca. Pomáhajú rodičom na políčkach. Na strednej pokračuje nejakých 22 percent školákov a univerzitu vychodia štyri percentá ľudí. Jeden semester v Ugande, či už na štátnej, alebo súkromnej vysokej škole, stojí sedemstotisíc USh, čo je pre ľudí z vidieckych oblastí nedosiahnuteľné.

Ako majú zabezpečené zdravotníctvo a bezpečnosť?
Veľa zdravotníckych úkonov platia, podmienky v takzvaných nemocniciach sú pre nás z Európy šokujúce. Oddelenia v nemocnici Kagando Hospital mi silno pripomínali akoby baraky v koncentračnom tábore Oswienčim. O bezpečnosť sa stará polícia a jej rôzne zložky, ale veľmi ich medzi ľuďmi nevidno. Obyčajní ľudia niekedy zoberú spravodlivosť do svojich rúk, čo nie je správne. Videl som zlodeja v krvi a blate na trhovisku. Opakovane kradol (možno od hladu?) a nechceli ho vydať polícii. Prečo? Lebo je korupčná a mohla by ho prepustiť bez trestu, tak ho sami dokaličili. Mne domáci hovorili, že so svojou farbou pleti sa nemôžem ísť sám poprechádzať do mesta alebo dediny, vždy som mal domáceho sprievodcu.

Neubíja pre nás nepredstaviteľná chudoba ducha Afričanov?
Stretol som mnohých vzácnych ľudí. Ani nepredstaviteľná chudoba ich nezlomila a žili svoj život, neumierali ho – ako mnohí z ich pohľadu bohatí v Európe. Domáci baptistický kazateľ Joseph Kasero zo zboru v Nkunyu blízko Bwery žije skutočne medzi najchudobnejšími z chudobných, zdieľa ich život. Nemohol svojim ľuďom zabezpečiť ani Biblie v domácom jazyku Lukonzo. Jeho slová sa zhodovali so skutkami. Dokonca mal plán na svojom pozemku za príbytkom vybudovať školu pre chudobných, akúsi učňovku pre stolárov a na učenie jazykov. Usilovne vyrábal a vypaľoval tehly pre túto stavbu.

Aký najsilnejší zážitok ste si odtiaľ priniesli?
Paradoxne z vidieckeho pohrebu a zároveň veľkej spoločenskej udalosti. Zišlo sa tam široké príbuzenstvo, veď môj sprievodca pochádzal zo sedemnástich detí i ľudia z okolitých dedín, takých 300-400 ľudí. Požiadali ma ako hosťa a jediného belocha (musungu) o slovo. Hovoril som o stretnutí s tým človekom dva dni predtým. Po ceste na misiu sme sa zastavili v Kagando Hospital, bývalom leprosáliu, založenom ešte britskými misionármi. Mal ťažké vnútorné zranenia, padol z lešenia na stavbe. Požiadal ma vtedy o modlitbu. O tom som im tam rozprával, že máme byť vždy pripravení na odchod.

Šokovalo vás niečo v Afrike?
Prvý šok som zažil v Kigali, v hlavnom meste Rwandy, kam lietadlo z Istambulu mierilo pred pokračovaním ponad jazero Viktória do Entebbe pod Kampalou, kde má Uganda jediné medzinárodné letisko. Pristáli sme v tme o druhej v noci. Po čase lietadlo naplnili vojaci s puškami… Pomyslel som si, či tam nie je vojenský prevrat… Našťastie nie, len hľadali pasažierov zo zoznamu. Zaspali a zabudli vystúpiť.

Čo vo vás vyvolávalo ďalšie emócie?
Neskutočná chudoba ľudí. Pozoroval som ich z auta, ako sme uháňali z Kampaly na západ krajiny počas päťhodinovej cesty. Ľudia chodiaci pešo, pešo, pešo… dlhé vzdialenosti popri cestách, alebo na bicykloch, dovezených z Indie a Číny. More ľudí, chodiacich, motajúcich sa, sediacich, pracujúcich pri cestách. Často boriacich sa s ťažkým nákladom. Na hlavách, na bicykloch, motorkách boda-boda. Deti, hrajúce sa bez dozoru bosé na hline a v blate.

Ocitli ste sa v situácii, keď ste v prvom okamihu netušili, čo spravíte?
Posledný šok ma čakal v Entebbe v deň odletu. Stáli sme so sprievodcom na kopčeku a vychutnávali si pohľad na jazero Viktória, keď tu zrazu zastalo pri nás auto s vojakom-majorom a že chce vidieť naše doklady. Vyzeral podráždene a nevrlo. Podali sme mu ich a on s nimi sadol do auta a išiel preč! Zrazu som si uvedomil – stojíš v strede Afriky bez dokladov! Kde si vybavíš nové? Naša ambasáda je až v Keni! Do lietadla ťa nepustia, bude treba novú letenku! Toto často robia cudzincom úradníci, keď cítia peniaze, sú veľmi skorumpovaní. Tento chcel asi zapadnúť na vojenskú základňu pri letisku a nechať nás čakať. Po dvoch, piatich či desiatich hodinách chcú peniaze – 500, 1000 alebo neviem koľko dolárov alebo eur.

Zabojovali ste o pas?
Rozbehol som sa dolu kopcom, majorovo auto sa už pohýnalo, kričím na vojačika, aby jeho auto zastavil. Ten v šoku, že na neho kričí beloch, poslúchol a s energiou som sa po anglicky oboril na majora so žiadosťou o vrátenie pasu. Ešte čosi habkal, podráždený, že príde o zárobok, ale doklady mi vrátil. Zdrapil som pasy, jeden vrátil svojmu čiernemu sprievodcovi a utekali sme preč, aby si to major nerozmyslel a nezavolal na nás posilu zo základne.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 35, ktoré je v predaji od 25. augusta.