Stál v Afrike na rovníku: Misia u ľudí z kmeňa Bakonzo

► Ako ste sa dostali k ľuďom z Ugandy?
Prekvapivo. Na sociálnej sieti sme sa zoznámili s kresťanmi v Ugande, a keď sa dozvedeli, že sa venujem aj duchovnému vedeniu ľudí, poradenstvu a vyučovaniu, pozvali ma na kresťanskú misiu. Podelili sme si náklady. Ja som platil letenky a oni sa postarali o pobyt a stravu. Nechcel som však prísť s prázdnymi rukami, tak sme urobili zbierku a vyzbierali pre nich 1100 eur, čo je 3,5 milióna ugandských šilingov (USh). Použijú ich na stavbu vidieckeho zdravotníckeho zariadenia i na pomoc tehotným matkám (na jednu ugandskú ženu pripadá 6,6 živo narodených detí) a pri iných vyšetreniach či zdravotníckej pomoci. Peniaze pôjdu i na stavbu vidieckej školy.

► Niesli ste so sebou aj nejaké darčeky?
Dozvedel som sa, že letecká spoločnosť mi umožní zobrať 46 kilogramov batožiny, tak sme s manželkou a ľuďmi zo Spoločenstva Živá voda naplnili dva veľké lodné kufre tristo zošitmi pre školákov, písacími potrebami a hračkami pre deti. Pretože sme vedeli, že v Ugande je veľa sirôt po rodičoch zosnulých na rôzne tropické choroby a na vírus HIV a ďalší umierali, do kufrov sme zabalili aj rôzny zdravotnícky materiál.

► V akej oblasti, meste či osade ste pôsobili a komu ste najviac pomáhali?
Misia smerovala k ľuďom z kmeňa Bakonzo. Sídli v kraji Kasese v oblasti Kisebere (Bwera), blízko od hraníc s Kongom. Keď deti prijali dary a školské pomôcky, v ich tvárach sa zračila úprimná radosť. Nemali ani zošity. Jeden stojí až 700 USh. Chodili bosé, v noci niektoré prechladli. Chytali mi topánky, nikdy také nemali. A potom som mával kresťanské vyučovania.

► Prijímali africkí ľudia rozprávanie kresťana?
Rozprávanie ich veľmi zaujalo, pretože ma oslovovali a pozývali aj do okolitých dedín. I baptistický pastor Joseph Kasero ma pozval do svojho zboru. Mal som tam viac kázaní a príhovorov, udelili mi slovo aj na jednom z ich pohrebov. Tlmočníka mi robil miestny človek. Najradšej som mal Stephena. Moju angličtinu prekladal do jazyka lukonzo.

► Keďže ste sa stretli v Ugande s mnohými sirotami, zrejme vám nebude cudzí projekt adopcie na diaľku. Ako ho vnímate?
Veľmi pozitívne. V mnohých častiach Afriky je pre Európanov nepredstaviteľná chudoba, ľudia na vidieku nemajú ani elektriku. Aj mobily si chodia dobíjať za poplatok do miest. Často im chýba aj tečúca voda, hoci teraz v Ugande štát zavádza vodovody do týchto oblastí. Majú jeden kohútik na tri-štyri obydlia. Vzdať sa časti svojich prostriedkov v záujme dobra a pomoci konkrétnemu dieťaťu je úžasný skutok milosrdenstva. Platí sa mu z toho vzdelanie, zdravotná starostlivosť a podobne. A slúži to aj na uvedomenie si, akí sme stále bohatí – keď sa porovnáme s nimi. Dvaja z nášho spoločenstva majú takto adoptované deti. Jedno z Rwandy. Odporúčam napríklad kliknúť na www.savio.sk.

► Uganda je zem plná protikladov – na jednej strane sú úplne chudobní ľudia, na druhej nadpriemerne bohatí. Stretli ste s obidvomi skupinami?
Stretol som sa len s ľuďmi z prvej, väčšinovej skupiny, s extrémne chudobnými. A spoznal som, že prirodzene sa z tejto chudoby nemajú šancu dostať (nadprirodzene áno). Tí ľudia zarábajú 2000 USh na deň, čo je 70 centov, a z toho živia hoci aj desaťčlennú rodinu. Pre nás nepredstaviteľné. Liter benzínu stojí okolo jedného eura. Takže o žiadnych autách, ani ojazdených, sa im ani nesníva. Príbytky – chatrče majú z dreva a konárov, vymazaných hlinou. Keď sa trochu pozdvihnú, robia tehly zo zeminy vo vlastnej záhrade, vypaľujú ich a stavajú malé tehlové domy s plechovými strechami. Vo vzduchu s vysokou vlhkosťou rýchlo hrdzavejú.

► Kto sa tam má vlastne lepšie?
Na cestách na motorke boda-boda, čo je veľmi častý spôsob dopravy a živia sa ním viacerí mladí muži, som videl v mestách sem-tam aj na ich pomery luxusné domy. Sprievodcovia mi hovorili, že patria poslancom. Tí dostávajú od diktátora v Kampale šesťdesiatnásobok bežného zárobku ľudí v hlavnom meste. Je tam neskutočná korupcia. Prezident vládne pomocou nej. Aj keď usporiada akože voľby, podplácaním získa vždy potrebných 68-70 percent hlasov.

► Ako to ľudia vnímajú?
– Ľudia sa smejú, že ho len mŕtveho odnesú z prezidentského kresla, ktoré si vyárendoval do smrti, a sedí na ňom už viac ako 30 rokov. Úrady a armádu obsadil svojimi ľuďmi. Ale patrí medzi lepších diktátorov, tí pred ním, osobitne Idi Amin, išli aj cez mŕtvoly. Ich politickí protivníci zmizli za jednu noc. Používali
vraždy ako dovolený prostriedok politického boja.

► Išli ste tam „robiť charitu“. Má to význam, ak sa komplexne nezmení politický či ekonomický systém v krajine?
Išiel som na pozvanie kresťanov. Robiť charitu je vždy úžasné a potrebné, lebo aj keď sa nedá zmeniť systém v krajine, na chvíľu človek spôsobí radosť africkému dieťaťu, pomôže blížnemu. Má to význam nielen pre núdzneho, ale najmä pre dávajúceho. Vyjsť zo svojho sebectva a konzumu, z užívania si – a uvidieť druhého v nepredstaviteľnej núdzi, je záslužné. Riešením nie je násilná revolúcia a zvrhnutie afrických diktátorov zdola. Ak chcem zmeniť svet k lepšiemu, musím zmeniť najprv seba. Zo sebca na dávajúceho, slúžiaceho.

(Dokončenie v budúcom čísle)

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 34, ktoré je v predaji od 18. augusta.