India ho oslobodila od európskeho materiálneho vnímania života
Mladý Piešťanec Pavol Blaškovič má za sebou niekoľko nevšedných cestovateľských skúseností. Je ostrieľaným dobrodruhom, dokázal to počas pobytov v Indonézii, kde študoval. Spoznal život v Indii, Kazachstane či Južnom Sudáne. Poslednú výpravu – misijnú cestu do africkej Kene ukončil presne pred rokom. Odvtedy je verný rodnému mestu. O svojich skúsenostiach z Kene prednedávnom porozprával poslucháčom v Piešťanskom informačnom centre. Pre náš týždenník sa však rozhovoril o všetkých dlhodobých cestách.
Indonézia a India
P. Blaškovič si už pred rokmi hľadal rôzne cestičky, ako sa dostať na misijné pobyty v zahraničí. Nad takouto cestou začal rozmýšľať približne pred 15 rokmi. Vtedy však bolo k dispozícii iba pár miest, a tak sa mu to nepodarilo. V roku 2008 získal štipendijný ročný program a odišiel do Indonézie študovať jazyky. Túto skúsenosť spojil s cestovaním a dva mesiace prežil v Malajzii a Thajsku.
„Študoval som tam indonézčinu a cestoval. Ku koncu ma tam aj volali pracovať, ale bolo by nezodpovedné púšťať sa do projektu, ktorý by som nedokončil. Išiel som do Malajzie, kde som sa chcel viac-menej usadiť. Mal som výbornú prácu cez internet a tiež krásne bývanie. Musel som sa však vrátiť na Slovensko,“ prezradil mladý cestovateľ.
P. Blaškovič využil ponuku neziskovky AIESEC a vycestoval na rok do Indie. Tu pôsobil ako dobrovoľník v humanitárnej oblasti. Zaoberal sa hlavne rozširovaním informovanosti a prevencii voči HIV, tiež komunitnému rozvoju a učeniu.
„Makali sme tam veru riadne. Dostal som sa do severnej Indie, do jedného z najchudobnejších štátov – Uttarpradéš. Bolo nás sedem a snažili sme sa pracovať s tamojšou komunitou. Tu som videl, ako funguje hierarchia v Indii. Keď sa sem dostanete, myslíte si, že ste prišli na inú planétu. Najprv som nechápal ich myslenie a spôsob života. Ide však o oslobodenie sa od materiálneho a zmenu priorít, ktoré v Európe pokladáme za neskutočne dôležité. V Indii vôbec nefungujú,“ vysvetlil P. Blaškovič.
Viera je základ
Indovia ťažkosti berú ako bežnú súčasť života a raz sa darí, raz nedarí, to je v poriadku. Utrpenie patrí do života a ak to ľudia prijmú, budú v ďalšom živote od toho oslobodení. Miestni veľmi stavajú na náboženstve a chápu ho ako základ života.
„Musíte sa prispôsobiť aj prostrediu, slabej hygiene, počasiu, jedovatým zvieratám. Pamätám si, že počas horúcich mesiacov bolo aj 50 stupňov Celzia v tieni. Keď som išiel spať, oblial som vodou zem, potom seba a snažil sa rýchlo zaspať. No zobúdzal som sa každú polhodinu úplne prepotený. Keď teploty klesli pod 40 stupňov, pochvaľovali sme si. Bol som napríklad svedkom, ako jednu dievčinu dvakrát poštípala kobra. Ja som mal šťastie, raz som takmer stúpil na hada. Potom som sa dozvedel, že to bol jeden zo štyroch najjedovatejších na svete,“ zaspomínal si P. Blaškovič.
Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 38, ktoré je v predaji od 16. septembra.
