V túlavých topánkach prešli po Slovensku 900 kilometrov

Cestu začali v závere augusta v najvýchodnejšej obci republiky, v Novej Sedlici. Potom postupovali na západ. Išli po oficiálnej Ceste hrdinov SNP. Tá meria približne 750 kilometrov a červená značka končí na Devíne. Po piatich týždňoch mali obaja turisti v nohách takmer 900 kilometrov.
Na cestu si dvaja Bratislavčania vyhradili päť týždňov. Podľa ich slov prvé kroky boli plné elánu, keď sa dostali do známeho Stužického pralesa. J. Kaľavský uviedol, že vtedy netušili, čo im príroda nachystá, že leto zmení na upršané studené obdobie.

„Stužický prales je nádherné miesto. Touto časťou Slovenska sme prechádzali asi šesť dní a bola to určite jedna z najmenej ľudnatých oblastí celej trasy. Bol to takmer týždeň bez civilizácie. Vidíte iba lesy, žiadne dediny, žiadne mestá,“ povedal. J. Kaľavský. Síce míňali tabule upozorňujúce na divé zvieratá, na medvede, no za celú dobu ich pochodu nenatrafili na žiadne, cestu im často prekrížili iba salamandry škvrnité.
Dvojica prešla cez Bukovské vrchy a pri chodníkoch si všímali rôzne cintoríny vojakov, ktorí v týchto častiach bojovali počas vojen. Pri cestičkách nachádzali rôzne vojnové suveníry, ktoré tvorili prírodné múzeum a prehliadku zaujímavých historických artefaktov. Turisti neplánovane prišli do Duklianskeho priesmyku práve 29. augusta.
„Prvú zastávku v civilizácii sme mali v dedine Vyšný Komárnik. Pozreli sme si tam drevený kostolík a čakala nás cesta na Svidník. Prešli sme cez takzvané Údolie smrti, kde sú umiestnené rôzne tanky. Bolo zvláštne vidieť, že sa okolo nich pohybujú pasúce sa kravy,“ poznamenal J. Kaľavský.
Mladý pár ochutnal Havajskú vodu, ktorú plnia vo východoslovenskej dedinke Havaj. Podľa nich však pili radšej pivo, pretože táto malinovka bola podľa zloženia plná umelých prísad.

Prešli cez Bardejov, kde si doplnili zásoby jedla. Pri Hervartove si Ján pre neplánovanú akútnu zastávku v kríkoch zabudol mikinu a jeden dlhý nepríjemný stupák na vrchol kopca si musel vybehnúť dvakrát. Cesta sa ďalej ťahala na juh a dvojica prešla cez Šariš. V Čergove ich zastihol nepríjemný chlad. Ich kroky chvíľku viedli aj po asfaltkách a obaja sa zhodli, že tak hustú kamiónovú dopravu nikde nevideli. Vraj vozidlá vyrábali taký hluk, že bratislavská premávka bola proti nim lesné ticho.
Nasledovala Kojšovská hoľa a cesta viedla smerom na Nízke Tatry a Donovaly. Cestovatelia často zablúdili, pretože červená značka sa strácala v nenápadných chodníčkoch. Postupne prešli na stredné Slovensko, v Telgárte mali ďalšiu mestskú pauzu v civilizácii. „Chceli sme ísť na Kráľovu hoľu, malo pršať, no brali sme to s optimizmom. Pri výstupe však teplota klesla veľmi nízko, boli sme celí premočení, fúkalo a nebyť jednej meteostanice, museli by sme sa vrátiť. Tam sme prečkali najhoršie. Bolo tam sucho a teplo,“ vysvetlila B. Vitázková.
Na Čertovici dvojicu spomaľovali prírodné „nášľapné míny“ v podobe čučoriedok. Obaja sa vyjadrili, že čučoriedky sú najväčším nepriateľom turistu a neskutočne spomaľujú pochod. V tejto oblasti ich zastihlo koncom leta sneženie a počasie sa na nich znovu vyzúrilo. Čakalo ich stúpanie na Ďumbier a prechod cez Veľkú Fatru na Strážovské vrchy.

Najhoršia búrka turistov zastihla pri Kráľovej studni. Kompletne premočení však pokračovali do Kremnických vrchov. „Prekvapil nás studený silný vietor, ochladilo sa, snežilo, boli sme v oblasti bez civilizácie, báli sme sa, že zamrzneme. Museli sme zísť z červenej trasy a nájsť prístrešok. Objavili sme jeden senník, ktorý nás zachránil,“ zaspomínala si B. Vitázková.
Cesta pomaličky viedla na západ Slovenska. Na Strážovských vrchoch
dvojicu opäť „spláchla“ ďalšia prietrž mračien. V tejto oblasti často blúdili, pretože majitelia pozemkov zmazávali červenú značku, prípadne robili sabotérske kúsky a premaľovávali trasu cesty.

„Prešli sme cez Trenčianske Teplice. Bol to pre nás kultúrny šok. Telo si za pár týždňov odvyklo od civilizačných pachov. Cítili sme sa tam ako v nejakej parfumérii. Čo však ľudia cítili z nás, to neviem, nezisťovali sme to,“ usmial sa J. Kaľavský. Dvojica smerovala na Bradlo, dostali sa na Dobrú vodu a smer Záhorie a Bratislava. Na križovatke turistických chodníkov na Bielom kríži prekvapil mladý pár otec B. Vitázkovej. Doniesol im raňajky, horúce kakao, vianočku a čaj. Spoločne vyrazili na Kamzík a na celodenný výlet – 21 kilometrov do Devína. Tam končí červená značka cesty hrdinov a tam bol záver putovania Barbory a Jána. Domov sa dostali za 37 dní.