Cestovateľskú vášeň odštartoval výletom autostopom

eho nadšenie a záujem o Nepál zdedil i jeho syn Michal, s ktorým sa už v marci chystajú na ďalšiu návštevu tejto krajiny.

Nielen Piešťanci mohli vidieť niekoľko súborov vašich fotografií z ciest po svete. Ako začala táto vaša cestovateľská vášeň?

– V prvom rade, obrazy, ktoré som predstavil v Piešťanoch, boli z dvoch či troch oblastí Nepálu, kam som sa dostal ešte pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Bol som vtedy členom expedície s názvom Sakura. Autostopom sme prešli za trištvrte roka Európu, ďalej Turecko, dostali sme sa do Indie, Nepálu a pokračovali sme do Malajzie a na nákladnej lodi do Japonska. Potom, keď som sa vrátil domov a mal som pokračovať v štúdiu fotografie, prišlo také osvietenie, že chcem cestovať a ľuďom prinášať poznanie z krajín východu. Potom som začal písať knihy z potuliek po Japonsku, zaujalo ma umenie čínskych a japonských záhrad.

No nezostali ste pri jednej návšteve Nepálu…

– Túto krajinu som si postupom času zamiloval a v priebehu nasledovných rokov navštívil až pätnásťkrát. Z týchto potuliek postupne vznikli aj cestopisné knihy. Najprv som sa zaujímal o krajinu ako fotoreportér, samozrejme, o ľudí, potom som začal snímať aj prírodu. V sedemdesiatom deviatom som spoločne s mojím kamarátom bol druhýkrát v Nepále. Počas tejto návštevy sme sa dostali k Annapurne a horskej dedinke Manang.

V bývalom režime nebol problém pre vás vycestovať do zahraničia?

– Vzhľadom na to, že prostredníctvom spomínanej expedície som vydal knihu, ďalšie cesty neboli až taký veľký problém. O moju cestovnú doložku vtedy žiadalo vydavateľstvo, v ktorom som publikoval.

Čím je pre vás Nepál zaujímavý?

– Nepál má povedzme tri výrazné podoby, tri nezameniteľné tváre. Je to horská krajina, ktorá láka horolezcov, a ľudí už oddávna Himaláje fascinovali. Ďalej sa tu nachádza veľké množstvo historických a starobylých pamiatok. Kým obyvatelia strednej Európy žili ešte v chatrčiach, tu sa stavali obrovské a nádherné chrámy. Najstaršie pochádzajú z druhého storočia nášho letopočtu. Ľudia sú tu úžasní. Majú na všetko viac času a vedia si urobiť pohodu. Samozrejme, aj sem vstupuje postupne moderný život. Viac sa dozvedia z internetu a televízie a v súčasnosti sa dá povedať, že niektorí žijú konzumným spôsobom života.

Dedina Manang a miestni obyvatelia však pre vás asi znamenajú niečo viac?

– Ako som spomínal, v roku 1979 som sa dostal pri ceste okolo Annapurny do údolia, kde sa vo výške 3600 metrov nad morom nachádzala malá kamenná dedinka Manang. Tam sme strávili päť dní a stretli sme veľa výborných ľudí. V tom čase bola táto oblasť menej známa. Mali sme to šťastie, že práve v čase nášho príchodu sa tu konala ľudová slávnosť. I tú som zachytil prostredníctvom fotografií.

Záujem o Nepál vraj zdedil aj váš syn Michal?

– Samozrejme, moja rodina bola ovplyvnená tým, že som cestoval do tejto krajiny. Máte pravdu, i on sa chcel dostať do Manangu. Povedali sme si vtedy, že by bolo dobré vziať staré fotografie a skúsiť nájsť obyvateľov dediny, ktorí tam v čase mojej návštevy žili. On sa tam dostal po tridsiatich rokoch od mojej cesty. Miestni najprv iba chodili pozerať fotografie, no postupne začali aj spoznávať obyvateľov, ktorí vtedy žili. Michal našiel niekoľkých a vznikla tak výstava, na ktorej možno vidieť, ako sa počas desaťročí zmenili.

Vraj sa chystáte opäť vrátiť do Nepálu?

– Už onedlho, konkrétne v marci, letíme spolu so synom do Manangu. Túto výstavu, ktorú mali možnosť vidieť aj Piešťanci, berieme práve tam – do miestneho múzea. Vyložíme všetko potrebné na chrbty a päť dní pešo ponesieme až do dediny.

Dá sa povedať, že Nepál – dedina Manang je vaším druhým domovom. Nechceli by ste tam zostať dlhšie?

– Naposledy som tam bol v roku 2006 a teraz letíme znovu. Bolo by pekné sa tam presťahovať na penziu. Zvyknem hovorievať, že mám tam zabezpečenú izbičku, tri jedlá denne a tri pivá denne. S mojou penziou by to vystačilo na 27 dní. Manželka sa mi smeje, že pokiaľ by som vypustil to pivo, mohol by som tam zostať dlhšie.