Mili Poupě Kupková sa už smoly z jazera zbavila

Táto pôvabná dáma napísala rozprávkovú knihu, ktorá sa objavila pár dní pred Vianocami na pultoch kníhkupectiev. Prinášame vám sľúbený rozhovor s autorkou knihy Vianočné želanie, herečkou, ktorá si zahrala v piatich najznámejších filmoch Juraja Jakubiska, ale aj v druhej Rapošovej Fontáne pre Zuzanu. Mili Poupě Kupková.

Ako ste sa dostali k postave Dory v Jakubiskovej Perinbabe? Vybral si vás režisér? Alebo vás niekto odporučil a voľba bola ľahká?

– Do časopisu Dievča som ako tínedžerka poslala svoje fotky. Všimli si ich filmoví tvorcovia, ktorí časopis využívali na prvé konkurzy a zavolali ma na kasting. Mal sa uskutočniť deň predtým, ako som v Bratislave fotila kalendár pre Karola Kállaya. Domov som vtedy došla krátko pred polnocou. Cestovať nazad do Bratislavy hneď na druhý deň ráno sa mi vážne nechcelo. V telefónnom zozname som si našla kontakt na režiséra Juraja Jakubiska a zavolala som mu. Ozvala sa mi jeho dcéra Janettka. Po nej som nechala odkaz, či by ma nemohli zavolať na kamerové skúšky inokedy. Zavolali, a hoci bolo dávno po konkurze, úlohu Dory som napokon získala ja.

Museli ste na sebe niečo výrazné zmeniť? Pokiaľ sa na vás pamätám, asi ani nie…

– Nič odo mňa nechceli. Nesmela som sa iba sama maľovať. Líčila nás profesionálna maskérka Štefka. Jej zásahy boli veľmi prirodzené. Prakticky nám iba vrátila zdravú farbu tváre. Štefka bola geniálna vizážistka.

Kde prebiehalo natáčanie scén? Dostali ste sa aj do priestorov, kde žila Perinbabka?

– Natáčanie bolo celoročnou záležitosťou. Prešli sme Slovensko i Moravu. Videli sme skanzeny, ktoré sú historicky unikátne. A pobudla som i v dome Perinbabky. Bol to len ateliér na Kolibe.

V závere filmu ste lietali aj na perine spolu so Soňou Valentovou. Aké to bolo? Nebáli ste sa?

– Aby som bola úprimná, trpím závratmi. To hrozné, čo sme zažili, bolo vo filme vystrihnuté. Spomínam si, ako sme leteli tesne okolo lopatiek mlyna. Z jednej trčal klinec. Nemohla som sa posunúť, pretože by ma to rozhojdalo, čo bolo nebezpečné. Klinec mi podriapal chrbát. Keď sme pristáli, kostymérka sa na mňa hnevala, že som si nechala roztrhať blúzku, ktorá bola súčasťou kostýmu. Napokon ju to ale prešlo. Táto scénka sa natáčala niekoľko dní. Aj filmové padanie na skaly sa skončilo mierne úrazovo.

Ako ste natáčali záverečnú scénu topenia sa v smole? Nezmrzli ste, šlo to na prvý raz?

– Obrazy, keď Dora s macochou vzlietnu a padnú do smolného jazera, na seba nadväzujú. Jazero nebolo plné smoly, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Bolo nádherné – modré a priezračné. Aby filmári dosiahli čierny efekt, zapálili okolo pneumatiky. Dym sfarboval hladinu i krajinu dočierna. Prvé pády z výšky do vody za nás urobili kaskadéri, ale zvyšok, ktorý bol nemenej nebezpečný, sme si užili so Soňou samy. Pravdu poviem, topiť sa v tej ľadovej vode nebolo príjemné. Stáli sme na doske pod hladinou, dopovedali sme texty a potápač nás strhol dolu. Vo filme nasleduje strih s bublinkami, no ten chlapík nás držal ešte nekonečne dlho pod hladinou. Už-už som myslela, že nás chce utopiť. Bolo to fakt hrozné!

Ako sa vám spolupracovalo s režisérom Jurajom Jakubiskom? Je asi dosť veľký detailista. Opakovali ste často jednotlivé sekvencie?

– Iste, Juraj Jakubisko potrebuje každého strhnúť do svojho sveta. A robí to dovtedy, pokiaľ sa mu to nepodarí. Potom už každý herec žije pred kamerou Jakubiskov sen. Ale je to krásne snívanie. Rozhodne to stojí za to.

S kým ste sa počas natáčania najviac spriatelili?

– So Soničkou Valentovou. Mali sme takmer všetky obrazy spoločné. Spolu sme sa učili texty a  čakali, kým na nás príde rad na natáčanie.

Vo filme nemáte dlhé dialógy, zväčša ste len opakovali slová. Bolo to aj v scéne, keď ste ponúkali Jakubka buchtami s uspávacím práškom. Takže učenie textov asi nebolo ťažké. Čo bolo najzložitejšie?

– V mojich väčšinou jednoslovných vstupoch nešlo ani tak o text, ako o mimiku a gestikuláciu. Moja Dora je v skutočnosti osoba hlúpa, ktorá k prežitiu potrebuje matku. Tá za ňu neustále myslí a postrkuje ju pred sebou. A hoci z pohľadu diváka ide o zlú macochu, ktorá si svoju dcéru chráni ako oko v hlave, v podstate je to matka, ktorá neváha urobiť čokoľvek pre blaho svojho dieťaťa.

Stretli ste sa aj s Giuliettou Masini? Aká v skutočnosti je? Je milá? Pekná?

– Giuliettu som stretla v ateliéroch na Kolibe. Nemali sme spoločné filmovačky, ale režisér chcel, aby som sa s ňou zoznámila. A tak som prišla do Bratislavy. Prehodila som s ňou pár zdvorilých slov. Bola to milá a dokonalá dáma. Jej živelné vystrájanie pred kamerou však nekorešpondovalo s ukážkovou, priam aristokratickou noblesnosťou, s akou sa pani Giulietta v skutočnosti prezentovala.

Kto z hercov či z filmového štábu vás naučil niečo užitočné? Stretávali ste sa aj neskôr?

– Jediní, s kým som sa potom ešte stretla, boli manželia Jakubiskovci. To preto, že som s Jurajom Jakubiskom robila ešte na štyroch filmoch. V súkromí som sa ešte párkrát stretla so Soňou Valentovou. Ona má v sebe nielen nevídanú láskavosť, ale i šarm skutočnej filmovej hviezdy.

V rozprávke vám Soňa Valentová a Paľo Mikulík podsúvali za manžela Jakubka. Boli ste vtedy mladučká. On veselý, vtipný, pekný muž, nezamilovali ste sa do neho?

– Možno sa Jakub zdal dievčatám príťažlivý, ale jeho predstaviteľ, nemecký herec Tobias Hoesl, nebol zďaleka taký vtipný a šarmantný ako hrdina, ktorého hral. Bol to zamestnaný herec, profesionál. Bol príliš hrdý na to, ako sa mu darí. Nemal jediný dôvod s niekým sa priateliť. Takže moja odpoveď je: Nie! Nezamilovala som sa doňho.

Prezraďte nám nejakú „pikošku“ z natáčania…

– Neviem, či to priamo súvisí s natáčaním, ale kvôli filmu som absolvovala kurz jazdy na koni. Dali mi koníka, ktorý zaspával postojačky, a tak ho tréner šľahol bičom cez pysk. Úbohý kôň sa vzopäl a ja som vyletela zo sedla. Keďže som mala čižmy na vysokom podpätku, jedna noha mi zostala v strmeni. Splašené zviera ma vlieklo hodný kus cesty, až kým som nestratila vedomie. Odniesla si to moja chrbtica. Spomínam si, nebezpečný bol i pád z balóna. Pri uvedenej scéne som tiež dopadla na tvrdé podložie. Akurát, že toto „pikoška“ ani veľmi nie je. Šlo o úplne bežné filmovanie. I keď s úrazmi.

Prešlo niekoľko rokov… Koľkokrát ste rozprávku Perinbaba sledovali v televízii a kde ste ju videli po prvýkrát? Aký ste z nej mali dojem?

– Perinbabu som videla po prvýkrát na premiére v Bratislave. Bola som z toho zmätená, nerátala som, že zanechá v divákoch hlboký dojem a túžbu zhliadnuť ju i na ďalšie Vianoce. Po tej prazvláštnej premiére, ktorá sa konala rok po natáčaní, som nezostala ani na bankete. Okamžite som sa zbalila a zmizla hneď po premietaní. Bola som vtedy dosť sklamaná. Ale tie pocity sú už minulosťou.

Keď som sa dozvedela, že ste napísali knihu, hneď som tušila, že bude rozprávková. Opíšte svoje dielo. Ako vznikalo?

– Doma po šuplíkoch mám rôzne veci – rozprávkové ságy, poviedky, romány. Mala som už podpísané zmluvy s rôznymi vydavateľmi, ale nikdy to neskončilo dobre. Už som verila aj tomu, že sa nemôžem zbaviť tej smoly zo smolného jazera. Keď som podpisovala poslednú zmluvu, neverila som, že to vydavateľ dovedie až do konca a že knihu uvidím na pultoch predajní. Až päť dní pred Vianocami som uvidela svoju knižku v obchode. Bol to divný pocit. Niečo ako zmätok, chaos, potešenie a dezorientácia v jednom.

Komu vďačíte za inšpiráciu pri písaní rozprávkovej knihy?

– Rozprávky sme si v dávnych dobách vymýšľali spolu s mojimi deťmi. Bez nich by som žiadnu nenapísala. Deti ma udržovali vo svete fantázie, kam som unikala z reality bežných dní. Tak vznikali aj moje rozprávky. Vydavateľovi som ich ponúkla veľa, vybrali len pár. V tom, čo nevybral, bolo aj niečo, čo by sa dalo nazvať voľným pokračovaním Perinbaby. Som však rada, že v knihe aspoň použili moju kresbu Perinbabky. Knižku som ilustrovala sama, hoci som len výtvarný amatér.

Je ťažké písať rozprávky? Ja som niekoľko napísala, ale priznám sa, že sa mi pri nich poriadne zavaril mozog. Deti neokabátiš. Vedia, či píšeš s láskou, pre niekoho, alebo len tak pre potešenie duše. A dnešné deti sú aj veľmi kritické…

– Deti možno kritické sú, ale, našťastie, nie tie moje. Moja dcérenka sama písavala dobrodružné príbehy, ktoré ilustrovala. Nielenže písala krajšie ako ja, ona aj nádherne maľuje. A môj syn študuje scenáristiku. Ja som sa popri svojich deťoch len šikovne zviezla. Celá táto knižka je viac ich zásluha ako moja.

Dali ste knižke vianočný názov. Nebojíte sa, že po Vianociach si ju ľudia nebudú kupovať? Mimochodom, kde sa dá zohnať?

– Pôvodný názov knižky bol Hlas draka a vydavateľ ju premenoval a rozhodol i o použití vianočnej titulky. To som neovplyvnila. Rovnako nemám vplyv ani na distribúciu, nie je v každom kníhkupectve. V Piešťanoch ju ponúka predajňa kníh v Auparku.

Čítali aj vám rodičia rozprávočky pred spaním? Ja si vás stále pamätám, ako ste chodili do školy ruka v ruke so sestrou, ste dvojčatá? Ste si stále také blízke? Kedy nastal ten čas odpútavania sa od svojho dvojčaťa? Vraj to býva dosť ťažké a aj bolestné. Prednedávnom o tom rozprávala istá veľmi úspešná operná speváčka. Tá dokonca marila plány na schôdzky svojej sestre, ktorá sa začala pozerať po chlapcoch. Prežívali ste niečo podobné?

– S mojím dvojčaťom sme si veľmi blízke. Dá sa o tom dočítať i v knižke. Pravdu povediac, stále sa oslovujeme v zdrobneninách. A rozprávky či iné knižky sme si čítavali po večeroch spolu a samy. Rodičia nám nič nečítali. Mali sme svoj vlastný, dosť pohnutý svet, v ktorom sme sa obe spolu chránili navzájom.

Dnes žijete vo Vrbovom s akademickým maliarom Dušanom Blažekom, ste vyobrazená v jeho mnohých dielach. Dalo by sa teda predpokladať, že ste inšpirujúci človiečik. Prezraďte, kto alebo čo inšpiruje v živote vás?

– Môj priateľ je geniálny tvorca a špičkový umelec. Jeho pohľad dovidí všade a núti ma byť lepšou v pracovnom i v osobnom živote. Priznám sa, ja som zmätkár. Skôr konám, ako myslím, a väčšinou mi dôjde, čo som spravila, až keď sú straty neodvratné. Preto si vážim najviac svoje deti. Lebo znášať nápady takej „podivínskej“ matky, akou som ja, je dosť aj na nezávislého pozorovateľa, nieto ešte na nich. To obdivujem aj na svojom priateľovi – že znesie mňa.

Poznám vás aj ako fotografku. Chystáte nejakú výstavu?

– Viac ako fotenie ma bavia fotomontáže. Tie sú súčasťou mojich únikov z reality do ríše fantázie. Snáď raz tieto obrázky skončia ako doplnkové ilustrácie k mojim poviedkam – ak ale niekedy vyjdú.

Kto vám dal prezývku Poupě? Je to pekné – Mili Poupě… ako púpätko…

– Narodila som sa ako Milada Poupě. Ako sedemročnú si ma adoptoval môj druhý otec Štefan Ondrášik. Preto som aj v titulkoch Perinbaby uvedená ako Milada Ondrášiková. No môj vlastný otec sa volal Jaroslav Poupě a ja chcem z úcty k nemu používať jeho priezvisko vo svojich projektoch. 

VIZITKA:

Milada Poupě Kupková žije už sedem rokov vo Vrbovom. Narodila sa v Piešťanoch 15. októbra 1964. Miluje svoje rodné mesto a považuje sa za piešťanského patriota. Občas kreslí, občas píše, občas filmuje a fotí. Okrem Jakubiskovej rozprávky Perninbaba hrala aj v jeho filmoch Nejasná správa o konci sveta, Takmer ružový príbeh, Je lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Sedím na konári a je mi dobre. Obsadili ju aj v Rapošovej Fontáne pre Zuzanu 2, ale mohli ste ju vidieť aj v reklame na Silan.

Mili Poupě je všeumelec – zhotovila si aj vlastné bábky a natočila s nimi niekoľko videorozprávok. Nemá síce kvalitnú kameru, no verí, že snáď sa raz veci pohnú a rovnako ako s knižkou i v oblasti jej filmovej tvorby dôjde k výraznejšiemu posunu. Túži byť samostatná vo svojej profesii. Tvrdí, že jediné, čo sa jej v živote naozaj podarilo, sú jej vlastné deti. Hoci ani pri nich si nemôže pripisovať veľké zásluhy. Na otázku prečo Mili odpovedá: „Lebo nie ja som bola oporou im, to ony boli mojimi strážnymi anjelmi a dali mi nevídanú lásku, akú som od nikoho nedostala. Za to im budem navždy neskonale vďačná.“