L. Čisárik: Za umením by malo byť vidno kus práce
Trojrozmernú drevenú plastiku európskej únie, skladajúcej sa z drobných súčastí – od národov, až po rôzne druhy etník, dokončuje na chalupe v Starej Lehote výtvarník Ladislav Čisárik z Bratislavy. Umelec, ktorý sa venuje prevažne priemyselnému dizajnu, tvrdí, že sa momentálne nechal inšpirovať spoločenskou produkciou.
Z Thessaloník priniesol striebro
Ladislav Čisárik však disponuje mimoriadnym tvorivým rozpätím. Okrem plošnej tvorby preferuje priestorové vnímanie a trojrozmerné prvky. Prvotné zručnosti získal na výberovej Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave v odbore grafika. Študoval grafiku priemyselného rázu. Tá ho naučila veci chápať a vidieť priestorovo a otvorila mu brány k ďalšej kariére. Voľné chvíle venoval bábkoherectvu. „Na strednej škole sme po vojne, väčšinou s českými profesormi, založili bábkové divadlo. Chodili sme po zájazdoch a hrali sme. Dnes v bábko-scénografickej praxi vyniká môj najmladší brat Peter. Som oproti nemu len malinký červíček,“ hovorí s úsmevom.
Počas štúdia spoznal aj mladíka židovského pôvodu, Juraja Herza, ktorému pomohol pripraviť sa na prijímací pohovor na univerzitu. J. Herza prijali na odbor fotografia a dnes je známym režisérom. Po skončení štúdia na strednej škole mal Ladislav veľmi málo voľného času. Neustále prichádzali nové ponuky tvoriť. Vystavoval v Bratislave, Nitre, Moskve, Volgograde a Thessalonikách. V Grécku dosiahol mimoriadny úspech. Za jednoduchú, no súčasne veľkolepú a efektnú priemyselnú expozíciu, v ktorej vyzdvihol kombináciu textilu, porcelánu, skla s mnohými ďalšími materiálmi, získal nečakané ohodnotenie. „Na medzinárodnej výstave sme ako Čechoslováci priniesli z Thessaloník striebro. Som na to veľmi hrdý.“ V Lotyšsku na sympóziu reprezentoval v rámci súťaže grafikov. Uznanie pocítil, keď sa na druhý deň po súťaži objavil práve jeho návrh plagátu hneď vedľa lotyšského na titulnej strane miestnych novín.
Neónmi rozsvietil celú Bratislavu
Priemyselne sa realizoval L. Čisárik i v našom hlavnom meste. Veľkým povojnovým hitom sa stali neóny, ktoré postupnou modernizáciou osvetlení zanikli. V období ich popularity vytvoril mnoho projektov svietidiel, až napokon „rozsvietil“ celú Bratislava. „Všetko to, čo bolo v určitom čase slávne, je v podstate pohltené, ale mám dobrý pocit, že som bol užitočný,“ hovorí. V tom čase si okrem tvorby uznávaní autori kládli za cieľ aj členstvo vo Zväze výtvarných umelcov. „Cesta k nemu mala niekoľko fáz. Najskôr som bol registrovaný, následne kandidát, nakoniec člen. Po ich absolvovaní som sa dostal na vrchol všetkého, čo sa dalo vo výtvarníctve získať.“
Ako člen dnes už zaniknutej organizácie spolurozhodoval o riadení umeleckého priemyslu, dizajnu a tvorby. Grafici museli spĺňať vopred stanovený plán a zväzu predkladať diela. Každý si vybral z niekoľkých tém a prejavil vlastné cítenie a videnie k danej problematike. „Jednou z tém bol pád fašizmu, ktorý som si zvolil ja. Mám inú kultúru, zmýšľanie a videnie, no stojím si za všetkým, čo malo hodnoty. Pochádzam z rodiny, ktorá mi dala možnosť prežiť v mojom veku, s mojím chápaním vojnové časy. Touto formou som sa snažil vyjadriť vďaku.“ Ku koncu intenzívnej tvorby práve za tému pádu fašizmu dostal cenu jedného z našich najvýznamnejších maliarov prvej polovice 20. storočia – Cypriána Majerníka. Vo Svidníku môžeme ešte aj dnes obdivovať celú čelnú stenu vojenského múzea, ktorú sám vyhotovil. „Počas vojny ľudia spod Dukly utekali, lebo sa blížili vojaci. Som pyšný, že vyhral práve môj návrh a som vďačný za to, že som sa mohol vrátiť späť na frontovú líniu a opäť pocítiť atmosféru tohto miesta.“
Z hlučného mesta za inšpiráciou
„Umelecký priemysel je spoločensky užitočný, nakoľko nie je l’art pour l’art, čiže umenie pre umenie, ale umenie pre každodenný život. ‘Priemyselný‘ som zostal dodnes, pretože okrem výtvarných pomôcok mi nie je cudzie ani dláto, sekera či kosa v sprievode gumových čižiem,“ hovorí Ladislav Čisárik. Je disponovaný priestorovo i výtvarne, za čo vďačí aj svojim profesorom, ktorí do neho vsadili vedomosti a z nich čerpá dodnes. „Mám ešte hromadu nápadov, len na to treba čas, ktorého je málo. Nechcem robiť strohé, premúdrené až nepríjemné umenie. Malo by byť vidno, koľko je za tým práce,“ dodáva.
Sedemdesiatosemročnému Ladislavovi sa stalo magickým číslom, o ktorom možno ani len netuší, číslo päť. Má päť súrodencov, päť detí a rozpráva piatimi jazykmi. Z hlučného centra hlavného mesta cestuje do Starej Lehoty za odpočinkom a inšpiráciou takmer každý týždeň. Lacika, ako ho zvykli nazývať v rodine, je veľmi príjemným, úprimným a stále usmievavým spoločníkom, otcom a dedkom.
