Záclona sa zmenila na Zornicu

V októbri toho istého roku navštívil Milana Hanzlíka v jeho domčeku a povedal mu, že na základe reštitučného zákona ide vybavovať prinavrátenie znárodneného majetku v Piešťanoch. Dal mu podpísať pripravené čestné vyhlásenie, že súhlasí s prevodom svojho podielu na Jána Mackoviča na základe dohody. Hanzlík, ležiaci na posteli, mu dôveroval a čo mu dal, to podpísal. Spoločník sa však viac už neukázal. Žiadnu dohodu s Milanom Hanzlíkom neprišiel urobiť.

Milan Hanzlík niekoľkokrát písomne žiadal Mackoviča o finančné vysporiadanie aj mimosúdnou cestou. Odpovede sa však nedočkal. V marci 1994 požiadal právničku Slávku Zaťkovú o pomoc. Táto napísala Mackovičovi list: „Dňa 7. 10. 1991 náš klient Milan Hanzlík podpísal čestné vyhlásenie, ktorým súhlasí s prevodom svojho spoluvlastníckeho podielu na vás, ovšem na základe dohody. Takúto dohodu ste však doteraz neuzavreli. V dôsledku vyššie uvedeného vás žiadame k uzavretiu dohody, ktorou budú finančne vysporiadané jeho nároky ako bývalého spoločníka fa. Záclona i ako spoluvlastníka nehnuteľnosti, ktoré táto firma vlastnila…“

Šili aj stany na Balkán

Mackovič neodpovedal, preto sa rozhodol Hanzlík domáhať svojej pravdy súdnou cestou. Keďže nemal peniaze na právnikov, reštitučné nároky mu pomáhali vybavovať priatelia, ktorí sa v právnych záležitostiach nevyznali. Preto súd každé podanie vracal na doplnenie, prepracovanie a nakoniec konanie zastavil.

Ďalší spoločník – Václav Karel – zomrel oveľa skôr, v roku 1980. Jeho dcéra Květuše sa ako dedička tiež domáhala odškodnenia. Jej Mackovič vyplatil oproti podpisu pol milióna korún ako náhradu za jednu pätinu vlastníctva jej otca v Piešťanoch. Ján Mackovič v roku 1992 uzavrel so ZORNICOU, štátny podnik Bánovce nad Bebravou, Dohodu o vydaní veci, do ktorej už M. Hanzlíka ako spoluvlastníka neuviedol. Karlova dcéra bola vyplatená, tak J. Mackovič prevzal bývalú fabriku ZÁCLONA (neskôr Zornica) aj s pracovníkmi ako jediný majiteľ. Postupne zaviedol aj novú výrobu. Vtedy bola vojna na Balkáne, tak tu šili napríklad stany pre bývalú Juhosláviu.

Čaká na nový osud

Milan Hanzlík v roku 1997 požiadal okresný súd o ustanovenie advokáta na bezplatné zastupovanie. Žiaľ, jeho požiadavke súd vyhovel až o rok, vo februári 1998, keď už nežil. Dedičia po ňom však vlastnia právoplatné Osvedčenie o dedičstve z apríla 1999.

Ostatní spoločníci ZÁCLONY ani ich potomkovia sa nehlásili. Ján Mackovič zomrel v Bratislave v máji 1999. Dedičia po Hanzlíkovi prihlásili svoju pohľadávku, ale dedičia po Mackovičovi ju neuznali. Výrobu zrušili, zamestnancov prepustili, stroje odviezli, predali a v roku 2005 začali budovu rekonštruovať. Rodina M. Hanzlíka sa stále domáhala odškodnenia, avšak areál v auguste 2007 Mackovičovi dedičia predali. Aj noví majitelia začali budovu rekonštruovať, neskôr však práce ustali a dnes chátra. Majitelia žijú v mylných predstavách, že majetko-právne majú všetko v poriadku. V tomto prípade je ale „de iure“ v rozpore s „de facto“, lebo v honbe za korisťou Ján Mackovič stratil ľudský cit. Milan Hanzlík sa tak stal obeťou podvodu a prišiel už druhýkrát o to, čomu zasvätil život – fabriku na Ulici Cyrila a Metoda č. 7.
(krátené)   

„Stranícka mafia“ sledovala celú rodinu…

V roku 1974 si podala Emília Lubelcová so mnou – manželom žiadosť na MsNV v Piešťanoch o pridelenie a odkúpenie pozemku pod výstavbu rodinného domu v nádeji, že keď bol jej ujovi Milanovi Hanzlíkovi bez náhrady zhabaný majetok, dostaneme a kúpime si nejakú parcelu, aby sme si mohli postaviť dom.
Čakali sme s prosíkaním a urgovaním celých osem rokov. V tom čase MsNV Piešťanoch bol len bábka, s ktorou kýval vo všetkom MV KSS. V roku 1982 sme dostali predvolanie na MsNV, odbor výstavby, kde nám ponúkli pozemok v radovej výstavbe s rozlohou 270 m². Keď sme sa pýtali, či by sme nemohli dostať nejaký pozemok, na ktorom by sme chceli postaviť samostatný dom, povedali nám, že keď odmietneme, nedostaneme žiaden.

Boli sme pritlačení k múru, a preto sme pozemok prijali. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tento pozemok bol voľný, pretože ho nikto nechcel. Pozemok bol malý a v okolí bývali neznášanliví susedia. Museli sme stavať tak, ako rozhodla mafia všemocnej strany, v radovej výstavbe a nadiktovanom projekte. Susedia nám neustále strpčovali život. Okná z obývačky máme meter od susedovej záhrady. Susedia nám mohli a môžu kedykoľvek nazerať do obývačky a ďalších izieb. Našťastie, posledné dva roky sme dostali iných, rozumnejších susedov.
Naopak, členovia predsedníctva MV KSS si prideľovali pozemky s rozlohou 500-800 m². Nebolo im nič znárodnené a neboli na to odkázaní, lebo od štátu mali pridelené byty v krásnych bytovkách.

Na týchto pozemkoch si postavili rodinné domy aj s veľkými záhradami. Pretože vo väčšine nemali kvalifikáciu, využili príležitosť a prihlásili sa do tzv. rýchlokurzov, ktoré na príkaz ÚV KSS robila Vysoká škola ekonomická v Bratislave a Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre pre verné totalitné kádre v poľnohospodárstve. Tu za necelé tri roky popri zamestnaní promovali na poľnohospodárskych inžinierov. Potom ich strana dosadila za predsedov JRD a do rôznych funkcií na mestských a okresných orgánoch strany. A nielen to, oni si mohli vybrať, kde budú robiť riaditeľov podnikov a pod. Tak to bolo aj v Piešťanoch a okolitých obciach. Títo ľudia potom rozhodovali o bytí a nebytí ostatných občanov, najmä tých, ktorí dostali nálepku „kapitalista“…
(krátené) 

Budú z fabriky byty?

Rekonštrukcia objektu bývalej Záclony či Zornice už niekoľko rokov nepokračuje. Ako informovala Piešťanský týždeň vedúca odboru správy Mestského úradu v Piešťanoch Eva Pobjecká, stavebné povolenie má súčasný investor platné a budova by mala slúžiť na bývanie: „Termín dokončenia rekonštrukcie je august 2010.“ Podľa posledných informácií však práce stagnujú pre nedostatok finančných prostriedkov, a tak sa zrejme aj tento objekt pridá k ďalším stavbám v meste, kde si majitelia „odkusli“ väčšie sústo, ako im dovolila peňaženka.