SPOMIENKA P. SABA: Revolúcia očami ochranára…
PIEŠTANY – Pri 20. výročí „nežnej“ má význam pripomenúť si nielen to, ako sa prevalila našimi životmi, ale aj to, čo jej predchádzalo, a zamyslieť sa, kde sme dnes. Ako svedok tých dní si dovolím pripomenúť vklad piešťanských ochranárov a byť trochu osobný.
November 1989 sa nezrodil vo vzduchoprázdne. Kým v Čechách bola opozícia sformovaná okolo Charty 77, na Slovensku disent tvorili predovšetkým nezávislé kresťanské kruhy a do určitej miery aj časť ochranárskeho hnutia. Pôsobil tu Slovenský zväz ochrancov prírody SZOPK, ktorého základné organizácie, vrátane piešťanskej, mali právnu subjektivitu. Dobrovoľná ochrana prírody v polovici 80. rokov už ani v Piešťanoch nebola servilným združením, ale našim občianskym angažovaním sa proti ľudskej hlúposti a svojvôli inštitúcií režimu. A nosila sa vlastná koža na trh.
S istým nadsadením sa občas povie, že slovenské ochranárstvo malo „generálku nežnej revolúcie" už 11.-12. novembra 1989 na svojom celoštátnom zjazde, počas ostrej konfrontácie medzi predstaviteľmi režimu a demokratickou alternatívou vedenou Mikulášom Hubom z legendárnej ZO 6 Bratislava. Nestáli sme bokom. Po sedemnástom dostali udalosti rýchly spád. Po nezabudnuteľných dňoch na Námestí SNP v Bratislave prišiel aj mne telefonát od signatára Charty 77 Pavla Šremera, či môžem vystúpiť za ochranárov z balkóna divadla v Trnave.
Tak sa aj stalo (a to skôr, ako iní zorganizovali míting na námestí v Piešťanoch). Tu treba povedať, že podstatná väčšina z ochranárov, vytrénovaná zápasmi za piešťanskú krajinu, nestála bokom diania ani v našich zamestnaniach. Patril som k tým, ktorí presadzovali podporu zmenám Novembra aj na mojom vtedajšom pracovisku, VÚSST.
Pre nás mnohých to bolo obdobie úžasných nádejí, kedy čas cválal, a neprekážalo, že po práci čaká druhá zmena rokovaní, organizovaní, rozbiehaní novej cesty. Nebola núdza ani o postavičky, ktoré iba prehodili výhybku vo svojej kariére. Neboli sme nimi nadšení. Ale na margo miestnych konšpiračných teórií (aj na moju adresu) poviem, že ich môže vymýšľať iba ten, k živote nebol na žiadnej našej dobrovoľnej akcii, kde by možno pochopil, že „ochranárske hodnoty" spočívajú inde.
https://www.youtube.com/watch?v=RC_snI-lLsA
A naviac, môj vstup na kandidátku zelených do národného parlamentu prišiel až potom, keď som videl, ako niektorí „revolucionári" bezostyšne šliapu po hodnotách, o ktoré sme sa usilovali. Snaženie zelených vtedy prispelo k viacerým pozitívnym zmenám, najmä v oblasti environmentálneho práva, zrodu nových inštitúcií starostlivosti o životné prostredie, ale aj obrany prírody pred bezohľadnými.
Ak sa dnes obzriem dvadsať rokov dozadu, vidím, že nežnú revolúciu pripravovala a viedla prevaha mnohých slušných ľudí. Kde sú dnes, čím to je, že vnímame vývoj ako rozporný? Na jednej strane je na tom štát ekonomicky lepšie, spoločnosť má garanciu demokratických slobôd, hlásime sa k civilizovanejšej časti Európy. Avšak v budovaní spravodlivej spoločnosti, v ktorej má hlas občana váhu, a „múdrej" spoločnosti, ktorá rozumie aj globálnym výzvam – od klimatickej zmeny, cez vymieranie druhov až po nespravodlivé využívanie zdrojov Zeme, sme pokročili minimálne alebo sme sa miestami vrátili pred rok 1989.
V podnikateľskej a politickej elite má dnes prím egoizmus, chamtivosť, populizmus, vulgárnosť, ľahostajnosť k hlasu občana. Ľudí s víziami spravodlivej a udržateľnej spoločnosti zahriakli húfy tých, ktorí pre príchod zmeny síce neurobili nič, ale na výsledkoch sa chceli nabaliť. Väčšine z nich sa to podarilo a zle neobišla ani časť „aparátčikov" bývalého režimu. Prečo aj nie, veď už ponovembrový federálny minister financií Václav Klaus pri spúšťaní privatizácie vyhlásil, že „nepozná špinavé peniaze". Z mnohých ideálov novembra tak ostala iba spomienka.
A prednosť pred ochranou toho najcennejšieho, čo v krajine máme, dostalo jej brutálne ekonomické žmýkanie, vrátane národných parkov. A pozrime sa, ako sme zastavali aj tú najúrodnejšiu pôdu. Alebo ako developeri likvidujú zelené plochy v mestách… Žijeme zložité obdobie a politický zápas o samotnú podstatu demokracie prebieha dodnes. Revolúcia na našský spôsob svoje deti nezožrala, avšak mnohých otrávila a znechutila, neraz hrubo pourážala a pošpinila. A tak dnešný výsledok je do značnej miery iba karikatúrou niekdajších ideálov.
Ak sme však spretrhali korene Novembra 1989, potom sloboda a demokracia sú znovu v ohrození. V ohrození, že dlhodobé zneužívanie moci na vlastné obohacovanie a odsúvanie riešenia závažných problémov by mohli viesť k volaniu sklamaných a znechutených ľudí po silnej ruke. A pritom ťažká doba, superbúrka mnohorozmernej globálnej krízy, je iba pred nami. Aké šance obstáť bude mať spoločnosť bez morálky? To si určite nikto z aktívnych účastníkov Novembra 1989 neželá. Tak si vzájomne prajme slušnosť, bdelosť, aj trochu múdrosti.
