Vo Vrbovom dvadsať krčiem a zamrznutá kultúra
Viete, koľko je vo Vrbovom, ktoré číta cez 6000 duší, hostincov, barov, reštaurácií a krčiem? Neuveríte, vyše dvadsať! Ak rozmýšľate nad živnosťou, otvorte si hostinec. Počuli ste, aby nejaký skrachoval? A viete, koľko je v mestečku pod šikmou vežou kultúrnych zariadení? Na zrátanie vám bude vám stačiť jedna ruka, a to nepoužijete ani všetky prsty. Vo Vrbovom totiž zdochol pes. To vám povie každý. Ale nebyť pár ľudí – na počítanie môžete použiť zase druhú ruku – aspoň niekoľko letných dní je bez toho zdochnutého psa.
Komunistický režim mal v tomto smere jednu obrovskú výhodu. Áno, mal kopec nevýhod, ale nebyť neho, tak nemáme ani to málo, čo vo Vrbovom jestvuje. Tak prečo to nerozvíjame a nezdokonaľujeme? Čo máme na mysli? Napríklad koloseum. Také pomenovanie dostala totiž slávna kruhovka, ktorá je súčasťou domu kultúry. Už sa o tom popísalo veľa a väčšina ľudí vie, že je to zložitý problém.
Skúsme si zaspomínať na časy, keď sa alkohol predával až po desiatej hodine dopoludnia a v hostincoch sedávali predovšetkým naši ujovia a dedovia na dôchodkoch a na ulici ste stretli s cigaretou len ľudí okolo tridsiatky a vyššie. Spomeňme si na kinožurnály a klasické kiná vôbec, na množstvo výstav a diskoték.
Slávnostný výkop
Kam siahajú korene kultúry vo Vrbovom? Už dlho predtým, ako tu stál kultúrny dom, sa v meste konali divadelné predstavenia, spoločenské večierky. Všetky kultúrne stretnutia sa odohrávali v skromných priestoroch v spoločenskej sále u Madžov, vo dvore za hostincom. Po roku 1947, keď rástol počet zamestnancov Trikoty, sa spustili ďalšie aktivity ako spevácky zbor, divadelný, bábkový, recitačný krúžok, folklórny súbor. Práve pre zlepšenie stavu a kultúry a lepších podmienok pre mládež, ktorá sa vo veľkom do činností zapájala, sa začalo hľadať riešenie ako ďalej.
Mesto spolupracovalo s národným podnikom Trikota a v apríli roku 1959 bol vykonaný slávnostný výkop budúceho stánku kultúry. Stavať sa začalo s hlavným projektantom Milanom Šavlíkom. Práce pokračovali v rámci „Akcie Z“ (pre mladších – boli to dobrovoľné brigády občanov – zadarmo), stúpala však náročnosť stavby a s tým aj náklady. Riešením bol prevod objektu pod Trikotu. K tomu prišlo v roku 1962. Práce pokračovali a 15. decembra 1967 odovzdali dom kultúry do užívania.
Dlhoročným riaditeľom sa stal Jozef Mackoviak. Jemu treba poďakovať za skutočne bohatú a rozvinutú kultúrnu a spoločenskú činnosť. K tomu prispela aj Trikota, veď tu pracovali ľudia s pestrými kultúrnymi záujmami. Preto si dom kultúry veľa občanov pamätá ako „Trikotský klub“. Spolupráca J. Mackoviaka s Ladislavom Ostružárom, Trikotou a mestom spravila z klubu miesto s výbornou povesťou.
Zaľúbencom kino neprekážalo
Staré kino Tatra bolo situované v žltej budove vedľa veže, naproti bytovkám, dodnes sa tomu hovorí „staré kino“. V klube sa otvorilo nové kino, na tú dobu moderné s veľkou kapacitou miest. Ešte v tom istom roku sa tu hralo prvé divadelné predstavenie. To, že sa tu premietalo nedeľu čo nedeľu, dnes znie až neuveriteľne. A nielen raz denne! Detské predstavenia začínali o tretej hodine popoludní, starší chodili na piatu a dospeláci na ôsmu. Filmový výber sa na tú dobu bohato menil. Premietači fungovali dokonale. Síce sme nemali čalúnené stoličky, ale neprekážalo to (a mladým zaľúbencom už tobôž nie). Naľavo, vedľa záchodov, ste si kúpili vstupenku za 50 halierov na detské premietanie a za korunu na dospelácke.
