Zvony na Banke sa lúčili s najstarším heligonkárom Michalom Klampárom
Keď zomrie na Banke muž, kostolník rozozvučí stiskom zelenej gombičky zvony v historickom Kostole svätého Martina trikrát. Čo je to oproti tomu, koľkokrát stisol gombičky svojej heligónky Michal Klampár, ktorému práve vyzváňal…Najstarší slovenský heligonkár sa dožil krásnych 96 rokov. Starček, ktorý mal 21 vnúčat a 27 pravnúčat naveky usnul vo štvrtok 7. novembra. Pohreb bude v pondelok 11. decembra o 14.30 v cintoríne na Banke. Predchádať mu bude zádušná omša. Nech odpočíva v pokoji!
V čase, keď M. Klampár uzrel v Banke na Podhorskej ulici svetlo sveta dňa 4. septembra roku 1921, ženy rodili doma. Kým ešte žil, porozprával heligonkár o svojom živote toto: „Na svet ma priviedla moja mamička Mária, rodená Moravčíková. Môj otec sa volal Viliam. Nepoznal som ho, pretože veľmi skoro umrel. Mal som iba rok, keď si ma vzali k sebe starí rodičia, pretože matka sa musela po smrti manžela postarať o živobytie. V tom čase tu na Slovensku nebolo práce, preto odišla do Francúzska. Chýbala nám všetkým. Starí rodičia už nevládali robiť toľko ako zamlada, preto som od šiestich rokov opatroval všetok statok ja. Od sliepok až po kravy a kone. Zvykol som si na ťažkú prácu a neskôr som pomáhal aj s výchovou môjho brata Jozefa.
Po návrate na Slovensko v roku 1960 pracoval ako šofér v cukrárskej výrobe, čím je známy pre široké okolie dodnes. „Rozvážal som po okolí zákusky. Bola to pekná voňavá robota. Vydržala mi až do dôchodku,“ dodal M. Klampár. Pretože mal veľmi rád dychovky, tanec a najmä hru na heligónke, hrával spolu so svojím synom Michalom pre mnohých hostí v kúpeľnom meste, nielen našincom, ale aj hosťom z Nemecka, Belgicka, Francúzska, Holandska, USA či Austrálie. Zúčastňoval sa aj súťaží a prehliadok v hre na heligónku, kde býval najstarším muzikantom.
„Odkedy som mal vlastnú heligónku, tuším som k nej celkom prirástol – hral som všade, kade som chodil. Chytil som ju a hneď mi to išlo. Stačilo, ak ktosi začal spievať prvé tóny a ja som sa pridal. Na požiadanie som zahral všetko. Po návrate z vojny som vypomáhal aj v dychovke na Banke. Hral som tam na bubon, bavilo ma to, dokonca aj na mandolíne. Sedel som na bicykli bez riadenia, ťahal pedálmi, rozhliadal sa po krajine a prstami brnkal na struny mandolíny, hm to bola mladosť… Doma som si často len tak pre radosť hrával na ústnej harmonike. Tú som nosil vo vrecku a obveseľoval svoje okolie na rôznych výletoch s rodinou alebo s pracovným kolektívom,“ spomínal ešte pred rokom M. Klampár.
