…O jednom nečakanom „zastavení sa“

Milá pani Mirka,

roky ste ma poznali ako (možno) jedného z Vašich najvernejších zákazníkov. Toho, ktorý sa „zastavil“ vždy, keď išiel „okolo“, a ktorý, aj keď cestu okolo nemal, veľmi často si ju s radosťou „spravil“. Toho zvláštne náročného (a možno i trochu „otravného“) muzikanta s Bachom, Mozartom či Beethovenom na tričku, schopného potulovať sa medzi regálmi Vášho kníhkupectva pokojne aj hodinu, každopádne však v rámci „finančnej sebazáchovy“ odchádzajúceho vždy skôr, kým stihol za všetky tie úžasné knihy, cédečká, dévedečká (a kopu iného) utratiť ešte oveľa, oveľa viac… A možno ste ma poznali aj ako človeka, ktorý nielen veľmi rád (a veľa) číta, ale aj pomerne dosť píše. Nikdy som však nebol prehnaný „grafoman“. Svoj blog nemám a do internetových diskusií sa nezapájam. Všetky moje doterajšie texty, roztrúsené po časopisoch, bulletinoch či bookletoch, boli takmer výlučne o tom, čo mám najradšej a čomu (dúfam) aspoň trošku rozumiem. Teda o hudbe, opere, kultúre, histórii. O veciach krásnych a (pokiaľ možno) pozitívnych. Slová tak ťažké a bolestivé, aké budú zrejme tie nasledujúce, som kládol na papier vlastne iba raz – zhodou okolností takto na jeseň pred tromi rokmi, keď bez akéhokoľvek varovania v centre Piešťan dotĺklo srdce môjho krstného otca, jedného z najúžasnejších ľudí, akého som kedy poznal… Teraz sa o niečo podobné pokúsim po druhýkrát. Minimálne preto, že sú tu opäť „dušičky“, a my sa v našom uponáhľanom svete konečne aspoň trochu „zastavujeme“, aby sme si pripomenuli všetkých tých, ktorí naše životy formovali a ovplyvňovali možno viac, ako sme si v ich každodennej prítomnosti uvedomovali. A zároveň preto, pani Mirka, že Váš náhly, nečakaný odchod do ich spoločnosti, bol nielen pre mňa, ale aj množstvo mojich priateľov (a dokonca i kultúrny život tohto mesta) určite „stratou roka“, ktorú ešte dlho nepochopíme a „nerozchodíme“…

Ak si teda môžem dovoliť byť v rámci tejto spomienky trochu osobný: Naposledy sme sa stretli, videli a rozprávali v pondelok 22. augusta, krátko po druhej. Viem to celkom presne, a síce z účtenky, vloženej do poslednej z desiatok (alebo možno skôr stoviek???) kníh, ktoré som si od Vás za všetky tie roky odniesol. Prekvapivo jasne si však pamätám, že som sa Vás pýtal ešte na jednu z aktuálnych noviniek, Stručný etymologický slovník slovenčiny. V predajni ste ho momentálne nemali. Bolo vraj pár kusov, no okamžite sa „rozchytali“. Vo Vašom tradičnom štýle „zázraky na počkanie, nemožné do troch dní“ ste však boli okamžite pri počítači, čosi doňho naťukali, usmiali ste sa a povedali ste, že „niekedy na budúci týždeň“. Však keď pôjdem „okolo“, nech sa „zastavím“…

Na dverách, ktoré sa za mnou zatvorili, visela pozvánka na akési „Kriedovanie a bublifukovanie“. Žiaľ, kým sa deti pred Vaším kníhkupectvom tak nádherne lúčili s letom a prázdninami, mne práve „vypukla“ nová školská, operná a koncertná sezóna. Ja viem, že (aspoň navonok) som celkom slušný „workoholik“, no tentoraz to bolo „husté“ naozaj tak, ako som ešte nezažil! „Konzerva“, „zuška“, „pégečka“. Bohéma v Košiciach, Albrechtína v Bratislave. Porady, konferencie, tlačovky. Skúšky opravné, dodatočné, prestupové. Úväzky a rozvrhy. Stovky hodín za katedrou, klavírom, počítačom, vo vlaku. Mraky nôt a textov. Rešerše, preklady, obrázky, titulky. Ba dokonca – aby azda nebolo málo -, k tomu všetkému ešte „oslava“ mojich štyridsiatin, prakticky na každej oficiálnej i neoficiálnej „štácii“… Summa summarum: dva mesiace nepretržitého stresu; nestíhania, nejedenia, nespavosti, ba dokonca „nečítania“ (!). Kontakt s Piešťanmi obmedzený výlučne na trasu „stanica – Hurbanova – Teplická“. Neuveriteľne dlhý (no zároveň strašne rýchlo „zbehnutý“) čas bez akéhokoľvek zalistovania si v našom „klebetníku“ či kliknutia na PNky… A, ako mnohí vedia, v mojom prípade tiež bez akýchkoľvek sociálnych sietí či televíznych „kanálov“, ktoré v rámci zachovania (aspoň zvyškov) psychickej hygieny odmietam priam principiálne… Celé to napokon skončilo až pred pár dňami, v nedeľu šestnásteho. A v utorok podvečer som si KONEČNE našiel čas, aby som sa u Vás, pani Mirka, po takej dlhej dobe opäť „zastavil“. Ak by ste ten Etymologický slovník ešte mali, bolo by fajn. Ak nie, nevadí. Určite by som aj tak neodišiel naprázdno… 🙂

Ten pohľad na opustený, moknúci klavír, opretý o stenu prázdnej predajne s nápisom „Predajňa zrušená“ ma šokoval tak, že od tej chvíle k nemu ťažko hľadám akékoľvek prirovnanie. Spomínam si akurát, že kedysi dávno (ešte ako tínedžerovi) mi takto možno „spadla sánka“ pri záverečnej scéne Planéty opíc. A dnes by ma v Piešťanoch podobne paralyzoval azda iba pohľad na ruiny Kolonádového mosta, mušle či Kursalonu. Barlolámača, trčiaceho z Váhu. Vyrúbaný mestský park. Prípadne nový hypermarket s veľkým, vyasfaltovaným parkoviskom, na mieste, kde ešte úplne nedávno bola Thermia, kúpele, pávy, lekná, rybičky… Nájsť na internete informáciu, čo sa tu medzičasom „stalo“, mi tentoraz trvalo – paradoxne – len pár sekúnd, po ktorých som sa však zrútil a rozplakal tak, ako už dávno nie. A priznám sa, že ma v danej chvíli absolútne netrápilo, či ma niekto vidí. Ani že leje ako z krhly, a kolená mojich riflí sú po kľaknutí na chodník premočené do nitky. Pretože až TERAZ som sa istým spôsobom NAOZAJ „ZASTAVIL“…

V tejto chvíli si, pani Mirka, opäť utieram slzy, a vlastne ani neviem, ako pokračovať. Ako úplný „ignorant“ všetkých Facebookov, Twitterov, Googlov plus a podobných záležitostí tiež netuším, čo všetko už bolo medzičasom o Vás a Vašom odchode povedané a napísané. Silne však dúfam, že slová, ktoré chcem na tomto mieste dodať ja, sa k Vám už (nejakým spôsobom) dostali veľmi veľakrát… A tak už viete, že pre mnohých z nás ste neboli iba obyčajnou majiteľkou akéhosi obyčajného kníhkupectva, ale jednou z najvýraznejších (a určitým spôsobom i najdôležitejších) postáv tohto mesta. Malým, avšak neprehliadnuteľným žieňaťom s intelektom, prehľadom, entuziazmom, štýlom (a iba absolútny pokrytec nepripustí, že i „sexappealom“) priam neskutočným! Vaše Centrum knihy na Winterovej fungovalo v podstate len pár rokov, aj to však stačilo na to, aby sa vďaka všetkému v ňom i okolo neho, stalo nielen prirodzeným centrom, srdcom a tepom Piešťan, ale i centrom, v ktorom sa pravidelne, podvedome a tak akosi „samozrejme“ zbiehali nitky mnohých našich životov… Čo bude s Winterovou 31 ďalej netuším, nezisťujem a ani ma to nezaujíma. Vďaka niekdajšiemu mliečnemu baru a neskôr Vášmu kníhkupectvu to bola pre mňa roky jedna z najobľúbenejších adries v Piešťanoch. Teraz som však zistil, že zájsť do týchto končín nedokážem dlhú, veľmi dlhú dobu…

Nuž a rovnako, pani Mirka, netuším, na akej novej „adrese“ sa v týchto dňoch nachádzate Vy. Tajne však dúfam, že ten drobný problém so „sťahovaním“ veľmi neriešite a plná energie pre nás kdesi zakladáte nové (a možno ešte „vypestovanejšie“) kníhkupectvo. Snáď tam bude opäť aj ten úžasný neformálny antikvariát. Nebudú chýbať cédečká ani hudobniny. A zoženiete aj dáky klavír! 🙂

Každopádne nás, ktorí by sa ešte strašne radi „niekedy zastavili“, je veľa. Kedy príde k tomu „nabudúce“, momentálne nevieme. Myslím však (a verím), že raz „okolo“ pôjdeme určite…

Dovtedy sa majte krásne! A VĎAKA za všetko!

Peter Hochel

hudobný pedagóg, dramaturg a publicista