JURAJ KUKURA: SOM PLACHÝ A NESMELÝ ČLOVEK

Písal sa rok 1976 alebo 1977, už si nepamätám presne, a skoro tridsiatnik Juraj Kukura natáčal v Piešťanoch dnes už zabudnutý seriál Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru. Samozrejme, v hlavnej dejovej línii ideologicky podfarbený budovateľským úsilím mladého absolventa vysokej školy pri výstavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Kukura mu však dal takú prirodzenosť, že sme tomu skoro dokonalému príbehu hádam aj uverili. Svoj herecký talent úplne rozvinul v sekundárnej dejovej línii, mapujúcej súkromie onoho stavbára, žijúceho v podnájme v Piešťanoch. Tieto pasáže seriálu sa zaskveli aj prirodzeným pohľadom na mentalitu obyvateľov kúpeľného mesta, čo miestnu honoráciu tých čias nesmierne pobúrilo… Takú dobu sme žili, keď ste chceli priniesť niečo pravdivé a umelecky presvedčivé, museli ste to zabaliť do socialistického realizmu. Nakoniec, veľa sa nezmenilo, aj dnes sa najlepšie číta medzi riadkami!

Písal sa rok 1976 alebo 1977, už si nepamätám presne, a ja som na tej kolonáde stál pár metrov od obľúbeného herca a snívajúc svoj sen o budúcej kariére novinára zbieral v sebe odhodlanie požiadať ho o rozhovor pre stredoškolský časopis. V podstate mi šlo najmä o získanie receptu na ten drsňácky pohľad, veriac, že ak ho aj ja dostanem do oka, dievčatá sa za mnou len tak pohrnú. Odvahu som nenašiel, žiadny rozhovor sa nekonal, drsňácky pohľad mi dodnes chýba…

Prešlo takmer 40 rokov, je 18. jún 2015 a v Piešťanoch oproti mne opäť stojí Juraj Kukura. Tentoraz na pôde mestskej knižnice počujem jeho drsňácky smiech, keď mu pripomínam to obdobie a jeho „zbraň“ na ženy. „Áno, viem, vtedy sa často hovorilo o mojej arogancii, ja som však plachý a nesmelý človek. Prečo veľkí, silní a vyšportovaní chlapi, keď vystúpia z džípov, nesnímu z tváre tmavé okuliare a rovnako ich nezložia ani večer v reštaurácii? Nechcú, aby sme v ich očiach videli neistotu,“ súhlasí s rozhovorom po rokoch herec-legenda.

Do Piešťan prišiel prezentovať knižnú prvotinu režiséra Mariána Čičváka „Kukura – jeho život ako ho prežil Čičvák“ spolu s autorom. Už krkolomný názov prezrádza, že ide o nezvyčajné dielo, kritici prepáčia nepresnú definíciu – biografiu, zabalenú do beletristicky spracovanej literárnej podoby, zvanej román. Čičvák a Kukura vytvorili na dva roky tandem a ťali do živého… „Je úžasné, že som mohol prežiť jeho život a vychádzať aj zo svojho. Dva roky som chcel žiť len v tandeme, ale neustále ma vyrušovali iné povinnosti. Určite viete, aké to je, keď sa zahĺbite do práce a niečo vás z nej vytrhne. Zrazu je to preč a musíte znova vnikať do podstaty. Prejdú aj štyri hodiny a vy máte napísané sotva dve strany. Chvíľami som netušil, či to dokážem. V zmluve uvedených 350 normostrán sa mi akoby vysmievalo, kým som zúfalo nekonečný čas civel na mizerných 30 riadkov,“ spomína na nedávne tvorivé obdobie M. Čičvák, striedajúci pôvodné režisérske povolanie s dočasnou rolou spisovateľa.

Tandem sa stretával v štvordňových intervaloch najprv v Bratislave. Cez prázdniny prišiel Čičvák do Hamburgu a robil si poznámky. „Juraj hovoril, na čo si spomenul. Až potom som začal tvoriť štruktúru románu. Vytvoril som dejovú postavu a obklopil ju faktmi. On to potom dostal znovu na korektúry,“ vysvetľuje autor.

Až vtedy prišli najvášnivejšie diskusie: „Juraj ma presviedčal, že niektoré pasáže som poňal príliš románovo, v realite sa veci odohrali inak, napríklad tajná polícia nekonala podľa mojej beletristickej predstavy. Niektoré dobové špeciality mi vysvetľoval detailne, vzhľadom na svoj vek som nikdy nedržal v ruke takzvanú výjazdnú doložku, bez ktorej sa človek v časoch reálneho socializmu nedostal cez hranice smerom na západ.“

S termínom legenda Juraj Kukura zásadne nesúhlasí, aj keď jeho život je poskladaný z obrovských paradoxov. Pre neho naozaj platí, že ak niečo urobíte, automaticky prichádza reakcia. Chvíľu bol svet jeho, mal pocit absolútneho víťazstva, a v okamihu ho to hodilo na zem.

V Československu najprv úspešný a populárny herec zrazu zmizol z našich očí a dokonca „vyfasoval“ tri a pol roka za nedovolené opustenie republiky, hoci do Nemecka odišiel úplne legálne. Z myslí svojich fanúšikov sa ale nevytratil. Jeho európsku kariéru sme vnímali cez rakúsku televíziu i ďalšie zahraničné médiá a mysleli si, že naplno prežíva svoj sen.

„Najsilnejšie miesto v knihe je hneď na začiatku. Je to list môjho syna, dnes profesora v Oxforde, kde vysvetľuje zo svojho pohľadu podstatu nášho života v Nemecku, o ktorom si mnohí mysleli, že je prechádzkou ružovou záhradou. Opak bol pravdou. Počiatočná samota či pocit smútku, keď ani raz za rok nenájdete v poštovej schránke list od blízkych, vás poznačí navždy, žiadny úspech to nevymaže,“ vracia sa umelec v čase o pár rokov dozadu.

Potom sa vrátil, postavil na nohy Divadlo Aréna, zmysluplne sa venuje najmladšej generácii prostredníctvom Detskej univerzity Komenského. A dodnes pendluje na trase Bratislava – Praha – Hamburg.

Juraj Kukura akoby nepoznal limity. Svoje herectvo charakterizuje ako stav, v ktorom ničomu nerozumie: „Najlepšie hráte vtedy, ak prídete na javisko a text síce ovládate, ale nerozumiete mu. Vtedy sa stačí pozrieť smerom do hľadiska a pred divákom sa úplne obnažíte, vydolujete zo seba každú emóciu.“

Jeho dvorný režisér v bratislavskom Divadle Aréna M. Čičvák tvrdí, že Kukura nie je workoholik, aj keď pracuje takmer neustále: „Vždy sa díval a díva na veci okolo seba spôsobom len jemu vlastným, iným než my ostatní. Pri spolupráci s ním som veľakrát presvedčený, že na mne pácha násilie svojimi nápadmi. Je pohodlné myslieť si, toto viem, týmto som si istý a v tejto rovine sa chcem pohybovať. Potom príde Kukura a dostane vás do totálnej neistoty, ale tým vás posúva ďalej.“

Ak ste zmeškali minulotýždňovú besedu v mestskej knižnici s J. Ku kurom, môžete sa s ním stretnúť už tento piatok v neďalekých Trenčianskych Tepliciach. Na filmovom festivale Art film tam slávnostne prevezme cenu Hercova misia. Mimochodom, v štatúte festivalu je uvedené, že sa udeľuje svetovým hereckým osobnostiam za mimoriadny prínos hereckému umeniu vo filme.