Alexandra Mathiasová: Strach z budúcnosti

Utorok 25. 04. 2017 13:00  | Piešťany / Editoriál  | Autor: Alexandra Mathiasová

Minulý týždeň som zostala mimoriadne sklamaná, nešťastná a pohoršená, keď som sa dopočula o zneuctení židovského pomníka rabína Jisachara Šloma Teichtala. Smutné je, že ma to veľmi neprekvapilo, pretože potom, čo niekto dokáže na desiatky stromov nasprejovať hákové kríže, napísať na dom antižidovský nápis, potom, čo vlastne v parlamente sedia ľudia popierajúci holokaust, to muselo prísť. Najmä, ak majú fašisti v Piešťanoch takú silnú základňu, ba dokonca dvaja z nich si slušne žijú z daní Slovákov, pretože ich zastupujú v pozícii poslancov národnej rady.

Aspoň že svoj názor vandali tentoraz vyjadrili jasne a nevysmievali sa národu ako oní zelení muži nedávno, keď na vlastnú propagandu zneužili postihnutého chlapca, ktorému s ironickým úsmevom na tvári odovzdávali šek so sumou indikujúcou fašistický symbol a nebolo im pritom na hanbu ani to, že podobne znevýhodnených ľudí stúpenci režimu likvidovali pred 70 rokmi ako prvých.
Prvé, čo mi preblyslo hlavou po poškodení pomníka, bolo, že sa onedlho budem hanbiť povedať, odkiaľ pochádzam. Po upadnutí prvotných emócií som však pochopila, že by som robila presne to, čo ONI. Hádzala všetkých do jedného vreca.

A to v žiadnom prípade nie je dobré, i keď skĺznuť k niečomu podobnému sa dá ľahko. Je jednoduché povedať, že všetci židia sú skúpi, moslimovia agresívni, kresťania falošní, Rómovia leniví alebo aj blondínky hlúpe, mladí nezodpovední a takto by sme mohli pokračovať donekonečna. No čo tak sa zadívať na ľudí jednotlivo podľa toho, ako sa správajú?

Minulý rok som začula človeka asi meter odo mňa vysloviť vetu: „Nie som rasista, ale ľudia by mali byť bieli.“ Za tým nasledovali ironické a súhlasné úsmevy ostatných. Poviem vám, v tej chvíli ma skoro roztrhlo od zlosti, zdvihol sa mi žalúdok a pochopila som, že akákoľvek ďalšia komunikácia s takým človekom už z mojej strany nie je možná. Podobne som sa cítila aj pri opačnom konštatovaní, keď jeden muž dávnejšie vykrikoval, že keby bol jeho protivník biely, tak ho zabije. Ale keďže je „ich“, tak ho nechá na pokoji.

Úprimne, mám strach, čo príde. Prajem si, aby nasledujúca generácia vyrastala v demokratickej spoločnosti bez diktatúry akéhokoľvek typu. Aby sa ľudia nemuseli hanbiť za svoj pôvod, strachovať, že neuživia rodinu len preto, lebo nedostanú pre svoju farbu pleti prácu, prípadne nebudú môcť vyznávať boha, v ktorého zo svojho presvedčenia veria. Lebo ako vraví jeden múdry výrok, národ, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený prežiť ju znova. A pri troche poznatkov z histórie a zdravého rozumu by sa k tomu nechcel vrátiť azda nik.





Gargo - Krbové a interiér štúdio

Anketa