Lodenica

Alexandra Mathiasová: Piešťany sa posúvajú vpred

Utorok 14. 03. 2017 12:22  | Piešťany / Editoriál  | Autor: Alexandra Mathiasová

Piešťany sú malé mestečko, kde je „odvšadiaľ všade“ relatívne blízko. Keď má človek trošku času, pokojne a bez väčších problémov sa presunie z bodu A do bodu B peši. Samozrejmosťou sú naše obľúbené bicykle, ktoré čas prepravy odjakživa urýchľovali a zvyšovali komfort domácich.

Extrémne však narástol počet štvorkolesových pojazdných pomocníkov. A to znamená - viac áut, menej voľných parkovacích miest, plnšie cesty, poškodenejšie cesty, viac nebezpečenstva pre cyklistov, teda viac stresu pre vodičov, hromženie, nadávanie, nervozita a tak ďalej. Takto si predstavujem model dopravy v našom meste. Ale prečo je to tak?

Keďže posledných 12 rokov dochádzam do škôl v cudzích mestách vlakmi či autobusmi, zámerne do svojho modelu nepočítam mestskú autobusovú dopravu, ktorá ma už roky nesmierne „dojíma“. Totiž namiesto toho, aby jej nastavenie kopírovalo najžiadanejšie trasy a autobusy nadväzovali na isté časové momenty, tak si hromadná doprava žije svoj vlastný život.

Vedeli ste napríklad, že z Čachtickej ulice a okolia, kde vyrástlo toľko domov a bytov, sa na železničnú stanicu jednoducho nedostanete? Žiadny spoj neexistuje. No keď si vyhradíte viac času (asi 10 minút na presun na ďalšiu zástavku, pričom celkovo to na stanicu trvá asi 30 minút), tak zistíte, že jeden spoj by sa predsa našiel. Avšak, na svoj vlak napríklad do Nového Mesta nad Váhom budete na stanici bez kaviarne, potravín, trafiky a ďalšieho základného vybavenia čakať 56 minút. Prečo? Lebo autobus na stanicu príde štyri minúty po odchode predchádzajúceho vlaku.

Mimochodom, tento víkend som si všimla nový digitálny ukazovateľ odchodov medzimestských autobusov... Takže to, čím sa iné mestá vybavili asi pred 10 rokmi, konečne dorazilo i k nám. No, tlieskam. Piešťany sa posúvajú vpred.

Napriek týmto myšlienkam, ktoré mi vírili hlavou, však bola sobotňajšia jazda vlakom mimoriadne milá. Sprievodcovia, považovaní za nepríjemných „bratrancov“ autobusových revízorov, sú možno tiež iba odrazom nášho správania. Lístok som si pripravila do rúk hneď po zasadnutí do kupé a vo chvíli, ako sa dvere otvorili, som vstala a ujovi ho s úsmevom a slovami „nech sa páči“ podala do rúk. Poďakovala som a za to som od sprievodcu získala jedno milé a ráno rozjasňujúce: „Príjemnú cestu vám prajem.“

Musím povedať, že toto bola jedna z mála drobnôstok, ktoré mi uplynulý víkend naozaj spríjemnili. Preto vám odporúčam, usmejte sa a buďte slušní aj k ľuďom, ktorých ešte nepoznáte, už nepoznáte, alebo ste dlho nevideli. Možno vám práve oni spravia deň krajším, keď budete zasa hľadať parkovacie miesto.





Regal Burger

Anketa