Slováci z Báčskeho Petrovca sú skutočnými hrdinami

Pondelok 29. 01. 2018 10:00  | Mladí dnes / Školstvo  | Autor: Tomáš Blahuta

Život vojvodinských Slovákov očami piešťanského gymnazistu. Takto by sa dal v krátkosti zhrnúť obsah riadkov, ktoré obsahuje táto zaujímavá reportáž. Niektorým čitateľom priblíži krajinu a ľudí, ktorých predkovia pochádzali zo stredného Slovenska, iných možno motivuje k tomu, aby nám tiež napísali o zážitkoch zo svojich zaujímavých ciest.

Na pamiatku nesmie chýbať aspoň jedna „svojka“.

Na pamiatku nesmie chýbať aspoň jedna „svojka“. (Autor: tb)

Volám sa Tomáš Blahuta, mám 18 rokov, pochádzam z Moravian nad Váhom a som študentom maturitného ročníka na Gymnáziu Pierra de Coubertina v Piešťanoch. Už odmalička ma to ťahalo k politike, histórii, spoločenským témam a žurnalistike.

Minulý rok som sa zúčastnil súťaže pre stredoškolákov na Slovensku - Stredoškolskej odbornej činnosti a so svojou prácou „Extrémizmus a manipulácia“ som sa prebojoval až do celoslovenského kola. Minuloročné umiestnenie ma prinútilo pokúsiť šťastie znovu.

Tentoraz som sa rozhodol spracovať prácu s názvom „Dolná zem - zabudnutí Slováci“. A práve túto moju súťažnú prácu chcem predstaviť čitateľom Piešťanského týždňa v nasledujúcich riadkoch.

Za krajanmi na srbský vidiek

Je desať hodín večer a ruch v bratislavských uliciach pomaly utícha. Stojím na autobusovej stanici čakajúc na autobus smerujúci do Srbska. Okolie je takmer vyľudnené, len vedľa stoja opretí o zábradlie dvaja Srbi. „Beograd?“ pýtajú sa ma, keďže sú zneistení vyše 20-minútovým meškaním autobusu. Odpovedám im kladne, a keď vyzvedajú, prečo idem do ich krajiny, tak objasňujem, že putujem ku krajanom.

Aby som bol konkrétnejší, vybral som sa na návštevu vojvodinských Slovákov. Mojou prvou zastávkou bol Belehrad, hlavné mesto Srbska. V jeho uliciach som strávil pol dňa a s predsudkami som nasadal do večerného vlaku smerujúceho do Nového Sadu, druhého najväčšieho sídla v krajine. Bál som sa, že si budem musieť odtrpieť vyše hodinovú cestu nejakým starým vozňom plným temperamentných domácich. Hlboko som sa mýlil.

V gymnaziálnej knižnici nájdete až 27-tisíc kníh a publikácií.V gymnaziálnej knižnici nájdete až 27-tisíc kníh a publikácií. (Autor: vd)

Storočná bašta Slovákov

„Dobrý večer, Tomáš! Vitajte!“ víta ma pani, v ktorej zariadení v Báčskom Petrovci budem ubytovaný. Po dvoch nociach strávených v dopravných prostriedkoch boli tieto slová rovnako i posteľ balzamom pre dušu i telo.

Pri spoznávaní tejto slovenskej obce vo Vojvodine moje prvé kroky smerovali do miestneho Gymnázia Jána Kollára - významnej inštitúcie fungujúcej už 99 rokov. „O poschodie vyššie a doľava. Veľké dvere neprehliadnete,“ vysvetľuje mi mladá študentka cestu do riaditeľne, kde ma privítala riaditeľka školy Anna Medveďová a následne ma previedla po škole.

Študenti majú k dispozícii nielen obyčajné triedy, ako napríklad my v Piešťanoch, ale Petrovčania majú navyše k dispozícii knižnicu s až 27-tisíc výtlačkami kníh, ornitologickú miestnosť plnú vypreparovaných vtákov a zvierat, historickú izbu s dobovými predmetmi i listinami a milovníci umenia si prídu na svoje aj v galérii plnej umeleckých diel výhradne od vojvodinských Slovákov.

Gymnaziálne priestory sú skutočne pestré a zaujímavé. Presne tak, ako sa na významnú inštitúciu patrí. Kedysi totižto išlo o centrum obrany slovenských obyvateľov obce pred maďarizáciou.

Čo im môžu závidieť aj Piešťanci

Báčsky Petrovec nie je len o škole. Počas mojich prechádzok rôznymi ulicami som sa čoraz viac utvrdzoval, že Petrovčania tu majú takmer všetko. Popri hlavnej ulici čakajú na zákazníkov obchody plné potravín, záhradných pomôcok, oblečenia, školských potrieb a kadečoho iného. Pár metrov od ubytovania sa nachádzala dokonca zmenáreň. Tam som natrafil na prvého miestneho Srba.

„Koliko ti treba?“ Vďaka podobnosti slovanských jazykov sme však všetko bez najmenších problémov vybavili. Dal som šancu aj miestnej reštaurácii. Má názov Alexandria a najedol som sa teda riadne a dosť lacno.

V obci nezabúdajú ani na športové vyžitie. V tesnej blízkosti sa nachádzajú až tri futbalové ihriská. Pôsobí tu klub FK Mladosť. Nechýbajú tenisové kurty a do úzadia nie sú vytláčaní ani bicyklisti. Cez pol obce vedie cyklotrasa a človek sa tak na svojom tátošovi poľahky dostane z jednej časti dediny do druhej. Nejde o žiadnu rozbitú krajnicu, ale samostatnú cestičku s kvalitným povrchom. Čo by za podobné spojenie dali Piešťany...

Na priečelí budovy Matice slovenskej svieti slovenský štátny znak.Na priečelí budovy Matice slovenskej svieti slovenský štátny znak. (Autor: tb)

Oči mimoriadne priťahuje aj budova Matice slovenskej v Srbsku. Výrazná modrá budova upozorňuje, že inštitúcia je stále v prevádzke.

Na úteku pred protireformáciou

V Báčskom Petrovci žije až 5000 Slovákov, zvyšných zopár stovák tvorí srbská minorita. Slovenskí Petrovčania by svoj pôvod mohli hľadať v obci Málinec na strednom Slovensku, odkiaľ do obce prišli ich predkovia. Prvý dvojtisícový zástup sem priviedol v roku 1745 Matej Čáni. „Nezabúdame na svoje korene. Aj my sme Slováci, hoci žijeme stovky kilometrov od Slovenska. Naši starí rodičia boli evanjelici, ktorí sem prišli aj preto, že vtedy boli v Uhorsku preferovaní katolíci. Tu mohli slobodne vyznávať svoju vieru,“ vysvetľujú miestni.

V uliciach denne počuť krásnu mäkkú slovenčinu. Ide o pôvodný dialekt, ktorý ani nemal kto narušiť, hoci mnohí miestni odchádzajú za prácou i vzdelaním k nám na Slovensko. „Jožko, ľen čo keď ňemám ja lopatu,“ konverzujú robotníci pracujúci na oprave hlavnej cesty pre tento kraj typickou slovenčinou.

Všetci sú milí a nápomocní. Vrátane Srbov v Novom Sade či Belehrade. Vojvodinskí Slováci z Báčskeho Petrovca sú skutočnými hrdinami. Aj napriek búrlivým obdobiam a zmenám v regióne si dokázali zachovať svoj materinský jazyk a nezabúdajú na rodnú zem. Svoj pôvod si pripomínajú festivalmi, literatúrou, osvetou, komunikáciou v slovenčine... Neasimilovali sa a v srdci má biely dvojkríž na modrom trojvrší stále právoplatné miesto.





GARGO
Regal Burger

Anketa