Piešťanskí stavitelia: Na záver seriálu
Do záhlaví jednotlivých pokračovaní seriálu o piešťanských staviteľoch, ktorý vychádzal v Piešťanskom týždni od septembra 2008, sa dostalo vyše päťdesiatjeden mien a ďalšie, nie bezvýznamné (Ľ. Weisz, V. Kolátor, O. Klimeš…), sú obsiahnuté v textoch statí nadpísaných menami ich jedenapäťdesiatich výraznejších kolegov.
Nie sú to ani len zďaleka mená všetkých tvorivých budovateľov, ktorí pre Piešťany – pochopiteľne nie rovnakou mierou – urobili čosi užitočné. K zásadám výberu patrilo, že pozornosť sa zameria na osobnosti so zavŕšenou tvorbou a uverejňované údaje budú spoľahlivo overené. Isteže nie všetko sa nám podarilo uskutočniť podľa predsavzatia. Mená mnohých zosnulých aktérov budovania Piešťan jednoducho nepoznáme, alebo, ak aj poznáme, z rozličných príčin nie sme schopní čitateľovi ukázať ich tvorbu (napríklad regulačný plán Piešťan vypracovaný roku 1928 profesorom M. Kopřivom, architektonické diela V. Bustina, R. Sterna…).
Z mien, ktoré možno spoľahlivo priradiť k realizovaným dielam, sa v seriáli programovo hovorilo iba o tých už nebohých tvorcoch, ktorých odkaz má ďalším pokoleniam stále čo povedať. Nie z lenivosti, nedôslednosti, povrchného prístupu sa však v niekoľkých prípadoch nepodarilo nájsť ich tvár či údaje, ktoré vymedzujú miesto človeka v časopriestore; neúplnosť obrazu je potom citeľná.
Vedome chýba zmienka o predčasne zosnulých architektoch, o živote ktorých je síce známe vari všetko podstatné, ale okolnosti im neumožnili odovzdať Piešťanom výsledky nádejných schopností a zanechať odkaz súci k nasledovaniu (I. Polonský, M. Vavro). V seriáli tiež chýba veľa mien českých architektov, ktorí v desaťročiach po druhej svetovej vojne pracovali na piešťanských zákazkách v rôznych autorských kolektívoch vo veľkých, najmä pražských, rezortných projektových ústavoch a objasňovanie osudov jednotlivých spoluautorov sa javilo byť dosť kontraproduktívne.
Veď len na návrhoch objektov závodu Tesla Piešťany (1968) sa zúčastňoval štvorčlenný tím autorov (V. Rambousek, M. Kutzer, J. Skála, J. Richter – žiaden na Slovensku nežil), z ktorých každému bola vymeraná rôzna dĺžka života. Iná autorská zostava (M. Kutzer, V. Nekola) navrhovala objekty Presnej mechaniky (1958 – 1962) a snáď by sa našli i ďalšie príklady. Samozrejme, nie vždy sa autor rozplynul vo viacčlennom kolektíve. Už v roku 1951 sa pri výstavbe nového piešťanského kina (pôvodný názov Moskva, po úprave Fontána) stretávame s menom Ing. Brunclík, od roku 1973, kedy sa začína pracovať na komplexe Technického skúšobného ústavu na Krajinskej ceste, s menom M. Petrů…, ale aj v dobe internetu a iných skvelých a užitočných technických zázrakov nie všetko sa dá vyhľadať v stanovenej lehote.
Vysvetlenie nechce byť ospravedlňovaním sa. Mnou zavinené chyby a nedôslednosti – lebo i také sú – ma mrzia viac ako veľmi. Dlh zostáva dlhom.
V úvodnom článku (Piešťanský týždeň 39/08) sa manifestovala ambícia seriálu prebúdzať a posilňovať vedomie súvislostí ako predpoklad uchovania a efektívneho zveľaďovania odkazu minulosti. Isteže s nádejou, že dobré slovo sa neminie účinkom. Avšak architektonické kultúrne dedičstvo, či už je alebo nie je chránené zákonom, nie je voči záhube imúnne.
Bez ohľadu na manifestované želania, z odkazu autorov, o ktorých bola v jednotlivých pokračovaniach reč, sa nám rovno pred očami strácajú diela Böhma a Hegedűsa, Oberländera, Gerendaya, Scheera… Mechanizmus stavebného rozvoja mesta je očividne príliš komplikovaný, než aby ho dokázal premodelovať dajaký novinový seriál.
Kúpeľnému mestu Piešťany kadečo chýba. V oblasti kultúry zaiste vhodné muzeálne priestory, pinakotéka, glyptotéka. Na druhej strane má na svojom území umŕtvený potenciál historických objektov mlyna Mariana, elektrárne, zvyšku prírodného divadla, kasární a iných, ktorý by mohol byť kľúčom k riešeniu nástojčivých otvorených úloh. Iste by sa nielen všelikde vo svete, ale i rovno u nás doma našlo neúrekom vzorov úspešnej revitalizácie starších budov, ktoré v pôvodnej funkcii doslúžili.
Svojho času v Piešťanoch fungovala sobášna sieň, ktorá vznikla z garáží, v súčasnosti presviedča o svojej užitočnosti obchodné centrum Alexander vytvorené z iných garáží; existuje tu Pamätník holokaustu, na ktorý sa premenil ponurý priestor nevyužívaného a neudržiavaného funebrálneho objektu. Kto čítal stať o Ignácovi Alpárovi (č. 40/2008) si možno spomenie na dávny príbeh adaptácie biednych stajní furmanského hostinca pre existenčne dôležité potreby vznikajúceho Robotníckeho penzionátu, ktorého existencia potom urobila Piešťanom mnoho dobrej reklamy.
Zanedbané historické objekty vhodnou novou náplňou získavajú oprávnenie ďalšej, dôstojnej existencie. Problém rozumného zaobchádzania s architektonickým odkazom zostáva živý a trvale aktuálny. Ak uzatváraný seriál, čo ako kusý, hoci len zdôraznením jeho aktuálnosti napomohol prebúdzaniu vedomia súvislostí, ak v súčasnej miestnej pospolitosti dedičov odkazu minulosti vzbudil alebo posilnil hrdý pocit zodpovednosti za jeho uchovanie a užitočné zveľaďovanie, hádam sa nebude pociťovať ako márny.
