Vianoce pred polstoročím: Anjelské vlasy a látka na šaty (2.)
Fúkané, ručne maľované sklené gule, strieborné lamety, horiace sviečky a anjelské vlasy zdobili za socializmu vianočné smreky. Zohnať borovicu alebo dokonca jedličku bolo v mestách takmer nemožné, obmedzený bol aj výber vianočných darčekov. Dnešní päťdesiatnici však napriek tomu tvrdia, že im ako deťom nič nechýbalo.
Hľadanie darčekov
Na rozdiel od nákupov na poslednú chvíľu, na aké sme dnes často zvyknutí, nedostatok tovaru v časoch socializmu prinútil ľudí myslieť na Vianoce s veľkým predstihom. Darčeky sa zvykli kupovať priebežne počas celého roka, ľudia boli väčšinou radi, ak sa im z tovaru ušlo.
„Preto deti chodili po dome a zhľadúvali po skriniach darčeky. Vedeli, že rodičia už pre ne určite majú niečo pripravené,“ hovorí Jurčová, ktorá si dodnes pamätá na svoj najkrajší vianočný darček.
„Mala som asi šesť alebo sedem rokov a dostala som ručne šité princeznovské šaty aj s korunkou a so závojom. Boli bielo-strieborné a dokonale som ich využila na karnevaloch,“ usmieva sa. Spomína si aj na typizované bábkové divadielko s vymeniteľnými kulisami a postavičkami Janka a Marienky, ježibaby, princa, princeznej, kráľa či gašparka. „Tí, ktorí mali rodinu v zahraničí, dostali už v šesťdesiatych rokoch prvú bábiku Barbie. To bola vtedy veľká vec!“ konštatuje Jurčová, ktorá si pamätá tiež na postieľku, kolísku či izbičku pre bábiky, chlapci sa podľa nej vždy tešili z kovovej stavebnice Merkur, menšie deti z dreveného káčatka na paličke alebo plyšových medvedíkov.
Všetci spolu
Predsviatočné obdobie si ľudia v mestách dnes už ani nevedia predstaviť bez vianočných trhov, večierkov alebo školských besiedok. Ozdobený stromček či iná vianočná výzdoba na uliciach alebo dokonca v škole však v 60. rokoch nebola.
„Sú to kresťanské sviatky, ktoré komunisti síce trpeli, ale nijako nepodporovali,“ spomína S. Jurčová, ktorá má na Vianociach najradšej rodinnú pohodu.
„Najlepšie bolo, že sme sa všetci stretli a boli spolu. Robievali sme vaječný koňak, dospelí pili varené víno a v televízii sme sledovali koncerty vážnej hudby. Spomínam si aj na rozprávky ako Bol raz jeden kráľ, Pyšná princezná alebo Princezná so zlatou hviezdou,“ hovorí.
Príbuzným v iných mestách i v zahraničí sa posielali pohľadnice a tie, ktoré prišli, vystavila stará mama za sklo sekretára. „Na pohľadniciach dominovali motívy zasnežených krajiniek, náboženské pohľadnice sa predávali v Spolku sv. Vojtecha a boli v podstate samizdatové. Populárne boli tiež maličké pohľadnice, veľké asi ako vizitka, ku ktorým boli aj rovnaké malé obálky,“ dodáva Jurčová.
Novoročnou tradíciou podľa nej bolo, že po domoch chodili kominári a rozdávali kominárske kalendáre.
Dočítate sa v dvojčísle Piešťanského týždňa, ktoré je v predaji od 20. decembra.
