Piešťany vo víre nepokojnej prvej polovice 20. storočia (3.)
Organizovaný odpor proti režimu, už čoskoro s názvom Slovenské národné povstanie, predstavoval mimoriadne zložité obdobie a dodnes je veľmi citlivou a ťažkou témou, vyvolávajúcou rôzne reakcie. Zapríčinil to nielen jeho komplikovaný vznik, priebeh, ale i rôzne subjektívne hodnotenia priamymi účastníkmi a v období rokov 1945-1948, ale predovšetkým počas budovania socializmu – od februára 1948 do novembra 1989 – z rôznych osobných a politických dôvodov zámerné skresľovanie skutočností a historických faktov. Dnes môžu historici túto tému spracúvať a písať o nej slobodne, stále však vzbudzuje mimoriadnu pozornosť, diskusie i vášne a účelovo nepresné a neobjektívne interpretácie.
Od Povstania k oslobodeniu (1944 – 1945)
V lete 1944 sa veľmi zhoršila situácia nemeckej armády na východnom fronte. V júni zničila Červená armáda veľké nemecké zoskupenie pri Vitebsku a Bobrujsku a začiatkom júla 1944 obkľúčila ďalšie pri Minsku. Tieto operácie mali za následok porážku nemeckej skupiny armád Stred.
Koncom augusta a v septembri prešlo na stranu Sovietov Rumunsko. Dňa 20. júla uskutočnila skupina vysokých dôstojníkov nemeckej armády neúspešný atentát na Hitlera a pokus o štátny prevrat. Západní spojenci sa 6. júna vylodili v Normandii, 25. júla sa začala ofenzíva s cieľom oslobodiť severozápadné Francúzsko vrátane hlavného mesta. A 15. augusta 1944 sa spojenci vylodili v južnom Francúzsku a postupovali smerom na sever.
S predlžujúcou sa vojnou z rôznych príčin narastala aj nespokojnosť obyvateľstva na Slovensku – ekonomicko-sociálnych, politických i náboženských.
Úspechy západných spojencov a predovšetkým postup Červenej armády do strednej Európy povzbudil odbojové hnutie na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách.
Stredné Slovensko centrom Povstania
V letných mesiacoch 1944 narastali partizánske a odbojové aktivity. Ich najdôležitejšou oblasťou sa stalo územie stredného Slovenska. Ľudácky režim proti nim podnikal odvetné represívne opatrenia. Dňa 11. augusta 1944 na celom území Slovenska vyhlásil stanné právo. Odboj mal dve línie – komunistickú a nekomunistickú.
Hlavná ťarcha ozbrojeného zápasu ležala na časti slovenskej armády, ktorá sa pridala k Povstaniu. Strategické centrum organizovaného ozbrojeného odporu tvorilo územie Banská Bystrica – Brezno – Zvolen. Vďaka zachovaniu lojality k vedeniu štátu, rôznorodým záujmom, neschopnosti a nedostatočnej príprave či nezáujmu časti dôstojníckeho zboru sa veľká časť armády nezapojila do Povstania.
Najvyšší vojenskí činitelia slovenského štátu – gen. F. Čatloš a gen. A. Malár, hoci sa pridali k príprave Povstania, napokon sklamali. Čatlošov plán predstavoval nerozhodnú iniciatívu jeho samého. Ako jediný minister slovenskej vlády však prišiel do Banskej Bystrice. Gen. Augustín Malár mal s dvoma východoslovenskými divíziami otvoriť Červenej armáde karpatské priesmyky, ale úplne zlyhal a Nemci tieto jednotky bez akéhokoľvek odporu odzbrojili. Malára zajali a neskôr zahynul v koncentračnom tábore.
Na západnom Slovensku sa organizovane pridala k Povstaniu časť trnavskej a piešťanskej posádky. Približne 300 piešťanských letcov pod vedením stotníka Ivana Haluzického odišlo v noci z 29. na 30. augusta 1944 na povstalecké územie. Nepoškodené lietadlá však nechali v hangároch.
Dôležité návštevy
Vojna, zoštátnenie kúpeľov a politická situácia ovplyvnila aj mesto Piešťany. Blízkosť Bratislavy a význam kúpeľov z neho urobili miesto, kam exponenti režimu vodili dôležité návštevy. V sprievode ministra hospodárstva Dr. Gejzu Medrického a ministra vnútra Alexandra Macha navštívil 14. júna 1941 Piešťany ríšsky minister hospodárstva a priemyslu, prezident Ríšskej banky Dr. Walter Funk. Slávnostnú večeru na jeho počesť usporiadali v hoteli Thermia Palace.
Dňa 25. júla 1941 navštívil kúpele japonský vyslanec generál Hiroši Ošima, sprevádzaný vojenským atašé, legačným radcom a ďalšími. Za slovenskú stranu ich hostili o.i. šéf diplomatického protokolu ministerstva zahraničia Ján Belnay a legačný tajomník Dr. Jozef Belaj. Po prehliadke kúpeľov a menšom pohostení v Thermii Palace odcestovali späť do Bratislavy.
Z vysokých štátnych predstaviteľov hitlerovského Nemecka navštívil kúpele (3. septembra 1941) aj minister vnútra Dr. Wilhelm Frick sprevádzaný ministrom vnútra A. Machom a šéfom úradu propagandy Tidom J. Gašparom.
Vysoké percento návštevníkov kúpeľov tvorili slovenskí a nemeckí vojaci a deti z bohatších nemeckých rodín. Do Piešťan evakuovali pred bombardovaním i členov nemeckých detských organizácií (napr. Hitlerjugend).
Represie a deportácie
Po vypuknutí Povstania a postupnom obsadení Slovenska nemeckými vojenskými a policajnými jednotkami sa znovu začali deportácie židovského obyvateľstva a represie proti zajatým povstaleckým vojakom a civilnému obyvateľstvu ako odveta za účasť či podporu odboja. Podieľali sa na nich nielen nemecké jednotky, ale aj príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Na území Slovenska úplne alebo čiastočne vypálili okolo sto obcí a osád. Po vojne sa odhalilo takmer dvesto masových hrobov. Najznámejšie popravy sú spojené s Kremničkou a občanmi Nemeckej, ale aj po zničení Kľaku a Ostrého Grúňa zlikvidovali miestnych obyvateľov.
Represie a posledná vlna deportácií zasiahla aj v Piešťanoch tých, čo doposiaľ prežili a vyhli sa vysťahovaniu. Každému, kto by sa ich pokúšal ukryť, hrozil trest smrti. Napriek tomu ľudia nezaváhali a pomohli.
Ľ. Winter prežil koncentračný tábor
V zajateckých a koncentračných táboroch uväznili aj vojakov a dôstojníkov slovenskej armády, zapojených do Povstania. Z Piešťan napríklad Vojtecha Ábela, dôstojníka – technického špecialistu. Pôsobil v centre Povstania ako prednosta automobilovej služby Vojenskej obrannej oblasti 1. Po porážke Povstania na ústupe do hôr ho Nemci zajali, ale podarilo sa mu ujsť. Napokon ho na základe udania zatkli v Piešťanoch príslušníci Hlinkovej gardy. Po odovzdaní nemeckej bezpečnostnej polícii a neľudských výsluchoch skončil uväznený v koncentračnom tábore v Mauthausene, kde začiatkom apríla 1945 skonal pri poprave.
Napriek prezidentskej výnimke ani Ľudovít Winter neušiel deportácii a uväzneniu. V septembri 1944 ho v Bratislave zatkli a deportovali do tábora v Seredi a odtiaľ 22. decembra 1944 do koncentračného tábora v Terezíne. Mal veľké šťastie, že ako 75-ročný prežil tieto útrapy. Zrejme len vďaka tomu, že v dôsledku vojnovej situácie sa transporty z Terezína do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime zastavili.
Po oslobodení sa mu podarilo vrátiť do Piešťan a hoci roky 1945-1948 označil ako polodemokraciu – polokomunizmus, znovu sa pokúšal podnikať a postarať aj o deti v koncentračnom tábore zahynuvšej dcéry Márie.
Rusi prišli až za Rumunmi
Piešťany oslobodili 4. apríla 1945 rumunské jednotky, za nimi nasledovala Červená armáda. Ustupujúce nemecké vojská zničili Kolonádový most, jednu časť Krajinského mosta a železničnú trať. Život sa pomaly vracal do mierových koľají, ale obnovené Československo patrilo do sovietskej „sféry vplyvu“.
V Piešťanoch udalosti druhej svetovej vojny pripomína niekoľko pomníkov a pamätníkov – pamätník piešťanským letcom – účastníkom SNP v mestskom parku, pamätník osloboditeľom na Námestí SNP a pomník padlým príslušníkom 7. armádneho zboru 1. rumunskej armády, osloboditeľom Piešťan. Pamätník obetí holokaustu s menami viac 1060 židovských spoluobčanov – obyvateľov Piešťan, otvorili 15. decembra 2005.
Pamätníky nevinných obetí nás nabádajú k pietnej spomienke a zamysleniu, aby sa nič podobné už nikdy neopakovalo voči žiadnemu etniku, náboženstvu, rase či spoločenskej vrstve.
Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 14, ktoré je v predaji od 5. apríla.
