Aké boli tie vaše prvomájové oslavy?

Pondelok 01. 05. 2017 08:00  | História / História  | Autor: Viera Dusíková

Časy, keď si pracujúci v socialistickom Československu po normalizácii ozdobovali traktory či tatrovky májovými symbolmi a vyrábali tak alegorické vozy, školáci zhotovovali mávadlá a fintili do pionierskych rovnošiat či spartakiádnych úborov a robotníci do ešte nepoužitých pracovných odevov, zapadli prachom. Spomenú si na nich už len tí skôr narodení. Zväčša s úsmevom. Nie vždy veselým, niekedy aj trpkým. Oslavovať Prvý máj musel každý. Kto nešiel, musel byť ospravedlnený.

Eduard Budke nafotil účastníkov sprievodu v roku 1976 už vo farbe.

Eduard Budke nafotil účastníkov sprievodu v roku 1976 už vo farbe. (Autor: Eduard Budke)

Vtedy sa do rozostupov zoraďovali iskričky, pionieri, zväzáci, robotníci či predáci. V sprievode nechýbali odborári, žandári aj pracovníci vývoja či výskumu. Boli tam družstevníci, tesláci, rozvojáci, chiranáci, ženy zo Zornice alebo Piešťanky, VKUS-u i kúpeľov, Drobného tovaru aj Jednoty. Mestom kráčali učitelia, úradníci, kovorobotníci, stolári, drevári, údržbári, zamestnanci komunálnych služieb, ovocinári, zeleninári, chovatelia hovädzieho dobytku, ošípaných, hydiny i koní, ba aj jazdci na koňoch z Bodony. Športoví tréneri so svojimi zverencami si obliekli dresy z trikotínu. Všetci bez výnimky - bok po boku - kráčali mestom, skandovali heslá a zdravili rôznych činovníkov na tribúne, ktorá v posledných rokoch zacláňala kolonádu na Pavlovovej, dnešnej Winterovej ulici. „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! Nech žije KSČ! Nech žije súdruh Lenin, Biľak, Husák! Budovať a brániť socialistickú vlasť - buď pripravený! Vždy pripravený!“ takéto a iné heslá skandoval dav ľudí. Deti vyspevovali: „Sadíme my máje, čo nám dajú za ne...“
Rok 1981: Za tribúnou, ktorá bola pri kolonáde, ľudia mávadlá zložili alebo odhodili.Rok 1981: Za tribúnou, ktorá bola pri kolonáde, ľudia mávadlá zložili alebo odhodili. (Autor: J. Galo)
Dlhé zoraďovanie do sprievodu, nekonečné čakanie, kým sa dav ľudí pohne. A potom - na konci kolonády - úľava v podobe rýchleho odväzovania pionierskych šatiek, stŕhania viazaniek, lámania mávadiel, prepichovania balónikov. Na dračku šla zmrzlina, kofola, pivo, párok v rožku či hranolčeky s vysmážaným hermelínom u Leiera, zemiakové placky v Krumpľovej jame. Národ si užíval posedenie v kantíne, v malom či veľkom snacku, pod Edenom, v Irča bare, U Kominára, u Čiernej pani, v Srdiečku na terase i vnútri, v Uličke a iných obľúbených reštauráciách i šenkoch. Vyhrávala hudba.

Aké boli vaše Prvé máje? Spomínate si na ne? Túto otázku sme položili niekoľkým čitateľom Piešťanského týždňa. Tu sú odpovede tých, čo ešte nezabudli:

■ Terézia Barošová, Vrbové: „Bývala som v malej dedinke pri Trnave, takže prvomájové sprievody som zažila v Trnave. Od nás chodieval do okresného mesta družstevný autobus, obliekavali sme si kroj a na spiatočnej ceste sme za to dostávali finančnú odmenu. Bolo to, myslím, pätnásť korún československých. Dospelí ale dostávali viacej.“

■ Jozef Zuko, Piešťany: „Aké sú spomienky z mojich prvomájových osláv? Keď som bol mladší, z 1. mája som sa tešil. A keď som bol už učňom na ‚mojmírke‘, kde som sa vyučil za automechanika, dal som portrét Lenina na metlu a skončil som na policajnej stanici. Tam som dostal obuškom. Samozrejme, že som mal v sebe nejaké to pivko.“
Vlajky i mávadlá mali i pracujúce ženy.Vlajky i mávadlá mali i pracujúce ženy. (Autor: A. Padúchová)
■ Viera Mikesková, Piešťany: „Prvý máj ako dieťa a študent mám zafixovaný - sprievod, pionierske šatky, potom zväzácke alebo krojované oblečenie. Veľmi som sa tešila na balónik, mávadlo či cukrovú vatu - teraz ju neznášam. Neskôr ako študentky sme sa tešili s kamarátkami na sprievod kvôli chlapcom, poškuľovali sme po nich a chichotali sa... Jój to boli časy. Akosi sme nevnímali politiku, ale našli sme si tam pekné ‚objekty‘ na potešenie oka. Ako dospelé mamičky sme sa špacírovali s kočíkmi popri sprievode a naháňali ratolesti, aby mám neutiekli, lebo, samozrejme, skoro vždy išli opačne, ako sme chceli. Malo to podľa mňa čaro - ľudia sa stretávali, odbili si povinný sprievod a potom sa zabávali. Debatovali bez mobilov, skutočne komunikovali, čoho je teraz menej. A aký je Prvý máj pre mňa teraz? Už asi desať rokov sa teším na našu cykloakciu Hore Váhom - dolu Váhom. Je tam výborná nálada, zamakáme si, nasmejeme sa a pekný deň je za nami. Ááá, vidíte, zase je to také zgrupovanie a trávenie voľného času v kolektíve.“

■ Michal Fiala, Piešťany: „Ja mám tridsať, čiže som ten pravý sprievod nezažil. Ale pred časom sme robili k 660. výročiu Hubiny majáles zrovna na 1. mája. Bol vydarený. Ja Prvý máj vnímam ako sviatok. Mám možnosť ísť do prírody. Už ako dieťa a aj neskôr som s naším vedúcim turistického klubu Jarkom Mihálikom vždy absolvoval nejakú tú pochôdzku prírodou.“

■ Mária Magulová, Piešťany: „Možno je to smiešne, ale rada si spomínam na všetko v spojení s prvomájovými oslavami. Bol to pre mňa deň, ktorý sme trávili spoločne s rodinou. No a ako správni Piešťanci to bolo buď ako doplnok sprievodu, alebo sme ho sledovali opodiaľ sediac na káve. Rodičia nám vždy kúpili balón, pukance a cukrovú vatu. Stretli sme kopec ľudí, čo sme poznali a možno dlhšie nevideli, podebatili a vymenili si pár príjemných slov. Spomínam si len v dobrom a určite mojim zatiaľ iba maličkým deťom aspoň o tom niekedy porozprávam.“
Na Nálepkovej ulici a na parkovisku sa národ zoraďoval do sprievodu.Na Nálepkovej ulici a na parkovisku sa národ zoraďoval do sprievodu. (Autor: FB Piešťany - History)
■ Anna Boškovičová, Vrbové: „Prvý máj som už od svojich školských rokov chápala ako symbol určitého vzdoru, odporu, nositeľa toho, čo pripomína pamiatku udalostí v Chicagu. Určitú dobu tam žila moja babka s dedkom a narodili sa tam traja otcovi bratia. Myslím si, že väčšina z nás tento sviatok (aj keď sa vraví, že v rokoch socializmu bol ideologicky zneužívaný) ho chápala a prežívala po svojom. Ale to, čo som povedala na začiatku, platilo aj pre staršiu generáciu. To mi potvrdil aj môj otec. V rokoch 1934 až 1938 vlakom cestovával s kamarátom do Prahy, aby tak mohli v prvomájovom sprievode vyjadriť odpor proti fašizmu a vojne. Ja som zasa ako stredoškoláčka najradšej prvomájové dni trávila na Bradle pri mohyle Milana Rastislava Štefánika. Hlavne roky ‘68 a ‘69 boli veľmi vzrušujúce. Zažila som tam účasť asi stotisícového davu, boli tam policajti aj s obuškami (tie som tak z blízka vtedy videla prvýkrát v živote), ale nikdy ich nepoužili. Z prašníckych kopaníc nás išlo na Bradlo niekoľko desiatok v sprievode pod nádhernou hurbanovskou zástavou, ktorú nám každoročne ochotne zapožičal teraz už nebohý ujko Štefan Lajda. Dotlačili sme ju až na vrchol mohyly. A zaujímavé bolo, že vtedy nám aj počasie prialo. Bolo krásne, slnečné! Škoda, že nemám fotografie, ale keď som prišla na strednú školu na Myjavu, viaceré spolužiačky ma oslovili – ja ťa poznám, máme ťa doma na fotke! Potom prišla doba, keď zúčastniť sa v prvomájovom sprievode mali v niektorých podnikoch zamestnanci za povinnosť. Môj zamestnávateľ nie, sídlil v Bratislave. Manžel bol zamestnancom štátneho podniku Trikota Vrbové. Celý útvar mal prerozdelené úlohy, vrátane určenia kuchárov na varenie gulášu. Pre potešenie mojich detí som s nimi už v predvečer osláv vyrábala mávadlá a doma nafúkala niekoľko balónov, pouväzovala na ‚kočár‘, a niekde ďaleko od tribúny sme čakali, aby sme s nimi mohli zamávať nášmu tatovi. Z rozpŕchnutého sprievodu sa zase on pridal k nám a išli sme osláviť Sviatok práce tak, aby mali radosť hlavne deti!“


Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 16, ktoré je v predaji od 25. apríla.

 

 





Regal Burger
Lekáreň Regia

Anketa