Orvišťanka porodila pred kamerami televíznej relácie Baby boom

► Ako ste prišli na myšlienku zapojiť sa do natáčania televíznej relácie?
Vlani, koncom školského roka, som videla upútavku, že hľadajú tehuľky s termínom pôrodu – august, september 2016. Napísala som im príbeh našej rodiny, zaujal ich. Ozvali sa mi. Spýtala som sa manžela, či do toho ideme, bez váhania súhlasil. Kamery nám totiž neprekážajú.

► Išlo o natáčanie natáčanie alebo ste sa ešte predtým zišli s tvorcami relácie, ktorí vám predostreli scenár?
Konkrétny scenár sme nepoznali, ale doma nás navštívila produkčná, natočila si pre režiséra našu vizitku, popýtala sa nás veľa vecí – o našom zoznámení, rodine, očakávaní bábätka. Povedala, že to má byť dokument s vyzdvihnutím krásneho okamihu narodenia dieťatka. Podmienkou bolo, že musím rodiť v Galante. Zo začiatku som to prekusávala, ale nakoniec som súhlasila.

► Z akého dôvodu to mala byť práve Galanta?
V tomto meste zrekonštruovali Svet zdravia a vynovili pôrodnicu. Bolo to v spolupráci so súkromnou televíziou, ktorá nainštalovala v miestnostiach kamery. Ako som už uviedla, štáb prišiel pred pôrodom k nám, natáčal nás v domácom prostredí, robil s nami a s deťmi rozhovor. Pýtali sa, ako to prežívame, ako sa chystáme na príchod bábätka. Dostali sme kameru do auta, kde natáčali príchod do pôrodnice, tam sme dostali mikrofóny, a keď sme vkročili do pôrodnice, štáb sa stiahol a zapli kamery nainštalované na stenách. Nikoho nerušili ani kamery ani štáb, pôrodníci mali mikrofóny. Potom natáčali aj prvé prisatie bábätka, prvú návštevu rodiny, odchod z pôrodnice, celkové dojmy, zážitky. Štáb bol veľmi milý, priateľský a nápomocný. Správali sa veľmi citlivo a decentne, slušne, jedným slovom, navodzovali príjemnú atmosféru.

► Akú úlohu pri pôrode zohrával váš manžel? Bol pri narodení aj starších detí alebo len Emušky?
Manžel bol pri pôrode najstaršieho syna Lukaska. Mala som vtedy ťažký pôrod, skoro sme o syna prišli. Narodil sa pridusený, muž bol so mnou ako opora a pomáhal mi. Julianku som rodila sekciou, manžel bol na chodbe a čakal. Zavolali ho, aby si ju po narodení pofotil, videl ju skôr ako ja. Priznám sa, chýbal mi na sále. Tretie dieťatko – televízna Emuška – sa narodila sekciou v Galante. Manžel bol celý čas pri mne, veľmi som ocenila jeho prítomnosť a podporu. Stál pri mojej hlave a pôrod sledoval naživo. Cítila som sa úplne uvoľnene, pohodovo. Povzbudzoval ma, na sále bola výborná nálada.

► Ako to celé vnímal manžel?
Bol to pre neho úžasný zážitok. Narodilo sa nám tretie dieťa a on ten moment príchodu na tento svet, začiatok života, nepremeškal. Je to pre neho niečo úžasné. Je veľmi rád, že mohol byť priamo pri tom.

► Váš muž nemôže ani oči odtrhnúť od Emky, správal sa takto aj k starším deťom?
Manžel deti miluje, vie to s nimi. S každým mi pomáhal, vstával v noci, prebaľoval, kúpal, „odgrgával“, len dojčiť dával mne. Emuška je najmladšie a najpokojnejšie dieťatko. Starší syn mával veľa bolesti z koliky a Julianka si vyžadovala jeho pozornosť, bolo jej u ocka výborne.

► Spomínali ste svoj životný príbeh, čím je špecifický? A prečo sa na reláciu tak tešíte?
Bude to krásna spomienka na nádherný pôrod. Je to dokument plný emócií. Odzrkadľuje jedinečné príbehy. Náš príbeh je špecifický tým, že sme už starší manželia. Ja mám 41 rokov, manžel 53 rokov, čakali sme tretie dieťa, pričom jedno z narodených je autista. Okolie nám fandilo aj sa pohoršovalo, mnoho ľudí kritizovalo, že veď už doma máme párik, tak čo vymýšľame, už sme starí… Ľudia majú predsudky, ktoré v spoločnosti, bohužiaľ, roky pretrvávajú. Dieťatko však príde vtedy, keď je čas. U nás sme si na detičky počkali dlho. Sme spolu už sedemnásty rok. Prvého syna som rodila po tridsiatke. Pre autistu je súrodenec to najlepšie, čo mu môžeme dať do života. Vďaka súrodencom sa učí porozumieť rodinným vzorom, prijíma sociálne kontakty a vždy bude mať niekoho, kto bude pri ňom, keď my dvaja, mama s otcom, tu už nebudeme.

► O čom by sa malo podľa vás viac rozprávať aj v médiách v súvislosti s problematikou rodina, dieťa, výchova, starostlivosť?
Čo sa týka relácie, teším sa, že sa prelomí to tabu, ktoré sa vznáša okolo pôrodov. Treba ukázať, že pôrod je nádherná časť ľudského života. Často máme skreslené predstavy, keď rodíme prvé dieťa. Musí to byť prirodzené, aby všetko išlo hladko, aby dieťa bolo dobručké. V spoločnosti sa často prezentuje, že pôrody sú ako vo filme, kde všade strieka krv. Je to úplný opak. Mnoho mladých ľudí odkladá počatie dieťaťa až do okamihu, kým našetria, kým budú mať kde bývať, kým, kým… Potom zistia, že je to už ťažšie. Prešli sme si dlhú cestu k deťom. Tretie, naša Emka, bol náš malý zázrak. Keď niekto otehotnie nečakane, všetko sa mu zbúra, zrazu nevie čo a ako. Ale práve vtedy je to tá správna chvíľa. Aj keď sa nám to nezdá, časom sa nám to ukáže ako to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Naše deti boli vymodlené, vyplakané, vytúžené a zistili sme, že zázraky sa dejú. V médiách by sa malo viac rozprávať o vzťahoch, o deťoch, o tom, ako robiť deti šťastnými, ako sa rodičia majú v tomto uponáhľanom svete konečne zastaviť. Nič nenahradí prítomnosť rodičov pri deťoch, keď sa spolu hrajú, večer im čítajú rozprávky, spievajú pesničky, napodobňujú zvieratká a tancujú. Nie je dôležité, koľko času s deťmi trávia, ale ako intenzívne ten čas využívajú.

► Opíšte všetky tie emócie – svoje, manželove aj personálu pôrodnice.
Bola som pokojná, ale nie natoľko, aby som necítila trochu nervozity, trémy, veľkého očakávania a zároveň strachu. Keď som už bola na sále, manžel prišiel ku mne, mal rúšku, zelené doktorské oblečenie. Videla som teda len jeho oči a napadlo mi: „Bože, veď on má strach. Ale je tu, so mnou, a som rada, verím, že to zvládne.“ Jedna sestrička tam urobila úžasnú náladu: žartovala, smiala sa, tancovala, povzbudzovala, bola fantastická. Vďaka nej som sa cítila výborne. Anesteziologička sa rozplakala, keď sa Emka narodila, bola taká dojatá nielen z dieťatka, ale aj z celej atmosféry. Veľmi milo to na mňa zapôsobilo, mala som chuť ju objať, ale ležala som na stole a zašívali mi brucho. Manžel bol trochu nervózny, aj keď sme vedeli, že sme u skúsených lekárov, nikdy však nie je isté, že všetko bude v poriadku. Keď mu dovolili byť na sále, bol vzrušený. Bol to pre neho nový zážitok. Na Slovensku nie je bežné, aby bol otec pri sekcii.

► Poznáte mená lekárov i sestričiek, ktoré priviedli vaše dieťa na svet?
Žiaľ, mená sestričiek som si nezapamätala, ale pri pôrode boli lekárky Babišová, Badiová a Klementová.

► Dali by ste sa ešte nahovoriť na štvrté dieťa?
Štvrté dieťa? Už nie. Sme už všetci. Keď má do našej rodiny pribudnúť ešte nejaké bábätko, tak o niekoľko rokov ako vnúčatko. Teraz máme náš nádherný trojlístok.

► Aký je váš denný kolobeh a čo je pre vás najväčšou úľavou počas dňa, relaxom, keď si vydýchnete a vypustíte paru?
Po pôrode sme sa museli všetci piati zosúladiť so školou, škôlkou. Emka sa vlastne prispôsobila režimu starších. Je to náročné, ale už je to dobré. Nákupy sú trochu obtiažne o to viac, že manžel pracuje aj cez víkendy. Dochádza denne do Voderád. Stane sa, že deti vidí už len večer spinkať. S Emkou sme veľa času vonku na prechádzke za každého počasia. Keď prídem popoludní so staršími deťmi zo školy a škôlky a tiež z krúžkov, na rade sú úlohy, večera, čítanie rozprávok, často na trikrát, lebo každé dieťa ide spať v inom čase.

► A váš relax?
Môj relax? Asi len večer, keď už deti spia. Vyložím si nohy alebo pripravujem pre deti podľa aktuálnych tém výrobky. A tiež darčeky učiteľom. S priateľmi sme si založili občianske združenie zaoberajúce sa našimi výnimočnými deťmi s autizmom – Aspergerovým syndrómom, teda diagnózou, akú má náš Luky. Plánujeme aktivity, veľmi ma to baví, aj vyrábanie ručných prác. Keď je doma manžel, podporuje ma. Rodina je teda spolu, vymýšľame aktivity, aby sme boli pri nich všetci piati. Mám len jeden sen: aby sme boli všetci zdraví, všetko ostatné príde.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 6, ktoré je v predaji od 14. februára.