Igor Číž: Žiak je ako elektrina, ide cestou menšieho odporu

► Hovorí sa, že v školstve vládne demotivujúci systém. Deviataci vedia, že sa dostanú na strednú, učiť sa im preto príliš nechce. Vy ich napriek tomu niečo naučiť musíte aj z dôvodu, aby uspeli na monitoroch. Sú monitory podľa vášho názoru niečo, čo naozaj školákov vyskúša a urobí obraz o vedomostiach? Alebo o nich hovoria skôr celoročné výsledky a vysvedčenie?

– Monitory sú lepšie z toho dôvodu, že majú všetci to isté a dá sa to jednoduchšie hodnotiť a porovnávať. Úroveň škôl môže byť odlišná, pre niekoho jednotka na jednej škole môže byť trojkou na inej. Ale monitormi sa dá porovnávať úroveň jednotlivých škôl, a to aj na medzinárodnej úrovni. Z tohto dôvodu to má zmysel. Či je to avšak robené objektívne, je druhá vec.

► Čo konkrétne máte na mysli?

– Poviem to na príklade. V nejakej škole xy všetci žiaci urobili monitor z matematiky na sto percent, nikto nespravil ani jednu chybu. A keď to ešte vyspievali v rádiách, že aká úspešná škola, nech sa na mňa nikto nehnevá, to je podvod. Neexistuje, aby sa z tridsať detí nikto nepomýlil. Bohužiaľ, objektivita je diskutabilná. Samozrejme, snaha zobjektívniť monitory je, a to tak, že učitelia chodia z danej školy a inú a naopak. Ale aj tak to nevidím ako úplne objektívne.

 

► Čiže v rámci škôl na porovnanie vedomostí sú monitory dobré…

– Dá sa to porovnať, dá sa vypracovať analýza počas rokov, a potom sa tomu dá venovať viac času.

► Vy učíte druhý stupeň?

– Teraz som mal len ôsmakov a deviatakov.

► Ste učiteľ, ktorý dáva reparáty. Zdá sa vám to dobré? Podľa mňa to nie je motivujúce.

– Motivujúce to nie je, ale sú nejaké predpisy. Ak máte od žiaka iba zlé známky, bolo by škoda dať mu rovno päťku, keď sa v lete môže jednému predmetu, s ktorým má problém ešte venovať a môže ho zvládnuť. Rodina, kamaráti mu pomôžu, bola by škoda nedať mu túto šancu.

► Takže vy to robíte pre tú šancu?

– Reparát mu dávam preto, aby neprepadol, aby si to mohol ešte premyslieť.

► A naozaj sa ten predmet naučia?

– Takýto žiak je motivovaný, skúša ho komisia troch ľudí písomne aj ústne. Je to objektívne. Žiak sa to naučí a neprepadne. Pokiaľ nie je úspešný, tak opakuje. Snažíme sa im pomôcť, čo sa dá, ale ak sa nepripravia, nemáme čo robiť, ako pomôcť.

► Zastávate teda politiku, že vždy je lepšie neprepadnúť?

– Samozrejme, je to výsledok mojej práce. Ja som z toho nervózny, keď dávam päťky, ale musíme to robiť, ak chceme byť seriózni a spravodliví.

► Ale vždy vám je niekto sympatickejší a niekto nie…

– Človek nie je stroj, ja to aj deckám hovorím, v tomto nebude nikto nikdy spravodlivý. To aj vy cítite, v triede máte desať trojkárov a jeden je 2,50 a druhý je 3,49. Dvaja majú trojku, ale jeden je medzi dva a tri a druhý medzi tri a štyri, a delí ich jedno desatinné miesto. To je tá spravodlivosť. Niekomu sa takto trochu pomôže, niekomu sa ukrivdí. Ale snažíme sa, aby necítili krivdu.

► Vo vašej rodine je s menom Číž viacero učiteľov.

– Môj brat je na gymnáziu a švagriná na elektrotechnickej. Ale našim deťom som učiteľstvo zakázal. Povedal som, že len cez moju mŕtvolu. Dcéra koketovala s touto otázkou, lebo je nadaná na jazyky, má angličtinu a francúzštinu. Tak jej hovorím, je to síce pekný život, tvorivý, máme letné aj zimné prázdniny, ale celý život zápasíme s peniazmi, nie sme docenení, to vidíš sama, keď si tvoje kamarátky mohli dovoliť iné veci ako ty. Nie sme chudobní, ale rozdiel tam je. Počúvla ma.

► O učiteľoch sa hovorí, že sú tak trocha švihnutí. Čo si o tom myslíte vy? Lebo vraj ak sú dvaja partneri, tak sa hovorí, učiteľ musí mať vždy navrch.

– Každý máme inú povahu, na mňa sa manželka sťažuje, že kričím, ale ja som zvyknutý z triedy rozprávať nahlas. Nie je to o tom, že by som musel mať navrch. Samozrejme, keď kontrolujete roky deti v triede, tak sa vám kontrolovanie dostane pod kožu, ale moje žena sa nesťažuje. Aj deťom hovorím, my sme starší, nie sme múdrejší, ale sme skúsenejší. Vieme si všetko zvážiť, čo to obnáša, len vy ešte nie, lebo nemáte tie skúsenosti. Musíme byť k sebe ústretoví. Pravidlá máme, musíte nás poslúchať.

► Takže máte pravidlá, úlohy. Mimochodom, aj ich kontrolujete?

– Samozrejme, malo by to tak fungovať všade. Nedá sa všetko vždy skontrolovať, ale aspoň tak „námatkovo“. Žiaci sú ako elektrina, idú cestou menšieho odporu, keď ich nebudete kontrolovať, tak to robiť nebudú. Ja mám také pravidlá s úlohami, že ak žiaka nachytám, má rovno guľu, lebo podvádza. Keď sa na začiatku hodiny ospravedlní, má iba mínusko, a za tri mínusy je až päťka. Je to spravodlivejšie. Potom, ak sa prihlási sám, sa to zase anuluje. Takže sa radšej ospravedlnia, lebo ja sa raz za čas postavím a skontrolujem všetky úlohy. Len je škoda, že systém ich netlačí do toho, aby mali vedomosti, opisujú úlohy od tých, ktorí ich majú. Bohužiaľ, funguje to takto.

► Zaspomínate si, ako to fungovalo vo vašom prípade?

– Mal som učiteľa na matematike, ktorý keď som nemal úlohu, sa spýtal: „Igor, prečo nemáš úlohu?“ Tak mu hovorím: „Pán profesor, ja to viem.“ Išiel som k tabuli, všetko som vedel. Ale potom si ma zavolal bokom, že to nemôžem takto robiť, že si nebudem písať úlohy. Potom aj tí ostatní si ich nebudú robiť, ale oni budú úplne sprostí. Odvtedy som si domáce úlohy robil. Aj tie banálne úlohy sú totiž dobré, aspoň si učivo aj tí múdrejší precvičia. Najhoršie je to, že dajú opisovať slabším. A neviem docieliť to, aby to nerobili. Dám im na písomku, čo mali za úlohu, a nevedia to. Keby neopisovali úlohy od spolužiakov, mali by na písomke jednotku. Neoklamú mňa, ale seba.

► Viete vysvetľovať učivo tak, že ho všetci pochopia?

– Stane sa občas, že nepochopia, ale keď sa žiaka pýtam, čo som povedal, čo nechápe, ani to nevie. Sedí na hodinách nesústredene, neviem čo sa mu odohráva v hlave. A keď sa ho spýtam, o čom rozprávam, tak nevie. Keď to, čo vysvetľujem, nezachytí, potom je neskoro. Najviac sa to ukazuje na geometrii, keď nezachutí postup, tak vidí na tabuli nakreslených milión čiar, a nevie, o čom to je. Nevie, kde má začať, ako pokračovať a nedôjde na koniec. A to sa im snažím ešte aj vizuálne pomôcť, čo ide prvé, druhé, tretie, to okrúžkujeme farebne. Aj systém s mobilmi a internetom je zlý v tom, že oni si myslia, že si tam všetko nájdu. Dobre, nájdu si informáciu, ale na to, aby si vedeli vyvodiť logické pochody, spraviť analýzu, syntézu, urobiť nejaký uzáver, to z mobilu nevytiahnu. Deti sú dnes závislé od mobilov, skúste im ich zobrať, uvidíte, čo sa stane. Alebo to radšej ani neskúšajte. Je to smutné, deti sa už medzi sebou ani nerozprávajú, len čumia do mobilov. Chýba im socializácia, nevedia sa rozprávať. A to im bude chýbať pri pracovných pohovoroch. E-maily so životopismi síce pošlú, ale ako budú potom argumentovať svoje schopnosti na výberových konaniach? Nie je vždy všetko o tom, čo vieme, ale o tom, ako to vieme povedať, formulovať. Ako sa vieme prezentovať.

► Dá sa o mobiloch hovoriť s rodičmi? Asi veľmi nie…

– Rodičia mi hovoria, „viete, je taká doba“, ale čo ich ja prestanem učiť, keď je taká doba? Niečo musia vedieť, keď skončia. Po tých rokoch, ale môžem povedať, že úroveň žiaka o záleží od rodiny. Jeden môže mať väčšie danosti, iný menšie, ale predovšetkým ide o vzťah k vzdelávaniu, či sa vôbec chce niečo naučiť. Ak bolo voľakedy napríklad aj veľa trojkárov, nešlo im to ,ale snažili sa, a potom boli úspešní. Pretože boli zvyknutí na prácu. Dnes už majú buď jednotku alebo dvojku, alebo štvorku i päťku. Buď im to ide, a všetko je fajn, alebo im to nejde a vykašlú sa na všetko. Bývalý trojkár si dnes nič nenalistuje v knižke, žiadnu snahu nevynaloží. Rozdám písomky a niektorí ani nič nepíšu. Sedia pozerajú von oknom, nesnažia sa. Je to deprimujúce pre mňa ako učiteľa. Snažím sa im to vysvetliť, ale oni o to nestoja. Takže nejde vždy len o vedomosti, ale o vzťahy k ľuďom a vzdelávaniu. Ak majú dobré vzťahy, deti samy sa budú chcieť vzdelávať. Môžete ich dotlačiť na istý stupeň vzdelanosti, ale keď tam nie je chuť… Koľko ľudí, toľko chutí. Ku každému treba iný prístup.

► Existuje veľa spôsobov vzdelávania. Myslíte si, že naše školstvo ich všetky obsiahlo, alebo mu niečo chýba?

– Naše školstvo, počítam zhruba od toho 89-teho, ide dole. My sme mali jedno z najlepších školstiev v Európe. Všade, kde prišli slovenskí emigranti, boli vítaní, lebo všetko vedeli. Teraz sme porovnateľní alebo slabší. Tvrdia, že sa máme viacej hrať, že máme zábavnejšie učiť. Aby deti samy všetko objavovali, ale načo objavovať objavené. Je ďaleko racionálnejšie vzhľadom na množstvo času, ktorý pri tom musíme stráviť, aby sme ich naučili základy, povedali im, kde to môžu použiť, a potom už ide o tú zábavu, keď vedomosti aplikujú. Nemôžeme im dať objavovať základy, to by bolo veľmi zdĺhavé a neefektívne.