Lodenica

Janko Lehotský: Nikdy nekalkulujem pri tvorbe

Nedeľa 27. 03. 2016 11:00  | Galéria / Osobnosti  | Autor: Tibor Hlobeň

Janka Lehotského, niekdajšieho lídra skupiny Modus, od detstva obklopovalo umenie. Jeho mama Ella Fuchsová-Lehotská bola primabalerínou, choreografkou a pedagogičkou. Brat Juraj patrí k najvýraznejším slovenským trubkárom.

Janko Lehotský so Zuzkou Smatanovou.

Janko Lehotský so Zuzkou Smatanovou. (Autor: archív J. L.)

J. Lehotský patrí k najúspešnejším skladateľom slovenskej modernej populárnej hudby. Uplatnil výrazný kompozičný talent a podieľal sa na formovaní rockového modelu slovenskej populárnej hudby. V druhej polovici 70. rokov minulého storočia patril k najväčším hitmakerom Československu. So zastretým, mierne chrapľavým hlasom bluesového a soulového cítenia sa uplatňuje aj ako spevák.

J. Lehotský má k Piešťanom pozitívny vzťah. Rád spomína na slávne koncerty Modusu v bývalom amfiteátri, ale mesto spoznal už v útlej mladosti. Nečudo, neďaleko, za Moravanmi a Striebornicou v lokalite zvanej Mlynčeky, trávil v detstve prázdniny na rodičovskej chate a dodnes tam chodieva odpočívať. Keď v polovici marca šiel svoj vidiecky príbytok „odzimovať“, zastavil sa v redakcii Piešťanského týždňa na kus reči.

► Mlynčeky si vaši rodičia na výstavbu chaty vybrali zámerne alebo náhodou?

Už som počul aj takú verziu, že ďobli prstom do mapy a natrafili na túto lokalitu. Ale pravda je oveľa prozaickejšia. Otec režiséra Dušana Trančíka pôsobil v tomto kraji ako riaditeľ lesov, a keďže sme rodinne spriaznení, upozornil ich na takúto možnosť a oni ju využili, za čo im dodnes ďakujem.

► Vaši rodičia, obaja umelci, otec herec a mama baletná majsterka, patrili k vyťaženým ľuďom. Kto vás na Mlynčekoch „vychovával“?

Toho skvelého človeka som nazýval nepriamym dedom, keďže sme neboli pokrvní príbuzní. Spolu sme gazdovali, chodili na pstruhy a čakali na rodičov. Otec mal zaujímavé predvojnové auto Adler Diplomat, vždy ma potešil už z diaľky počuteľný charakteristický zvuk jeho motora a rýchlo som odbehol od Jožka Baláža, hluchonemého kamaráta zo susedstva, vítať našich. Jožko s otvorenými ústami vždy pozeral na môj nevysvetliteľný šprint, tak som sa pre istotu naučil aj posunkovú reč. Naše priateľstvo vydržalo až do jeho smrti pred štyrmi rokmi.

J. Lehotského počúvajú aj súčasní tínedžeri.J. Lehotského počúvajú aj súčasní tínedžeri. (Autor: archív J. L.)
► Prázdniny na takej chate museli smrdieť nevídanými dobrodružstvami...

Najväčším lákadlom boli pstruhové potoky a hoci sme mali prichystanú strechu nad hlavou, podľahli sme nociam, stráveným po holým nebom v celtovom stane. S hluchonemým kamarátom sme oživili mnohé rozprávkové i dobrodružné príbehy. Neskôr, ako vlastník motoriek, najprv mopedu a neskôr pioniera, som zjazdil mnoho cestičiek a chodníkov.

► Chodili ste aj do Piešťan?

Samozrejme, kúpalisko Eva dodnes nazývam druhým domovom môjho detstva, najmä po zoznámení sa s rodinou Bačíkovcov. Žili v správcovskom byte. Lámal som tam plavecké rekordy, keď ešte Martina Moravcová nebola na svete.

► Ste skvelý muzikant, vynikajúci skladateľ, nenapodobiteľný a s pribúdajúcom vekom aj filozof. To Slováci o vás vedia, málokto však tuší, že aj chalupár... Je to koníček alebo nutnosť?

Rád chodím na Mlynčeky, je to určitý relax, môžem tam v pokoji skladať melódie, ale správam sa aj ako bežný chalupár, stal sa zo mňa najmä expert na drevo. Práve idem chatu pripraviť na sezónu. V zime ju nechávam odpočívať, kedysi som na lúke aj lyžoval, ale medzitým tam stromy poriadne vyrástli.

► Kosíte aj trávu alebo rúbete drevo?

Veľmi rád, veď okamžite vidím výsledok svoje práce a teším sa z neho, aj keď viem, že tráva opäť rýchlo vyrastie.

Cédečko Moje mladšie ja krstil J. Lehotský v polovici jauára.Cédečko Moje mladšie ja krstil J. Lehotský v polovici jauára. (Autor: archív J. L.)
► Umenie máte vo všeobecnosti v genetickej výbave, ale s bratom Jurajom ste tvrdo šli za hudbou. Ťažko sa kočírovala kapela Modus s mnohými osobnosťami v zostave?

Začínal som nedobrovoľne, od ôsmich rokov chodil na husle do Ľudovej školy umenia v Bratislave. Za objavenie hudobných krás vďačím o sedem rokov staršiemu bratovi Jurajovi, hráčovi na trúbku. Pred érou Modusu som ako klavirista sprevádzal Evu Kostolányiovú, Helenu Blehárovú, Evu Sepešiovú i Marcelu Laiferovú v ich skupinách a dovolil si vždy niečo na začiatok zahrať ako sólista. Toto obdobie života nazývam slovkoncerťáckym rozbehom, náhľadom do vtedajšieho šoubiznisu. Potom prišiel Modus a v roku 1977 víťazstvo na Bratislavskej lýre s pesničkou Úsmev. Hore sme neboli dobre zapísaní, ale diváci a poslucháči si nás žiadali. Definitívne nám zelená naskočila až v roku 1979 povolením na natočenie LP-platne.

► Ste spevák, muzikant aj skladateľ. V ktorej z týchto rolí sa cítite najlepšie?

Neuprednostňujem žiadnu zo svojich lások. Mám neskutočne rád, keď niekto hrá na nástroji a adekvátne k tomu spieva. Neštylizujem sa do úlohy speváka či muzikanta. Rozdelenie síl je úžasné a vždy sa snažím preniesť hudbu na diváka oboma spôsobmi.

► Stali ste sa aj hitmakerom. Prezraďte recept ako na to. Sadnete si za klavír a poviete, teraz idem spraviť hit?

Nikdy nekalkulujem pri tvorbe. V začiatkoch som si neskoro v noci v bratislavskom Véčku testoval melódie. Okolo druhej po polnoci, jemne potúžený, som chytil odvahu, sadol ku klavíru a prenášal budúce piesne na prvých poslucháčov. Hity sa z nich stali prirodzeným hraním na koncertoch. Dnes robia hity rádiá neustálym opakovaním skladieb. Nehovorím, že nemôžu byť dobré, ale je to tak trochu pretláčanie interpreta alebo skladby producentom. To sa mi nepáči.

Na tohtoročnom Plese v opere si J. Lehotský (vpravo)
zahral aj s Katkou Knechtovou či Mariánom Vargom.Na tohtoročnom Plese v opere si J. Lehotský (vpravo) zahral aj s Katkou Knechtovou či Mariánom Vargom. (Autor: archív J. L.)
► Je prirodzené, že kapely starnú, starne s nimi aj publikum?

Robím muziku založenú na bluesových prvkoch, či sa to niekomu páči alebo nie. Hlásia sa k nej aj ľudia vo veku 17-18 rokov, čo viac potrebujem?

► Túžite vyhrávať v súťažiach popularity alebo nie sú pre vás dôležité?

Veľa ľudí sa snaží urobiť súťaž len preto, aby sa na nej priživili. Zopár osobností si tam zaslúži obdiv, ale niektoré idoly sú pre mňa záhadné. Niečo na nich však môže byť, ľudia sa radi bavia hocijakým spôsobom.

► Nedávno ste vydali nové cédečko s názvom Moje mladšie ja a mali aj výstavu v bratislavskej Umelke. Stáva sa z vás všestranný umelec?

Vyrezávam na chate či doma z kôry 200-300-ročných stromov, ale kreslím aj na kamene. Kôra je zo starých spílených stromov, chodím na ňu k Dunaju. Nosím trofeje aj z Mlynčekov od kamaráta stolára.

► Váš brat má syna Jána, vy Juraja...

Všetci mysleli, že jemu sa už nič nenarodí, preto som syna nazval po bratovi. On mi to neskôr vrátil.

► Váš syn je úspešný filmár. Nebránili ste mu robiť kumšt, nenahovárali ho, nech sa vydá na ľahšiu životnú dráhu?
Nikdy som mu nebránil, či v muzikantskej dráhe, alebo dokumentárnej tvorbe. Dostal sa k nej cez štúdium fotografie, vysokú školu končil v triede profesora Hanáka a jeden študentský film venoval aj môjmu hluchonemému kamarátovi Jožkovi Balážovi. Všetko zatiaľ vyvrcholilo Slepými láskami. Mám z neho radosť, vybral si svoju cestu, aj keď kedysi trochu bubnoval.

 

 

 

 

 

 

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 12, ktoré je v predaji od 22. marca.





Regal Burger

Anketa