ZÁHRADA: Ruža – symbol milenky boha Dia

Ruža bola symbolom nymfy Rodé, milenky Dia, podľa ktorej údajne pomenovali ostrov na Rhodos. V znaku ostrova bola ruža asi od roku 480 do 80 pred n. l. V mnohých obmenách ju znázornili na minciach razených na ostrove.

Neskoršie bola ruža objavená na minciach Sicílie. Na minciach Bulharska sa objavili motívy ruží, vavrínových listov a obilných klasov ešte v 20. storočí. Ruža ako symbol pominuteľnosti ozdobovala aj hroby. Rimania rovnako ako Etruskovia poznali ružu a jej kult prevzali od Grékov. Aj u nich bola ruža zasvätená bohyni krásy Venuši, ale súčasne aj bohu vína a úrody Bakchovi. Zo začiatku ruža znamenala prejav vrúcnosti k prírode, konali sa rozáriá – slávnosti začiatkom leta, najskôr v meste Capua a Ríme, neskôr po celom Taliansku. Ďalšou slávnosťou boli takzvané Dies Rosationes, príležitostné sviatky uctievania mŕtvych, pri ktorých sa hroby ozdobovali ružami. Rovnako bol vžitý zvyk, že urna s popolom ležala na vankúši, ktorý bol ozdobený ružami.

Ruže sa používali pri verejných oslavách a hrách, kde víťaza ovenčovali ružami. Spotreba kvetov neúmerne rástla. Kampánia, Paestum, Praenestae a iné doslova zaplavené ružovými výsadbami, ktoré zaberali pôdu, kde pôvodne dozrievalo obilie. Vlastná produkcia ruží už nestačila, takže sa dovážali rýchlymi veslicami z Egypta a zo Španielska. Bezuzdným plytvaním ružami sa preslávil cisár Nero a Heliogabalus. Nastupujúce kresťanstvo sa dištancovalo od kultu ruže a neprijalo ju do svojho rituálu. Ruža ako kvetina zasvätená rozličným bohom bola pohanským symbolom náboženstva. Trvalo niekoľko storočí, kým sa ruža stala oficiálnym symbolom cirkevného rituálu a predstáv. Jej obraz sa najprv objavuje v katakombách, a taj ruža sa stáva symbolom utrpenia prvých mučeníkov a dostáva mystickú náplň. Dáva sa do súvislosti s čistotou a vrúcnosťou, a tým sa, samozrejme, spája s kultom Panny Márie. Dostáva sa do chrámovej architektúry a pretrváva až do neskorej gotiky.

Známy je ružový ker pri dóme v Hildesheime v SRN, o jeho veku a pôvode je veľa legiend a dohadov. Pravdepodobne pochádza z druhu Rosa canina a má asi päťsto rokov. Ruže a ich štylizované obmeny nájdeme aj na výzdobách verejných i súkromných budov. Umelci ju používali ako ornament či symbol, prípadne na zvýraznenie základného motívu tvorby. Ruže sa vysádzali na hroby. Jej názov sa objavuje ako súčasť názvu miest a dedín i rodinných mien, ba sú po nej pomenované aj veci. Podľa vzoru rímskych ružových slávností sa od 6. storočia usporadúvali slávnosti ružovej kráľovnej, a to 8. júna, na ktorých sa cnostné devy ozdobili ružami. Cirkev však videla pohanský kult prírody a slávnosti na krátky čas zanikli.

Oživili sa až v renesancii a na mnohých miestach nadobudli ešte väčšie rozmery ako za čias pohanského Ríma. Dostali náboženský obsah tým, že sa konali na počesť Panny Márie. V 14. a 15. storočí mali i dosah na spoločenský život, lebo ženy v nich videli prejav úcty k svojmu pohlaviu. Asi od 12. storočia sa ruža dostáva aj do cirkevných obradov, na tzv. ružovú nedeľu pápež udeľuje váženým osobnostiam odznak, zlatú ružu, tepaný zo zlata a posiaty diamantmi. V stredoveku mala ruža i hospodársky význam. Používala sa na výrobu liečiv, kozmetických prípravkov a v dietetike.

V islamských zemiach ružové kvety spracovávali, takže boli obchodným artiklom. Ruže sa pomaly stávali symbolom lásky a prejavom úcty k žene. V 8.-10. storočí k popularite ruže veľmi prispeli Arabi, ktorí mali na vtedajšie časy vyspelé poľnohospodárstvo a záhradníctvo, a rozhodne veľmi vplývali na záhradnú architektúru Európy. Priviezli do Európy i celkom originálne druhy ruží (Rosa lutea, Rosa moschata, Rosa punicea). Španielska Andalúzia po obsadení Arabmi sa rýchle premenila na jedinečný ružový sad.