Blog Slávky Novákovej: Taliansko

Pamätám sa na takzvanú pracovnú dovolenku v Taliansku. Pred desiatimi rokmi ma na ňu nahovorila známa, s ktorou som sa zoznámila na pieskovisku, kde sa hrávali naše štvorročné ratolesti. Chystala sa tam už druhú sezónu. Slovo dalo slovo, vypýtala som si od nej kontakt na majiteľku hotelového komplexu, s ktorou som si nemecky dohovorila prácu. Mala som upratovať, pomáhať v kuchyni i v mangľovni. Skrátka „gastarbeitčina” ako vyšitá. Pre nich za pár šupov – pre nás to však boli peniaze, ktoré sa tu nedali za tri mesiace zarobiť.
A tak som namiesto dovolenky nastúpila do práce v letovisku Belaria pri Riminách. Majiteľke patrilo štrnásť hotelov, v ktorých personál okrem domácich tvorili aj Slováci, Ukrajinci a Albánci. Všetci boli omnoho menej platení ako Taliani. Keď sa tak obzriem dozadu, vôbec nechápem, ako som tú drinu fyzicky vydržala a som si istá, že teraz by som to už nedokázala. Maratón práce začínal okolo siedmej ráno čistiacimi prácami vo vestibule hotela, čo trvalo asi hodinu. Po rýchlych raňajkách sme si naložili na vozík čistiace prostriedky, návliečky, plachty a išlo sa na izby, kde sme pracovali do obeda. S kolegyňou sme mali na starosti asi štyridsaťdva izieb na dvoch poschodiach, medzitým sme ešte vkladali bielizeň do práčky a vešali opranú. Na obed sme nastúpili do kuchyne k umývačke riadu. Táto práca trvala do pol tretej. Obed trval asi polhodiny. Po obede nasledovalo zase upratovanie vo vestibule. O štvrtej, alebo pol piatej nás čakala zhruba hodinová prestávka. Po nej sme nastúpili do mangľovne a večer do kuchyne. Tam sme pracovali ešte do desiatej. Tento kolotoč trval sedem dní v týždni. Vydržali sme ich tri mesiace bez jedného voľného dňa. Drina bola niekedy neúnosná, ale aj tak mi tento pobyt veľa dal.
V prvom rade – naučila som sa jazyk. Od začiatku som totiž nepracovala so Slovenkou. Majiteľka ma testovala. Premiestňovala ma po prevádzkach a keďže som pracovala s domácimi, ktorí nerozumeli mojej nemčine a ja som nevedela ani slovo taliansky, musela som sa krvopotne učiť slovíčka. Na všetko som sa vypytovala, a to rukami aj nohami. Po troch mesiacoch som sa dohodla taliansky na pošte, v obchode aj v cestovnej kancelárii. Celkom slušne som sa dohovorila aj s domácimi, čo ma nesmierne tešilo. A keďže milujem taliansku kuchyňu, naučila som sa pripravovať aj rôzne pokrmy. Stravu sme mali zadarmo, obľúbenej pizze a pasty, čiže cestovín na rôzne spôsoby sme si užili až-až. Taliani sú hluční, radi nahlas komunikujú, obchody majú otvorené počas sezóny až do polnoci. Sú fajnšmekri módy, topánok i kabeliek, ich ponuka je úžasná. Najlepšie sa v Taliansku nakupuje, keď sú tam „skontá”, čiže zľavy. Posedenie v kaviarňach pri „capuccine a piccolo káve” je príjemné.
Takže takéto som mala zážitky z Talianska, ktoré som spoznala aj z tej inej stránky ako turista. Vydržala som to, ale odvtedy, pokiaľ si to môžem dovoliť, ho idem navštíviť radšej ako dovolenkár.