Ďakujem za tú vôňu a pominuteľný okamih
Spravidla vždy, keď z redakcie odchádzam domov, do piešťanskej Kanady, zastavím sa na Teplickej ulici, kde oproti bývalému pionierskemu domu, dnes Centru voľného času Ahoj pracuje vo dvore Unisemu ako skladník náš najstarší syn Martin.
Chlapi z Unisemu každý stromček najskôr vsunuli do frézy, presne... vyvážili, aby stál v stojane ako vojak na stráži. (Autor: vd)
Teším sa na tie chvíle, keď ho vidím, pozdravím a hoci on na mňa často ani nepozrie, lebo som trafila a prišla absolútne nevhod, aspoň ho na pár sekúnd uvidím. Včera, teda v utorok 1. decembra, sa Martin smial ako slniečko a poslal ma dozadu, na dvor. Všetci jeho kolegovia sa usmievali rovnako ako on. Tešili sa z chystania vianočných stromčekov. „Konečne sa tu niečo deje,“ pomyslela som si a nafotila zopár záberov. Tu sú.
A aj keď počúvam, likujem a som vnímavá ku všetkému, čo žije a čo všetko treba chrániť a sama som kúpila do domácnosti stromček umelý, v okamihu fotenia sa mi pred očami mihli všetky tie krásne Vianoce, keď som doma pri ozdobovaní borovice, jedličky či smreku cítila vôňu ihličia. Tu, uprostred Piešťan, môjho milovaného mesta som sa opäť stala malým dievčatkom čo čaká na Ježiška. Ďakujem za tú vôňu a pre mňa tak prudko pominuteľný okamih.
