Blog Petra Remiša: Belzebub
Ak niekedy zablúdite do Bziniec, dávajte si veľký pozor: v okolí sa potuluje zákerný anglonubijský cap. Kopaničiari sa mu zďaleka vyhýbajú. Volajú ho Smrallavý Belzebub, pred cudzincami Don Tačmi.
Traduje sa, že tento cap má vyše 200 rokov. Už národný buditeľ Samo Chalupka popísal jeho gigantický smrad v básni, ktorá časom zľudovela: „Mor ho!“
Aj Sváko Ragan z Brezovej spomínal, že cestou z turanského jarmoku narazil na čerta v podobe capa, ktorý ho chcel olízať.Našťastie sa mu podarilo utiecť, inak by nasmradol a zostal do smrti nepobozkaný.
Prefíkanosť Smrallavého Belzebuba totiž nepozná hraníc.
Ak idete okolo, začne sa na vás usmievať. Nakoniec neodoláte, podáte mu kúsok trávy a pohladkáte ho. Až potom zistíte, že družstevná močovka, mačacince a rozložené medúzy sú v porovnaní s jeho capinou ako značkový parfum.
Odstrašujúci je nedávny prípad dentistky zo Starej Turej. Podľahla pokušeniu a poškrabkala „kozičku“ za uchom. Pach capiny už neprekryla ani savom. Pacienti jej omdlievali v kresle, aj keď si navliekla dvojité protichemické rukavice.
Úbohá zubárka z toho zošalela, skalpelom si amputovala zápästie a tri dni ho prala v automatickej práčke.
Dnes je v ústavnej liečbe a jej odseknutú ruku používajú v novomestskej nemocnici miesto narkózy.
Aj to len jeden prst. Inak by sa citlivejší pacienti neprebudili.
