Kominárske šťastie spečatené štamperlíkom

Kominári patria už po stáročia ku koloritu našich dedín a miest. Vidíme ich s „kirplajchňou“, „štosákom“, „čimprlíkom“ a bielou šatkou vykonávať svoju prácu, aby ľudia mali doma teplo, pohodu a istotu najmä v zime, aby sa pritom nedajbože nezadusili či dom nepodpálili. Pre túto ich užitočnosť a „prinášanie šťastia“ sa stali kominári vďačným námetom blahoprajných a žartovných pohľadníc už od ich zrodu. A obdobne je to s vyobrazovaním kominárov na kalendároch.

Najčastejšie sú zobrazení s neodmysliteľným rebríkom, obyčajne neseným v ruke alebo opretým o komín. Na pohľadniciach sú kominári s podkovou šťastia a vrecom plným peňazí, ktoré sa z neho sypú, alebo ich vidno pri práci, ale vždy sú so širokým úsmevom. Mladý kominár symbolizuje mladý, teda nový rok. Keď sú spolu mladý aj starý, znamená to striedanie rokov.

Kominárstvo sa u nás rozšírilo koncom stredoveku prostredníctvom talianskych majstrov a tiež majstrov z talianskej časti Švajčiarska, ktorí komíny stavali a čistili, udržiavali. Z domova si vodili aj svojich učňov. V roku 1748 bol založený celouhorský cech kominárov so sídlom v Györi. Ten sa neskôr presídlil do Bratislavy. V roku 1753 boli už domáci kominárski majstri v 17 slovenských mestách, v roku 1827 v 27 a neskôr takmer vo všetkých mestách a mestečkách. Za I. ČSR to bola koncesovaná živnosť ako v súčasnosti.

Naši predkovia si boli vedomí ich užitočnosti, preto ich obyčajne vítali pohárikom pálenky a po robote sa im aj klobása vyúdená v komíne ušla. A ako je to s prinášaním šťastia? Nuž cez komín si kominár vypočul sprisahanie voči kráľovi, ktorého chceli otráviť. Cez komín sa spustil do siene a v poslednej chvíli zabránil kráľovi vypiť otrávený nápoj. Priniesol šťastie práve kráľovi.

Milan Vančo, predseda Spolku filatelistov Imricha Wintera