Prví pacienti covid-oddelenia piešťanskej nemocnice: Koronavírus nie je chrípočka, vyhráte nad ním, iba ak máte šťastie

Obaja prešli cez peklo koronavírusu a teraz sú už doma a pracujú. O covide hovoria: „Nevyhráte, iba máte šťastie, ktoré každému prajeme, aby ste boli tí, ktorí majú ľahší priebeh. Pokiaľ medzi nich nepatríte, neriskujte.“ Svoj príbeh o boji s koronavírusom nám porozprávali manželia päťdesiatnici, obchodný manažér Michal a jeho manželka, stredoškolská pedagogička Magdaléna.

Kedy a ako sa u vás prejavili prvé príznaky koronavírusu, ako ste sa cítili a čo ste robili?

Michal: U oboch sa to prejavilo únavou a zvýšenými teplotami, čakali sme chrípočku.

Magdaléna: Začala som pociťovať zvýšenú teplotu a bolesť svalov a kĺbov v utorok 6. októbra večer po návrate z práce. Ráno som už kontaktovala svoju obvodnú lekárku.

Aké iné pridružené diagnózy máte?

Obaja: Chorí nebývame. Ale čo je vlastne imunita pri dnešnom stresujúcom spôsobe života, žili sme normálne každodenne so svojou prácou. Ja som obchodný manažér, manželka je učiteľka na strednej škole, takže asi tak… Aj na príjme sme mali bazálne funkcie v poriadku – tlak, SF, cukor, srdce, stav pľúc…

Viete približne, od koho ste COVID-19 mohli chytiť? Boli ste napríklad v zahraničí alebo v nejakej zóne, kde sa ochorenie viac vyskytovalo?

Michal: Nie, doteraz nad tým rozmýšľam, hoci veľa cestujem, ale v období pred začatím nie. Boli sme na chalupe sami bez kontaktu cudzích ľudí, chránili sme sa, fakt neviem, bol som v Lidli.

Magdaléna: Chodila som do práce, niektorí študenti mali pozitívny test a po karanténe sa vrátili do školy. Priamo pred začatím choroby nič, čo by som označila ako konkrétne.

Akým spôsobom ste kontaktovali zdravotníkov, lekárov?

Michal: Ja som už v pondelok 5. októbra telefonicky svojmu obvoďákovi oznamoval, že mám teplotu, na základe pokynov, ktoré bolo možné hocikde zistiť, aj liečba sa začala ako chrípka. Od štvrtka už teplota pod 39 stupňov ani veľmi neklesala, tak mi lekár poslal do e-mailu COVID PASS. V piatok ráno už so 40-tkami som bol na testoch u nás na poliklinike.

Magdaléna: Po rannom telefonáte s obvodnou lekárkou a nejakými liekmi na imunitu mi v noci pípla SMS, že vo štvrtok o ôsmej ráno mám byť na covid-testoch v Novom Meste nad Váhom, takže mňa lekár riešil ihneď.

Skúšali ste sa najskôr liečiť doma paralenom a podobne?

Michal: Samozrejme, také boli aj pokyny. Prvé dni to fungovalo. Do piatka, keď už som mal štyridsiatky, som dostal ešte antibiotiká a niečo od bolesti. Telo prestávalo fungovať a lieky po prvom dni tiež. Šesť paralenov možno za hodinu (ako cukríky) mi zrážalo teplotu zo 40 na 39,8. Nefungovali ani zábaly, ani ľadová sprcha.

Magdaléna: U mňa sa teplota nedostala tak vysoko, maximálne 38,5, ale bolesti a strata chuti už signalizovala, čo to bude.

Kedy vám definitívne určili diagnózu a v akom štádiu ochorenie bolo?

Michal: Zhodou okolností obom prišli SMS s textom „POZITÍVNY“ v piatok večer. Išiel víkend, ale my sme verili, že to musí prejsť, veď sa to všade tak bagatelizovalo. Jednoducho musíme byť trpezliví a prejde to. Žiaľ, nič sa nezlepšovalo, telá slabli, horúčky neklesali, lieky nezaberali. Ja si to už všetko úplne dobre nepamätám, to už bol piaty deň v 40-tkach.

Magdaléna: Prepáčte, ja to nebudem opisovať. To sa ani nedá a chceme na to už iba zabudnúť.

Spomínali ste, že kým ste sa dostali na covid-oddelenie, boli ste pod niekoľkohodinovým dohľadom na urgentnom príjme, kde majú v Piešťanoch špecializované lôžka s prístrojmi pre okamžitú záchranu života. Boli ste asi na týchto lôžkach, ako vás tam liečili? Vnímali ste niečo? Pamätáte si niečo?

Michal: V stredu 14. októbra padlo rozhodnutie – doma to nezvládneme, potrebujeme sa dostať do nemocnice v Trnave. V SMS po testoch máte jasné pokyny, čo robiť. Iba nepíšu, čo robiť, keď sa nemôžete dovolať. Volal som priamo záchranku, znova odvolanie na pokyny. Už som ani nebol slušný. Teraz si myslím, že toto bola najväčšia dráma… Po nejakom pre nás nekonečnom čase zvonili pri dverách muži v ochranných oblekoch, prišli po manželku. Asi o dvadsať minút po mňa, mysleli sme, že ideme do Trnavy. Sanitkári iba do vysielačky dostali pokyn – piešťanská nemocnica, Trnava je plná a neprijíma. My dvaja sme sa znovu stretli na urgentnom príjme v našej nemocnici. Tam som začal vnímať veci okolo seba. Prví anjeli pre nás, okamžitá reakcia ľudí a prvá úľava od bolesti, dýchacích ťažkostí a… neviem to opísať. Iba viem, že jedna sestrička bola pri nás permanentne. Sledovala a komunikovala s lekárom a podávala vnútrožilne asi všetko, čo nám pomáhalo.

Magdaléna: No je to asi vypovedané všetko, aj keď sú to spoločné informácie, ktoré sme si dali neskôr dokopy, ako to vlastne v ten deň všetko bolo. Veď manžel doma od horúčok a bolesti dvakrát odpadol v noci a v ten deň ja som na tom nebola lepšie.

Potom vás previezli na covid-oddelenie? Predpokladám, že izba, kde ste ležali, bola prístrojovo vybavená možno podobne alebo o niečo menej ako na urgente, ale to vás nemuselo vtedy zaujímať. Skôr povedzte, či ste sa po primárnej záchrane vašich životov cítili aspoň o nejaké to percento lepšie. Aké vyšetrenia vám robili a kde sa uskutočňovali? Na izbe?

Michal: Áno, na urgente sme sa zdržali asi tri-štyri hodiny, nepamätám si. Na covid-oddelení sa ešte niečo dokončovalo a večer nás tam previezli. Boli sme na jednej izbe. Oddelenie bolo pripravené z rehabilitačného oddelenia.

Magdaléna: Na urgentnom príjme nás stabilizovali, že sme už aspoň vnímali, čo sa s nami a okolo deje. Starostlivosť pokračovala, dostali sme lieky, kyslík a niečo na spanie.

Obaja: Bolo cítiť od všetkých, že majú rešpekt v styku s nami a myslím si, že netušili, v akom stave môže prísť covid-pacient, pokiaľ nevideli nás.

Akú účinnú látku vám dávali proti COVID-19? Aký liek bol primárny na vašu liečbu?

Michal: Toto neviem, myslím si už aj z vlastnej skúsenosti, že taká tu ešte dlho nebude. Covid vás zvalcuje a robí si, čo chce. Tu sa nehrá na hrdinov.

Magdaléna: Po celú dobu nám robili niekoľko odberov krvi počas dňa a zrejme na základe toho podávali liečivá asi aj individuálne, lebo každý sme dostávali iné dávky a iné zloženie preparátov. Ale konkrétne nič. Samozrejme, plus podpora vitamínmi a podobne.

Išlo vám zrejme o všetko, bojovali ste o život. Aké myšlienky sa vám rojili hlavou?

Michal: Paradoxne mne sa niekoľkokrát v živote naskytlo, keď som zachraňoval život alebo zdravie úplne cudzím ľuďom. Nikdy som neváhal, ani nad tým nerozmýšľal. A teraz som nedokázal pomôcť ani mojej najbližšej osobe, mojej láske. Cítil som bezmocnosť.

Magdaléna: Premýšľala som, prečo nás to takto dostalo oboch, nikde nepísali, čo je to za svin… Všade sa písalo, že je to nebezpečné len pre ozaj starých a väčšinou aj chorých ľudí. Nevedeli sme to pochopiť, vlastne ani nevieme.

Dá sa vôbec pri tejto diagnóze spať? Keď, predpokladám, všetko, celé telo bolí…

Michal: Áno, bolí všetko a u mňa hlava veľmi… a to som bolesť hlavy ani nepoznal. No teraz si to môžem dovoliť povedať, keď som odpadol, asi som trochu spal.

Magdaléna: Nie, nedá sa spať, máte pocit, že človek iba bdie.

Vládali ste sa medzi sebou rozprávať a povzbudzovať?

Michal: Určite to nás držalo spolu pri nejakom vedomí, hlavne tie posledné dva dni to bolo veľmi ťažké… nechce sa mi si to pripomínať. V nemocnici zas, že už sa to predsa musí zlomiť, veď to bolo viac ako dva týždne.

Magdaléna: Je veľmi ťažké opisovať to. Bolo to veľmi náročné a neustále emotívne, keď vidíte vedľa seba blízkeho, ako bojuje, a cieľ sa nepribližuje. Vnímam ako obrovské šťastie v nešťastí, že sme mohli byť spolu na jednej izbe, aj keď sme z nej nesmeli vôbec nikde vyjsť.

Ako to bolo s jedlom, prehĺtaním, čo vám ako-tak chutilo? Alebo vám tiekli infúzie – mali ste aj zavedené sondy do žalúdka na prijímanie stravy?

Michal: Veľa infúzií, prvé nemocničné dni skoro stále niečo, ale stravu nám normálne podávali. Samozrejme, na začiatku vám to skrátka nejde, a keď ešte nemáte chuť v ústach.

Magdaléna: Keď nemáte chuť, na konci každého sústa vám zostane rovnaký, ale nepríjemný pocit, takže ďalšie už nezjete.

Ako sa vám dýchalo? Čo pľúca a srdce, prípadne iné orgány?

Obaja: Prvé tri dni sme v nemocnici boli na kyslíku. Ostatné nevieme, myslím si, že liečba bola postavená tak, aby sme boli v bezpečí a nič sa nemohlo rozšíriť neželaným smerom.

Po koľkých dňoch vám klesli teploty?

Magdaléna: Manželovi na dvanásty deň, na 40-tky ale nezabudnem, a mne po desiatich dňoch. V nemocnici liečba zabrala obom na štvrtý deň, keď sme konečne nemali ani len zvýšenú teplotu.

Opíšte zdravotnú starostlivosť, nasadenie sestričiek, ich odvahu, prístup, vybavenie.

Michal: Neviem posúdiť, ako je to v iných nemocniciach. Pred touto hospitalizáciou sme tu obaja boli iba raz, keď sme sa tu narodili. Neľutujem ale, že sme s touto diagnózou boli v piešťanskej nemocnici. Nasadenie a starostlivosť možno s rešpektom pred touto chorobou bola výnimočná. Sestričky a jeden ošetrovateľ, ktorí sa o nás starali, musia byť výnimočné osoby a profesionáli. Denno-denne naozaj ľudskosť, ochota, porozumenie a starostlivosť. Úprimne, nečakal som to.

Magdaléna: Pri prevoze sme čakali, že ideme do Trnavy. Možno to tam majú modernejšie a krajšie, ale myslím si, že toto všetko nahrádzali tieto osoby, ktoré boli ozaj veľmi odvážne a starostlivé.

Tu by mohlo odznieť vaše poďakovanie týmto dobrým anjelom, čo neváhali a aj napriek tomu, že ohrozovali seba i svoje rodiny, vám zachránili životy…

Michal: Pre nás tá partia, myslím, šiestich ľudí z covid-oddelenia piešťanskej nemocnice, boli anjeli 2. Naozaj bytosti, ktoré vám zachránia život v bielom oblečení, ochotní urobiť pre vás čokoľvek. Nepreženiem, že s nasadením vlastného života, veď nemohli vedieť, či sa nenakazia, neohrozia svojich blízkych a rodiny. Jednoducho, boli tam pre nás a starali sa, aby sme prežili a chorobu zdolali. Ja im len chcem veľmi pekne za nás poďakovať a azda sa nám to podarí aj osobne, keď sa toto všetko skončí. Nepoznáme ich, nevideli sme ich, po celú dobu museli byť statoční, celé tie služby iba v ochranných oblekoch. Ako sa hovorí – klobúk dolu, tú náročnosť a nasadenie hocikto asi nevydrží. VEĽKÉ ĎAKUJEME patrí im.

Magdaléna: Dúfame len, že ak by sme sa stretli a nespoznáme ich, sa neurazia a, naopak, nech sa oni priznajú k nám. Je veľmi vzácne spoznať takých obetavých a láskavých ľudí. Ďakujeme celému personálu covid-oddelenia a ľuďom na urgentnom príjme.

Ako sa teraz cítite, vládzete už pracovať, chodiť na vychádzky, starať sa o seba a domácnosť? Ostali vám nejaké pozostatky choroby? Aká je vaša kondícia, dýchanie pri rýchlejšej chôdzi alebo namáhavejšom fyzickom výkone? Beriete ešte nejaké lieky, ak áno, aké?

Obaja: Po dvoch PCR negatívnych testoch nás čakal emotívny odchod a šťastný príchod domov. Život sa vracia do normálu, nejaké týždne bude nasledovať obdobie rekonvalescencie, ešte stále podpora roznych vitamínov a medikamentov po takom množstve antibiotík, infúzií a glukóz atď. Na nejaké športové výkony si ešte budeme musieť nejaký čas počkať, ale zo dňa na deň je to lepšie, hoci sa človek ešte veľmi rýchlo unaví. Sme šťastní, že sme tu, a konečne je aj nádej na víťazstvo nad touto pliagou alebo ako to nazvať.

Poprosím ešte to vaše múdre: „Covid nie je nejaká chrípočka…“ ako varovanie verejnosti.

Obaja: Spoločne by sme chceli všetkým povedať: COVID-19 nie je chrípočka. Nevyhráte, iba máte šťastie, ktoré každému prajeme, aby ste boli tí, ktorí majú ľahší priebeh. Pokiaľ medzi nich nepatríte, neriskujte. Je veľký rozdiel, či prídete, ako sa vraví, o päť minút dvanásť, alebo už neskoro o dvanástej. My sme o tom nevedeli nič, iba čo sa všeobecne vedelo z médií. Riadili sa podľa pokynov a skoro sme to nestihli.