Tri miliónte čínske varovanie spôsobilo, že rozmýšľame rovnako

  • Kultúra a spoločnosť / Spravodajstvo / Blogy
  • 25. marca 2020, 16:38

Za čias, keď nášmu kolektívu šéfoval Peťo Kasalovský, som pravidelne dostávala emaily typu: „ Vierka, posielam ti 3-miliónte 624-tisíce čínske varovanie! Ak mi do piatka 20.00 h nedodáš sľúbené materiály, nebudem sa s tebou maznať, ale to s tebou riadne na porade zatočím! A počítaj aj s tým, že bude kuca-paca–hrmavica.“


Viera Dusíková (Autor: red)

Písala som ako o dušu. Nie vždy sa mi to podarilo. A bola som v podstate rada, že moja kolegyńa Katka Stančíková dodala spravidla materiály až v nedeľu. Vtedy totiž mala čas, chuť a múzu. Jej Peťo poslal o jedno miliónte varovanie viac!

Prečo som si na toto spomenula až teraz?

Asi preto, že Čína je Čína, dosť ďaleko vzdialená od našej mentality aj zemepisnej dĺžky či šírky. Šírka-dĺžka, to mi je teraz šum a fuk. Peťove varovania sme v tých dávnych rokoch brali na ľahkú váhu asi tak ako Slováci koronavírus v januári.

Čo ma však potešilo, že aj keď na diaľku, predsa sme si s Katkou v určitom zmysle ostali aj po toľkých rokoch blízke. Tými „varovaniami“. Ona sa odsťahovala do Prahy, ja som ostala v Piešťanoch a Peťo, ten si rieši svoj Hospodársky klub v Bratislave. Ak by som mala funkčnú moju starú veritasku, do noci aj ja, podobne ako Katka, šijem rúška. Som však v istom zmysle ľahtikár, veritasku som si Liborovi Šašovi z Vrbového nedala opraviť, hoci mi to prízvukoval niekoľkokrát. A tak, kým Katka v „Praze“ šila rúška,  ja som písala. Ale – nezaháľala som.

Už som vo veku, keď nepotrebujem žiadne čínske varovanie. Píšem, lebo ma to baví a aj tento príbeh je len zlomkom toho, čo som prežila v Piešťanskom týždni. A som nesmierne hrdá na to, že Katka – moja-naša- niekdajšia redakčná kolegyňa nielenže v tieto dni šila do vyčerpania svojich síl, ale že tie cenné a nedostatkové ochranné pomôcky rozdala svojim susedkám i  zdravotníkom či lekárom vo Fakultnej nemocnici v „Praze Motole“.

Tieto rúška šila Katka nielen pre susedy, ale aj personál nemocnice v pražskej fakultnej nemocnice Motole. Foto: fb rodáčky z Piešťan, Kataríny Stančíkovej.

Som presvedčená o tom, že Peťo Kasalovský bol vizionárom a už vtedy tušil, že nám má posielať tie jeho pre nás nezmyselné čínske varovania. Nebrali sme ich vážne, až kým neprišlo na lámanie chleba. Následkom tých varovaní, ale aj života a všetkého, čo okolo nás plynulo, bolo, že Katka odišla nadobro do Prahy. Tam  sa diametrálne posunula na míle v úplne inej oblasti oveľa ďalej ako ja, čo som ostala tu. V mojej „komfortnej zóne“, ktorú som milovala a milujem. 

Ale ako čas plynul, opäť na nás tie šéfove čínske varovania doľahli. Rovnakou mierou, razanciou, ťažobou. Verím, že Peťo je tam niekde v Blave, kde žije, zdravý a že, ak by mal veritasku, poveril by niekoho z kolektívu, aby mu ušil rúško. Alebo aspoň tie „hozuntrágle“, čo nosil. A bez ktorých by on nebol on a my neboli jeho „super kolegyne“, čo vedia, kde je sever, aj keď im je to dve či tri.

Našla som si doma v archíve spomienky niekdajšieho šéfredaktora Petra Kasalovského na jeho pôsobenie vo vedúcej funkcii Piešťanského týždńa:

Dvanásť  mesiacov s pozemskými anjelmi

„Majitelia PT ma požiadali, aby som ho viedol a navrhol zmeny k lepšiemu. Trikrát do týždňa som zaparkoval na osem hodín pri hoteli Magnólia a pokúšal sa pochopiť problémy slávneho kúpeľného mesta. Boli to desiatky stretnutí v obchodoch, v nákupnom centre TESCO, v kaviarničkách a v najrôznejších prevádzkach. A samozrejme, bolo dosť diskusií s vlastnými ľuďmi o tom, ako získavať čitateľov, aj inzerentov a otvárať riešiteľné  starosti a problémy normálnych smrteľníkov.

Po mesiaci mi bolo jasné, že mini kolektív je svojím spôsobom dokonalý, ba až výnimočný z hľadiska poznania, vnímania a chápania organizmu svojho mesta a jeho blízkeho okolia. Najcennejšie bolo, že každý z jeho pracovníkov mal svoje kruhy známych, informačné „studničky“ a schopnosť odkazovať čistým jazykom a bez akýchkoľvek podtónov čitateľom, ako to s mestom a jeho obyvateľmi stojí, čo ich čaká, a čo neminie. Málokde som videl vo svojej vtedy 34 ročnej žurnalistickej praxi  toľko chuti aj nadšenia s odhodlaním napomáhať tomu, aby bolo  v meste príjemne a prinavracalo si kúpeľnú slávu a vôbec nádych svetovosti. A vskutku s radosťou som vnímal, ako sa každý po svojom, ale bez predklonov a plazenia sa  vyrovnáva s vonkajšími „tlakmi“ a s témami, ktoré neboli želané viacerými osobami z radnice.

Pred mnohými rokmi som majiteľom neodporučil zmeny pre zmeny, lebo aj PT tradícia sa mi videla  „nad zlato“. Keď som skončil po roku svoju misiu, tak mi došlo, že som bol vlastne v redakcii, ktorá bola nielen svojskou, ale závideniahodnou oázou tvorivosti, a predovšetkým nie síce anjelských, lež pozemských, a teda človečenských charakterov.

Keď sa ma v Bratislave spytovali, prečo chodím práve a vôbec do Piešťan, odpovedal som vždy rovnako : „Piešťanská káva je exkluzívna kvôli tamojšej vode. Ťažko si od nej odvyknem. A potom, pokúšam sa pochopiť, či je možné vrátiť kúpeľnému mestu vďaka  nadšencom charakter a k tomu štipku niekdajšej svetovej slávy.“ Tieto slová nám napísal pri príležitosti X-tého jubilea PT,  Peter Kasalovský, bývalý šéfredaktor.

Tak milí moji, prajem nám všetkým, aby sme sa čo najskôr stretli na terasách pri kafíčku!

118 Shares

Najnovšie správy

Som čašníčka. Ako drvivá väčšina všetkých barmanov či čašníkov, aj ja som mala s majiteľom uzatvorenú pracovnú zmluvu formou dohody.…
  • 04.04.2020, 07:34
  • Piešťany / Spravodajstvo / Blogy
sobota, 4. apríla 2020
Meniny má Izidor, Izidora, zajtra Miroslava