Pamiatku na Očkovské „ohnivé knieža“ reštaurujú
Barokové súsošie Panny Márie s dieťaťom, postavené na okraji Očkova v roku 1759 ako spomienka na zlapanie miestneho rodáka, kuruckého generála Ladislava Očkaja, dostane nový šat. V piatok 9. septembra sa do renovácie pamiatky pustil sochár a reštaurátor Vladimír Ščepko.
Očkaja na tomto mieste zajal kapitán novozámockej posádky vojsk Františka II. Rákociho, Adam Jávorka. Dramatická udalosť sa odohrala počas návratu šľachty na panstvo zo silvestrovskej oslavy z kaštieľa Révaiovcov vo Vrbovom 1. januára v roku 1710. Tri dni nato jazdeckého generála za zradu povstaleckých vojsk popravili sťatím v Nových Zámkoch.
Pamätné súsošie na okraji obce bolo vytvorené technológiou odlievania, s ktorou sa skúsený reštaurátor počas svojej šesťdesiatročnej umeleckej kariéry na území Čiech či Slovenska ešte nestretol. „Obyčajne sú tieto typy sôch vytesané z pieskovca, ktorý sa v danom regióne nachádza. V tomto prípade však ide o odliatok,“ vysvetlil V. Ščepko. Oprava má trvať len niekoľko dní a po jej ukončení dielo ostane podľa slov reštaurátora zakonzervované na desiatky rokov v nezmenenom stave.
Očkovské súsošie má dvojičku v Čechách
Nám sa však podarilo vypátrať, že očkovské súsošie má aj svoju dvojičku v českom Podkrkonoší. Socha Panny Márie s malým Ježišom z roku 1735 tu stála pôvodne pri ceste z Hořic do Hradca Králové, na rázcestí k Dobrej Vode. Dnes je umiestnená v parku dekanského kostola Narodenia Panny Márie priamo v Hořicích.
Malé mestečko neďaleko Hradca Králové spája s Očkovom aj iná historická paralela. Vlastník hořického panstva Albrecht Jan Smiřický patril rovnako ako gróf L. Očkaj k čelným predstaviteľom protihabsburského stavovského povstania a rovnako ako očkovský zemepán i on zahynul násilnou smrťou. Len s tým rozdielom, že Smiřického rebélia proti cisárskemu rodu sa odohrala takmer o sto rokov skôr, na začiatku sedemnásteho storočia.
Ladislav Očkaj – „ohnivé knieža“
„Vonku na námestí sa už zhromažďovali hajdúsi a pobúrený ľud s revom žiadal preňho smrť. Takýto bol koniec toho, čo bol milovaný až na popravisko,“ znie úryvok z románu o očkovskom generálovi.
L. Očkaj sa narodil okolo roku 1680 v šľachtickej rodine v obci Očkov ako syn Krištofa Očkaja a jeho ženy Evy. Štúdium ukončil v roku 1698 u jezuitov v Trnave. Už ako pätnásťročný sa stal členom husárskeho vojska a bojoval v pluku grófa Jána Pálfiho či sa zúčastňoval na ťaženiach princa Eugena Savojského.
V tomto období zrejme spáchal svoj prvý zločin, pretože mu kat za trest odťal jedno ucho. Keď v roku 1701 vypukla vojna o španielske dedičstvo medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami, do bojov sa aktívne zapojil aj Ladislav, pričom sa mu podarilo vyznamenať sa a urobiť si v armáde dobré meno.
Počas pôsobenia vo Francúzsku získal hodnosť poručíka v oddiele osobnej stráže panovníka. V júni 1703 sa však vrátil do Uhorska, kde sa pripojil k jazdeckému oddielu Františka II. Rákociho, ktorý vystúpil proti vládnucej dynastii Habsburgovcov.
Vďaka bojovým schopnostiam, odvahe a statočnosti sa Očkajovi veľmi skoro podarilo získať hodnosť plukovníka. S jazdeckými oddielmi v rýchlom slede obsadil a pod povstaleckú vlajku získal Levice, Krupinu či Banskú Štiavnicu. Už v počiatkoch povstania podnikal Očkaj ako veliteľ jazdeckých kuruckých oddielov vpády na Moravu a do rakúskej časti habsburskej monarchie, ktoré sa opakovali niekoľko ďalších rokov a urobili z neho obávaného veliteľa. Všade v Európe bol známy pod prezývkou „ohnivé knieža“ či „Rákociho blesk“.
V bitke pri Zvolene Ján Boťáni, vyše 60-ročný cisársky generál, vyzval kurucov, aby sa proti nemu niekto postavil. Z radu vystúpil len 23-ročný Očkaj. Súboj sa skončil zraneniami oboch. Nasledoval tvrdý vojenský stret a 7. decembra 1703 sa cisárske oddiely vzdali.
Po vojenských úspechoch prišla zrada
V roku 1708 poveril cisársky veliteľ Ján Pálfi, ktorý Očkaja poznal a v minulosti mu bol veliteľom, biskupa Ladislava Pybera, aby ho získal na stranu panovníka. Očkaj skutočne Rákociho zradil.
Vianočné sviatky roku 1709 trávil so svojimi vojakmi v Očkove, kde si vraj poriadne vyhodil z kopýtka. Správa o bujarých oslavách sa doniesla aj ku kapitánovi novozámockej pevnosti Jávorkovi. Keď sa 31. decembra 1709 približujúc sa k Očkovu dozvedel, že Ladislav sa zdržuje vo Vrbovom v kaštieli Révajovcov, rozhodol, že sa 1. januára 1710 preoblečený vkradne do kaštieľa. To sa mu podarilo a dozvedel sa tak, kedy sa generál bude vracať do Očkova.
V noci Ladislava zajal a odviedol do novozámockej pevnosti. Tu bol Očkaj postavený pred kurucký vojenský súd, ktorému predsedal brigádny generál Ján Čajági. Rozsudok znel smrť napichnutím na kôl. Na súde však vystúpil Očkajov brat Alexander, ktorý slúžil v novozámockej posádke. A. Očkaj prosil o menší trest a menšie muky pre brata. Súd mu vyhovel a L. Očkaja odsúdili na popravu sťatím.
Osudy vojaka a dobrodruha L. Očkaja vsadené do obdobia, keď vrcholili kurucké vojny, zvečnil v románe Milovaný až na popravisko spisovateľ Mór Jókai.
Vojaci sa dali na zbojnícke chodníčky
V roku 1710 po zlapaní grófa Očkaja ostala na panstve v Očkove jeho verná družina bez veliteľa. Členovia tejto kompánie napriek odvahe, ktorou sa v bojoch proti Habsburgom spolu so svojím pánom preslávili, neoplývali dobrou povesťou. To sa aj potvrdilo. Po strate vodcu sa vraj niektorí z nich vrátili k pôvodnému povolaniu a dali sa na zbojníctvo, ktoré sa v tom období v kraji okolo Vrbového rozmohlo v nebývalej miere. K tejto časti histórie obce sa viažu i povesti o takzvanej krvavej krčme v podzemných priestoroch očkajovského kaštieľa, kde mali miestni lúpežníci pocestných okrádať a mordovať. Podľa povestí viac ľudí do krčmy vchádzalo, ako z nej živých vychádzalo.
A že na tomto príbehu o očkajových vojakoch, ktorí sa po jeho smrti vrátili späť k svojmu lúpežníckemu remeslu, zrejme niečo pravdivé bude, svedčí i názov osady Krvavé šenky s obdobne temným príbehom o nemilosrdných lúpežníkoch, ako boli tí očkovskí. Osada s krvavým názvom tiež bola súčasťou panstva kuruckého generála a nachádza sa pri obci Lehota na ceste medzi Hlohovcom a Nitrou.
