Piešťanec Ján Rau nahral svoj prvý hudobný nosič
Mladý hudobník má za sebou už niekoľko samostatných klavírnych recitálov. Poznajú ho najmä ľudia z Piešťan, pretože vo svojom rodnom meste sa študent žilinského konzervatória Ján Rau prezentuje najčastejšie. Je cieľavedomý, pracovitý, zodpovedný. Jeho niekoľkoročné úsilie, ktoré sa zo začiatku mohlo zdať len ako vznešenejší koníček usilovného chlapca, vyústilo v profesionalitu. J. Rau má iba dvadsať a už nahral prvé klavírne cédečko. Sú na ňom skladby svetových autorov, nič polovičaté, všetko náročné interpretačné kúsky.
Odkedy sa venujete hre na klavíri a aké boli vaše začiatky?
Základnú umeleckú školu som začal navštevovať možno troška neskôr, ako sa v súčasnosti zvykne. Mal som totiž osem rokov. Na žiadne bežné ťažkosti začiatočníka si nespomínam. Hral som rád. Rodičia ma do ničoho nenútili. V Piešťanoch som mal šťastie na viacero dobrých učiteľov vo výučbe hry na nástroji, ale i teórie.
Hovorí sa, že decká, kým sú menšie, nemajú príliš v láske teóriu. Ako to bolo s vami? Ani tu neboli nutné žiadne donucovacie prostriedky, napríklad zákaz počítačových hier a podobné záležitosti?
Znie to možno neuveriteľne, ale ani do teórie ma nik nenútil. Hneď som jej porozumel. Bolo mi jasné, že bez poznania nôt, teórie hudby hrať na nástroji jednoducho nejde. Musel som sa naučiť základy aj notový zápis. Bolo to celé v pohode.
Čo by ste poradili mladším kamarátom, ktorí sa chcú vydať na umeleckú dráhu?
Dôležité je, aby človek umeniu rozumel, mal naň danosť. Je veľmi podstatné rozpoznať kvalitnú hudbu, čo nevie každý. Na to treba mať veľmi veľa skúseností. Je zložité povedať, že jeden hrá tú istú skladbu lepšie ako druhý. Treba vedieť, ako má dielo znieť, a spojiť to s vlastnou predstavu. Potom môžem posúdiť, ktorý interpret hrá kvalitnejšie. Preto odporúčam študentom navštevovať kvalitné koncerty a ostatných kritizovať až v okamihu, keď sami dokážu viac.
Urobiť prijímacie pohovory na konzervatórium nie je žiadna sranda. Kam okrem Žiliny ste sa hlásili? Prečo zvíťazilo práve žilinské konzervatórium?
Hlásil som sa do Bratislavy aj Žiliny, prijali ma na obidve konzervatória. Pre Žilinu som sa rozhodol, lebo tam študoval môj starší brat. Obidve konzervatóriá sú však kvalitou porovnateľné.
Sú vaše súčasné hodiny, napríklad klavírne, diametrálne odlišné od hodín v základnej umeleckej škole? Je ich veľa?
Nejde o počet, ale porovnanie a kvalitu predmetov. Na konzervatóriu máme trikrát do týždňa hru na nástroji a oproti požiadavkám základnej umeleckej školy sa tam kladie väčší dôraz na detaily. Každý vyučujúci má iné nároky, je zložité porovnávať ich. Ja mám výnimočne dvoch pedagógov na klavíri, sú to Ľudmila Fraňová a František Hrivo. Učia ma interpretovať každé obdobie a skladateľa špecificky.
Aké predmety máte v školskom rozvrhu?
Na konzervatóriu neštudujem len hru na nástroji, ale i mnoho teoretických predmetov. Týždenne máme 27 hodín. Klavír z toho len tri, keď, samozrejme, nepočítam cvičné hodiny. Nezanedbateľné sú napríklad kontrapunkt, hudobné formy, rôzne analýzy skladieb či dešifrovanie partitúr. Všetky vyžadujú dokonalú sústredenosť. Máme aj zborový spev a rôzne interpretačné semináre. V piatom ročníku pribúdajú pedagogické predmety ako didaktika, metodika či psychológia. Čakajú nás aj na budúci rok.
Kto je vaším najposlucháčom a najkritikom? Ako vám jeho rady pomáhajú? Je dobré kritizovať či skôr pochváliť?
Predovšetkým sú to pedagógovia hry na klavíri. Na začiatok je dobré uznať prácu a potom detailne rozoberať chyby. Ale každý študent si zaslúži aj pozitívne hodnotenie.
Aké sú vaše zámery do budúcnosti?
Sú jednoznačné, chcem koncertovať. Či už sólovo formou recitálov, alebo ako súčasť hudobného telesa, ktoré produkuje koncerty pre klavír a orchester.
Máte nahraté svoje prvé cédečko. Je úžasné, vybrali ste najobľúbenejšie skladby? Alebo sú to tie, ktorými sa chcete prezentovať?
Vybral som skladby, ktoré mám momentálne v repertoári. Ten budem ďalším štúdium dopĺňať. Vekom a hudobnými znalosťami usúdim, ktoré skladby zaradím do životného repertoáru na koncertovanie.
Na hudobnom nosiči je jedenásť skladieb. Sú tu etudy F. Chopina, Paganinská etuda od F. Liszta či etuda č. 7 Rachmainova, ale aj Rachmaninovo Prelúdium, Chopinove Fantázia-Impromptu, Polonéza a Rómeo a Júlia od Prokofieva. Mne osobne sa páči Liszt a jeho Sen lásky. Ktorá zo skladieb je najnáročnejšia na interpretáciu a prečo?
Za najnáročnejšiu považujem skladbu La Campanella od Franza Liszta, ktorá má miestami interval dve oktávy. Nie každý má totiž fyzické danosti na túto skladbu pre menšiu ruku alebo nepružnosť v skákaní veľkých vzdialeností. Podľa odbornej literatúry je jednou z najťažších etúd.
Ako dlho vám trvalo zvládnutie tejto skladby tak, aby ste vy sám, prípadne váš učiteľ, boli s ňou spokojní?
Začal som na nej pracovať po ukončení tretieho ročníka, ale ešte som sa s tou skladbou nevedel zžiť. Po troch mesiacoch som ju odložil. Vrátil som sa k nej o rok, bolo počuť zlepšenie. Pracoval som na skladbe so svojím pedagógom počas školského roka. Nejeden klavírny virtuóz povedal, že k veľkým a kvalitným dielam sa človek musí vrátiť až po tretíkrát, aby mali úspech a hudobník ich interpretoval s nadhľadom. Preto si myslím, že vyjadriť prípravu z počtu odcvičených hodín je veľmi náročné a zavádzajúce. I keď skladbu cvičím najmenej 150 hodín a mohlo by to teda znamenať, že môže ísť na pódium, čas neurýchlim. Každá skladba musí zrieť. Odcvičené hodiny nie sú meradlom kvalitne zvládnutej interpretácie.
Dočítate sa v Pieštanskom týždni číslo 18, ktoré je v predaji od 3. mája.
