Komentár: Biznis, spoľahlivo prisatý na inkasné platby
Piešťanská komunálna politika dramatickosťou v tomto volebnom období zrejme už nikoho neprekvapí. Na jej pozadí sa odohráva „dráma“, prezentovaná aj ako snaha o pozbavenie kompetencií primátora Miloša Tamajku. V tomto súboji však nejde o kompetencie primátora alebo zastupiteľstva, ale o mieru vplyvu v strategickom vodárenskom podniku.
Kedysi štátne monopoly na dodávky energií, tepla a pitnej vody v deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali meniť vlastnícke pomery. Plynárne a elektrárne odpochodovali do privátneho sektora s veľkým politickým hrmotom, miestnych výrobcov tepla štát bez povšimnutia médií previedol na obce a mestá a množstvo z nich sa následne vyparilo do osobného vlastníctva. A akoby čistou náhodou je dnes celý rad bývalých starostov v čele týchto súkromných spoločností.
Teplo však nezlacnelo a služby nie sú o nič kvalitnejšie, rozvody vykurujú chodníky či komunikácie miest a nik ich nerenovuje. Teplárenskí podnikatelia na znižovaní strát nemajú záujem. Dôvod? Jednoduchý. Regulačný úrad im výnosom stanovuje zisky. A ak by hrozil pokles, utekajú rýchlo na regulačný úrad zdôvodniť zvýšené náklady a nutnosť nárastu ceny tepla. Ktorý podnikavec takýto geniálny kšeft odmietne? Bez súboja na trhu o zákazníka, s minimálnou snahou znižovať straty vie už 1. januára, aký zisk ho čaká na konci kalendárneho roku. A navyše štátom garantovaný.
Spotrebiteľ v tomto procese? Zaplatil a namontoval si merače tepla, lebo štát nariadil, vyreguloval svoju vykurovaciu sústavu za vlastné v naivnej domnienke, že sa investícia vráti. Výsledok? Menší odber, ale čuduj sa svete, bez šetrenia rodinnej kasy. Privátny dodávateľ po poklese odberu tepla s požehnaním štátu zvýšil jeho cenu.
Ako to súvisí s vodou? Priamo. Voda je obdobne obchodovateľná komodita ako teplo. Monopolný vlastník zdroja, monopolný vlastník rozvodov, monopolný dodávateľ. Ale hlavne biznis spoľahlivo a nemenne prisatý na inkasné platby.
Kto by nechcel taký bezodný zdroj peňazí? Ako posledný zatiaľ nie privátny je až nadmieru voňavou „slaninou“ pre finančných žralokov. A povedzme na rovinu – to je pravý dôvod bitiek o koryto v riadiacich orgánoch vodárenských spoločností, či už v predchádzajúcom, súčasnom alebo budúcom volebnom období.
Ako tomu zabrániť? Jednoducho. Akcionármi vodární sú obce a mestá. Vôľu obyvateľov kolektívne zastupujú nimi zvolení richtári a poslanci zastupiteľstiev. Dôsledne od nich žiadajme, aby o vode, strategickej surovine, rozhodovali spolu vzájomným demokratickým konsenzom, a nie tak, že si uzurpuje toto právo jeden funkcionár.
A čisto hypoteticky, ako dlho by privátni akcionári nejakej spoločnosti v riadiacich orgánoch svojho majetku nechali ľudí, neschopných dohodnúť sa za rok na výkonnom riaditeľovi? Veľmi rýchlo ich z postov vyprášia! Prečo sa potom niekto pozastavuje nad tým, ak obdobné kroky robia poslanci, spolu s primátorom spoluzodpovední za stav mesta a jeho majetku?
Je naozaj náhoda, že M. Tamajkom pretláčaní nominanti na najvyššie posty v TAVOS-e sú odborníci práve z ekonomicky „úspešného“ teplárenského odvetvia?
