J. Kapša si trúfa na hádzanársku extraligu

  • Šport / Hádzaná
  • 30. decembra 2015, 13:53
  • Autor:th/stc

Veľmi neobvyklý jav nielen na Slovensku, ale možno aj vo svete. Život športovca nemusí skončiť zákonite vo veku blížiacom sa štyridsiatke. O tom dokázal seba a aj všetkých naokolo presvedčiť Jozef Kapša – brankár hádzanárov MHK Piešťany. Ako 61-ročný je schopný chytať v hádzanárskej bráne, a nie pri exhibíciách, ale vo vážnych ligových dueloch.

„Ja si to neuvedomujem, že by som mal 61 rokov. Je to aj tým, že chodím na tréningy, a ak sa ocitnete v mladom kolektíve, nepríde vám to také. Vôbec si nepripadám starší ako Miženko,“ pousmial sa J. Kapša pri slovách adresovaných Martinovi Miženkovi, bývalému hádzanárskemu reprezentantovi a bývalému hráčovi SPORTY Hlohovec, ktorý mu robil spoločnosť pri našom rozhovore.

„Som akurát ťažší,“ dodal s úsmevom, na čo Miženko okamžite, taktiež s úsmevom, reagoval: „Ja na tom už pracujem, aby som bol hrubší, a možno Jožka raz dobehnem.“

Všetko sa začalo na strednej škole


Pre J. Kapšu sa všetko začalo na strednej škole. Dovtedy k hádzanej nepričuchol, no od stredoškolských čias sa jej už nedokázal zbaviť a ani to tak skoro neplánuje.

„Pochádzam z Haláčoviec, čo je malá obec pri Bánovciach nad Bebravou. Na dedine vonku nemáte skoro nič iné len futbal a cez zimu hokej. A vždy som bol v bráne. Keď som prišiel do Nového Mesta nad Váhom na strednú školu, v druhom ročníku sme začali hrať hádzanú. Z tejto partie dvaja hrávali za dorast. Jeden bol zo Zbehov, vtedy sa totižto hádzaná hrala všade. Postupne ma zlákali na tréning,“ spomína Piešťanec. „Prvý tréning, druhý, tretí… a v sobotu som bol zavolaný na majstrovský zápas. Podotýkam však, že za B-družstvo. Vtedy to bolo normálne, hádzanárskych tímov bolo veľa aj v doraste. Bola prvá i druhá dorastenecká liga a ešte nejaké oblastné súťaže. Hrali sme, neviem, či proti Novým Sadom alebo Želiezovciam. O týždeň neskôr už som išiel chytať prvú ligu do áčka.“

V premiére proti legende


„Zhodou okolností bol rok 1970, hrali sme proti Dubnici a za tú chytal Ján Packa. Výsledky ďalších zápasov si nepamätám, ale tento som si zapamätal veľmi dobre, skončil sa 10:10. Odvtedy som zostal pri hádzanej. Po skončení školy som odišiel do Čiech a dva roky som chytal za Duklu Litoměřice. Išlo o tretiu najvyššiu súťaž v Československu,“ vysvetľuje J. Kapša. „Po roku a pol som prestúpil do Lovosíc. Tam som strávil osem a pol roka a v roku 1983 som išiel do Piešťan a som stále tu. Odišiel som iba v sezónach 1994/95 a 1995/96, keď som dochádzal do Nových Zámkov. Robil som popritom aj prezidenta hádzanárskeho klubu v Piešťanoch. V roku 1992 sme prvý a poslednýkrát postúpili do najvyššej súťaže,“ obzrel sa J. Kapša za svojou doterajšou kariérou a ukázal na fotku mužstva zavesenú na stene.

ktoré prvýkrát nastúpilo v najvyššej hádzanárskej súťaži.

Pokračuje „vďaka“ Miženkovi


Možno by už dávno bolo po kariére. To, že naďalej trvá, má podľa jeho slov na svedomí práve M. Miženko. Ten pred sezónou nečakane skončil v SPORTE Hlohovec pre pracovné povinnosti. Ide o poctivého hráča, ktorý reálne zhodnotil, že skĺbiť prácu a profesionálne trénovanie sa nebude dať k spokojnosti oboch – zamestnávateľa aj trénera. Rozhodol sa teda zanechať hádzanú, no nedokázal to úplne a neskôr prikývol na ponuku Piešťan, kde sa toľko netrénuje.

„Zodpovedne môžem povedať, že som o tom uvažoval. Miženko ma však dokázal na tréningu zblázniť a je to skvelé. Počas prvého turnaja v Stupave som verejne chlapcom poďakoval a povedal im, že takáto partia v Piešťanoch ešte nikdy nebola. Prejavilo sa to aj na výsledkoch,“ vraví piešťanský hádzanár.

Nastúpi Adamko, skončím ja


Keďže J. Kapša stále trápi súperových strelcov, možno aj oni sa pýtajú, či a kedy vôbec príde na rad hádzanársky dôchodok. Ten určite príde, ale svojou odpoveďou zrejme nikoho okrem svojich spoluhráčov nepotešil. „Musím si zaklopať, zdravotné komplikácie sa mi vyhýbajú. Aj zápas sa dá vydržať fyzicky, skôr mám problém po psychickej stránke, pretože stretnutie veľmi prežívam a niekedy by som našich hráčov najradšej pozabíjal,“ dodal s úsmevom a pokračoval: „Zaručene skončím vtedy, ak môj vnuk Adamko príde na prvý tréning, ale nie pozrieť, ale trénovať. Vtedy si poviem, že môžem skončiť.“

A kedy teda nastane táto chvíľa? Tak skoro zrejme nie. „Stretol som dlhoročného tajomníka hádzanárskeho klubu, ktorý mi oznámil, že videl v zostave Piešťan v bránke meno Jozef Kapša. Potom sa ma spýtal, či to je môj vnuk alebo syn. Som sa pousmial a vravím mu, je to môj vnuk. Vtedy spokojne skonštatoval, že si to myslel, pretože môj syn musí byť už starší, že mu ide zrejme na štyridsať. Opäť som sa iba usmial a vravím mu, že syna nemám, iba dve dcéry a môj vnuk má štyri roky. On iba pokrútil hlavou a vraví mi, že to nemôžem myslieť vážne,“ vysvetlil J. Kapša s obrovským smiechom. „Na základe tohto rozhovoru som si povedal, že ak príde Adamko na tréning, ja končím. Jedine, že by mi Miženko oponoval a povedal mi, že ideme v extralige zabojovať o prvú šestku.“
To už nezvládol ani prísediaci „Miži“ a schuti sa zasmial.

J. Kapša s Martinom Miženkom, ktorý má podiel na tom, že stále chytáva.

Na extraligu si trúfa


Piešťany zimujú v prvej lige, skupina západ, na druhom mieste so stratou dvoch bodov na vedúci Martin. Vidina extraligy teda nemusí byť nereálna. No nie je najvyššia hádzanárska súťaž predsa len priťažké sústo? Údajne nie.

„Nejdem nikoho podceňovať, no tri alebo štyri mužstvá z extraligy… To by som si ešte trúfol. Keď tak hľadám v pamäti, proti Modrej a Pezinku som chytával. Dokonca pred rokom sme ich porazili a oni dnes hrajú extraligu. V ŠKP hrá momentálne veľa dorastencov a ich rezervu sme tiež vlani porazili. Nie porazili, to bol výprask! Ja som schádzal z palubovky v 22. minúte a vyhrávali sme 11:2. Nové Zámky sú mi veľmi blízke. Tam som pred dvadsiatimi rokmi dve sezóny dochádzal. Vtedy som tam chytával a polroka som ich trénoval. Jeden hráč, ktorý je doteraz súčasťou tímu – Emil Mokryš, bol mojím spoluhráčom a stále hráva. Nevidím v tom problém. Myslím si, že by som si na ne ešte trúfol,“ vyhlásil J. Kapša.

Obrovská zmena


Prípadný postup je však veľmi ďaleko. Tak nezostávalo nič iné, iba si na časy pôsobenia v najvyššej súťaži zaspomínať. „Nedá sa porovnať, čo bolo vtedy a čo je dnes. Keď som kedysi prišiel do Piešťan, boli tu oveľa lepšie podmienky, ako som mal vtedy v Lovosiciach, a to sme hrali federálnu ligu,“ zdôraznil piešťanský brankár.

„Vtedy to mala pod palcom Tesla, dostavala sa hala – nafukovačka, a tam sme hrávali. Bolo to tu perfektné, vynikajúci tréneri, rovnako materiálne zabezpečenie. Nikdy sa však nepodarilo výrazne presadiť, nakoľko tu boli mužstvá ako Topoľčany či Martin, ktoré z najvyššej súťaže vypadávali a znovu bojovali o návrat. V roku 1992 sa to teda konečne podarilo,“ spomínal J. Kapša.

„Ak to porovnám s tým, čo je teraz… Mužstvo by malo mať dve úrovne – športovú a spoločenskú. Športová úroveň spred dvoch rokov sa nedá porovnať s tým, aká je teraz. Prišli Maťo Miženko a Vladimír Salvata, ktorí priniesli športovú úroveň a zároveň sa snažia aj o spoločenskú. Je na škodu, že takýto kolektív tu nebol počas predchádzajúcich rokov, respektíve v období, keď som sem prišiel,“ skonštatoval J. Kapša.

Perlička z histórie


Na záver si však neodpustil jednu perličku z histórie: „Verte mi či nie, hoci Piešťany pôsobili v najvyššej hádzanárskej súťaži iba raz, spolu s Duklou Praha sú jediným tímom, ktorý z najvyššej súťaže nikdy nevypadol.“ Nič však nie je také čisté, ako sa zdá, čo s úsmevom potvrdil aj M. Miženko: „Krásna historka, ale teraz prezraď, prečo to tak je.“

J. Kapša dodal: „Dukla nevypadla preto, lebo bola vždy dobrá, a Piešťany preto, lebo v roku 1993 sa republiky rozdelili a už to nestihli.“

1 Shares

Najnovšie správy

Dnes je pondelok 25. mája. Tento deň je Sviatkom sv. Urbana – patróna vinohradníkov, Medzinárodným dňom nezvestných detí a Dňom…
  • 25.05.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
pondelok, 25. mája 2020
Meniny má Ela, zajtra Urban