Kde sú naši prváci?
Sedím. Premýšľam. Je po zápise prvákov a ja fakt nechápem. Učím už 42 rokov, z toho 40 rokov na jedinej škole. Som inventár bez popisného čísla a moje sklamanie je neopísateľné.
Pred niekoľkými rokmi bola naša škola jednou z najlepších. Vynikali sme vo výchovno-vyučovacích výsledkoch, v športových súťažiach. Mali sme meno, ktoré bolo bránou na strednú školu. Teraz bol pre nás zápis prvákov nemilým prekvapením. Prihlásilo sa 32 žiakov – najmenej v Piešťanoch. Čím to je? Môže to byť tým, že v okolí sú rodiny bez školopovinných detí a so staršími občanmi? Alebo tým, že našu školu navštevujú deti rómskeho pôvodu? Ale veď s nimi máme najmenšie problémy. Kolegov poznám – sú to vynikajúci pedagógovia, ľudia na svojom mieste. Schopní a obetaví. Učenie nie je pre nich prácou, ale poslaním.
Preto sa pýtam: „Prečo nás odignorovali?“ Sme v krásnom prostredí, s vymoženosťami modernej interaktívnej výučby. Naše deti sa umiestňujú na prvých priečkach olympiád v jazykoch, v prírodovedných predmetoch, vo výtvarno-dramatických súťažiach, ale i v športe. Minulý rok sme získali prvenstvo v mimoškolskej činnosti. Kuchárky tu výborne varia, pre deti robíme rôzne akcie. Výpočtom našich kvalít a aktivít môžem zapísať celú stranu tohto týždenníka. Preto nechápem, čo sa tu deje?
Dovoľte mi ale poďakovať 32 rodičom, ktorí sem priviedli deti na zápis. Vysoko si to ceníme a verím, že aj keď už nebudem súčasťou tohto perfektného kolektívu a nestretnem žiakov, ktorých milujem, rodičia nebudú ľutovať, že nám zverili svoje malé-veľké poklady. Vďaka!
