Údolím Radošinky z pera Alexandra Urminského

Knihu pokrstili vodou z potoka

„Sála bola takmer plná, popri domácich boli v auditóriu aj Piešťanci, vrátane tých, čo pochádzajú z Radošinskej doliny, ba bol tam aj župan Nitrianskeho samosprávneho kraja Milan Belica a tiež jeden z poslancov Národnej rady,“ opísal atmosféru aj hostí Alexander Urminský. Podujatie moderovala ochotníčka divadla Hlavina z Radošiny, Martina Krištofová. Práve súbor Hlavina totiž svojimi úsmevnými príbehmi z inscenácií Radošinského naivného divadla vytvoril príjemnú atmosféru krstu. „Knihu sme pokrstili vodou z Radošinky. Okrem mňa ju pofŕkal aj starosta obce Veľké Ripňany Jozef Balážik, riaditeľ Balneologického múzea v Piešťanoch Vladimír Krupa a Pavol Beláň, ktorého príspevky sú zahrnuté v knižke,“ uviedol A. Urminský.

Autor vo svojom príhovore porozprával o rokoch, prežitých v obci koncom 40. a 50. rokov minulého storočia. Obec bola vtedy plná ľudí, udalostí a život v nej len tak „kypel“. O knižke porozprával auditóriu riaditeľ Balneologického múzea V. Krupa. V závere slávnosti odzneli už spomínané príbehy v podaní súboru Hlavina. Niektoré scénky, napríklad z inscenácie Konečná stanica, mali aj väzbu na prezentovanú knihu. Počas slávnosti odmenilo obec aj občanov Veľkých Ripnian. Cenu za prínos v oblasti kultúry a propagácie získal z rúk starostu Alexander Urminský, ktorý síce už roky žije v Piešťanoch, no na svoje rodné Ripňany nedá dopustiť.

Ryby chytali do sieťky na muchy

„Cez našu dedinu tiekli vtedy dva potoky, Starý potok, teda Radošinka, a Nový potok – to bol mlynský náhon. Na Novom potoku stál mlyn, viedla k nemu cesta cez most. Bol posadený nižšie pod štátnou cestou. Od hasičskej zbrojnice a sporiteľne sa zvažovalo malé údolie k náhonu mlyna, ktoré bolo zarastené lopúchmi a medzi nimi rástli slivky. V náhone, čiže ‘hučáku‘, voda padala
asi z dvoch metrov a v potoku vymývala priehlbinu. Možno tam predtým bolo mlynské koleso. Vtedajší mlyn už mal vodnú turbínu na výrobu elektrického prúdu. Pri mlyne býval môj kamarát Šaňo. Dom jeho rodičov stál pozdĺž potoka. Medzi mlynom a domom bola medzera široká možno štyri metre, cez ktorú sa chodilo na malý dvorček. Pri mlyne sme mali rybársky raj. So Šaňom sme chytali ryby do saku. Bola to pôvodne stará sieť proti muchám, krížom boli z rohu do rohu priviazané dva silnejšie vŕbové prúty a na nich naprostriedku pripevnená rúčka, s ktorou sme sak dávali do vody a vyťahovali von z vody. Do prostriedku siete sme dávali návnadu, čo bol tvrdý chlieb,“ spomína v knihe A. Urminský.

Ak vodníkovi uschnú rukávy, uschne aj on

V malebnom údolí Radošinskej doliny, ktorou pretekala riečka Radošinka, vraj voľakedy žili vodníci. Im venoval jednu z kapitol svojej najnovšej knižky jej autor Alexander Urminský. Začítajte sa do úryvku o vodníkoch a povestiach:

Aký by to bol potok a aké by to boli mlyny bez vodníka? Veď hlavne pod mlynskými kolesami mali ideálne miesto pre svoj život a pre svoje huncútstva. Ba niekedy aj tragédie. Valiaca sa voda popod alebo ponad mlynské koleso obyčajne tam vyhĺbila jamu s najhlbšou vodou. Čeriaca sa okysličená voda vyhovovala hlavne rybám, ktorých striebristé telá sa občas len tak mihali pod hladinou. Vodníkom, niekde ich volali hastrmanom, vyhovovala skôr tôňa pod korunami vŕb a jelší. Neradi sa ukazovali za bieleho dňa, ale keď bolo treba „dušičku“ zlákať a utopenú skryť pod kameň či do hrnčeka, museli aj von z vody. Vtedy sa preplahočili v najbližších perejách alebo rovno pod kolesom mlyna, aby sa zbavili chalúh na šatách, hlave a fúzoch. Veď ináč by ich každý hneď poznal! Prezrádzali ich však nazelenalé vlasy a kvapkajúca voda zo šiat. Najdlhšie sa udržala v rukávoch, lebo ak by aj tá celkom vytiekla, vyschol by vodník na slnku. Verte či nie, ale každý starý mlynár mal s vodníkom skúsenosti. Tí by o nich vedeli rozprávať.

Niekedy im vložili konár do mlynského kolesa, aby sa polámalo alebo aspoň zastavilo. Inokedy, keď bolo vody menej, sa na kolese aj „presúšali“ tak, aby sa koleso nerozbehlo. Najväčšiu neplechu narobili, keď pri veľkej vode zdvihli hore šúber a voda nekontrolovateľne rozkrútila mlyn tak rýchlo, že sa aj stroje pokazili. Väčšina mlynárov bola preto s vodníkmi zadobre, aby im nerobili oštaru. Radšej dovolili dievčatám kúpať sa pod mlynom aj večer, aby ich chlapci nevideli. A to už bola vodníkova starosť, ako vtedy dušičku získať. Striehli aj na samotárky, dievčence, čo sa nemohli vydať, alebo boli nešťastne zaľúbené. Tie boli menej opatrné. Vodník vedel meniť svoju podobu a vtedy, keď chcel zlákať mladú nešťastnú dievčinu, zjavil sa ako ozajstný švihák a dal sa rozpoznať len podľa veľmi širokých topánok, do ktorých musel napchať svoje nohy s blanami medzi prstami. Ale ktorá dievčina by sa dívala peknému mladému šuhajovi na topánky alebo čižmy, keď sa mohla pozerať do hĺbavých zelených očí? Keď sa telo stratenej dievčiny neskôr našlo, chcel len jej dušu. Keď sa však nenašlo, vzal si ju za manželku. Čo na tom, že už nejakú mal.? Keď sa ale nenašlo telo muža, to bolo vážne.

Vodník sa odsťahoval niekde na rybník, možnože až do rieky Nitry. Ak nechal mladú ženu samu, musela sa postarať ona o to, aby nevyhynuli vodníci pri mlyne. V súvislosti s vodníkmi sa na mlynských usadlostiach občas zjavovali aj neznáme a podozrivé osoby. Nikým nepoznané, akoby z iného kraja alebo krajiny. Možno aj z iného sveta? Boli to vraj duchovia tých, ktorých skántrili vodníci, alebo boli obeťami hrdelného práva, ktoré v čase stredoveku, vlastne až do konca 17. storočia vykonával richtár, lebo na pánskych mlynoch bol často mlynárom. História uvádza napríklad jeden zo spôsobov trestania zlodejov, ktorí kradli v mlyne. Do mlynskej hrady (trámu) bola vyvŕtaná väčšia diera, do ktorej sa vopchali dlhé vlasy zlodeja a zatĺkli sa kolíkom. Potom mu zobrali spod nôh stoličku, takže visel na svojich vlasoch. Keď bol „dostatočne“ vyčerpaný – potrestaný, dali mu do ruky tupý nôž, aby sa sám odrezal. Keď to dokázal, odkväcol na zem a mohol prežiť. Keď to už nedokázal, skončil svoj život zavesený za vlasy na hrade. Nuž, aj tak sa trestalo a malo to iste odstrašujúci účinok. A možno aj duchovia týchto skutočných obetí sa vo výročité dni vracali na miesta svojho skonu. A pretože boli videné po desaťročiach, možno storočiach, už ich nik nepoznal, a preto sa aj dávne oblečenie zdalo cudzie. Možno to bolo tak, a možno celkom inak?! Nevysvetliteľné sú mnohé veci medzi nebom a zemou.