Prvú klubovňu mali skauti v pivnici gymnázia

Zvláštnym svetlom dobrého ducha, zdravej mysle, spriaznenosti človeka s prírodou i človeka s človekom žiaria aj oni – skauti. Roky plynú ako voda a sivovlasý muž, ktorý bol kedysi malým desaťročným bezstarostným skautíkom v krátkych nohaviciach, učiacim sa desatoro, je dnes 84-ročný kmeť, spomínajúci na začiatky skautského hnutia v našom meste. Volá sa Jozef Petríček.
Zborovým vodcom bol až do veku 80 rokov. Vtedy požiadal náčelníka o uvoľnenie z funkcie. Jeho myseľ je ale stále svieža a plná spomienok. Podelil sa o ne aj s Piešťanským týždňom, nuž, začítajte sa do tohto rozhovoru a posúďte sami – akí boli naši skauti…
► Kto a kedy založil skautské hnutie v našom meste?
– Historicky máme podložené, že skautské hnutie v našom meste založili „bratia" Masaryk z Trenčína a Štefan Arbet z Piešťan. Už si nepamätám krstné meno, viem len to, že si tu odkrúcali vojenčinu. Bolo to v roku 1934 a prvú klubovňu mali v pivnici bývalej meštianskej školy, dnes je to Gymnázium Pierra de Coubertina na Námestí SNP v Piešťanoch.
► Vraj v našom meste bolo viac skautských oddielov. Boli tu zväzoví skauti, židovskí skauti, Spartakovi skauti práce. Spomeniete si napríklad, či boli skautkami aj dievčatá a ku ktorému oddielu ste patrili vy?
– Áno, na Slovensku i v našom meste bolo viac rozličných skautských oddielov. A hoci dnes do skautingu chodia aj dievčatá, spočiatku to bola organizácia výsostne chlapčenská. Bolo to tak preto, že sme nemali dosť odborných skautských vodkýň. Ale keď tak nad tým premýšľam, v tom čase nám v našom kolektíve katolíckych skautov dievčatá ani veľmi nechýbali.
► Kedy ste sa stali skautom?
– Poďme pekne po poriadku. V roku 1936 založil oddiel Katolíckych skautov v Piešťanoch dôstojný pán kaplán Anton Botek. Do tohto oddielu som ako miništrant vstúpil aj ja, mal som vtedy len desať rokov. Schádzali sme sa na jeho fare. Neskôr nám nebohý pán dekan Alexander Šindelár postavil u neho na fare klubovňu aj s pekným zariadením, mala obloky do záhrady. Dnes je z nej skladisko.
► Kto bol vaším prvým skautským vodcom?
– Volal sa Jozef Maxián, obstaral nám ho kaplán Botek. Pamätám si, že Maxián bol zamestnancom piešťanskej elektrárne, jej sídlo bolo na stanici. Prvý vodca nás spolu s kaplánom učili zásady skautského života – žiť a konať podľa skautského desatora, byť priateľom všetkých ľudí dobrej vôle a bratom každého skauta.
► Čo ste v tom čase robili najradšej?
– Ako každé skautské dieťa, aj ja som mal rád výlety, ale hrali sme aj divadlo, s kamarátmi Alojzom Lulovičom, Ludvíkom Komadelom, Pavlom Durcom a ďalšími nám bývalo vždy veselo.
► Skauti majú zvyčajne nejakú prezývku. Akú ste dostali vy?
– Mňa volali Runco – to je vodca stáda slonov.
► Mnohí mládenci by mohli aj dnes nosiť vašu prezývku…
– Nepochybujem o tom, ale vtedy boli časy oveľa vážnejšie. Prišiel rok 1938 a všetky skautské oddiely boli na Slovensku zrušené. Potom prišla vojna a po skautingu mi ostala v skrini len rovnošata, ale v srdci pretrvávalo desatoro…
► Spomínate si na to, kto obnovil činnosť skautov po druhej svetovej vojne?
– Myšlienka obnovenia skautingu vzišla v hlave Pavla Drabanta, s ktorým sme sa spolu učili počas vojny v jednej firme. Aj on bol kedysi predvojnovým skautom. V tom čase som odišiel do Prahy navštíviť príbuzných, pretože sme počas vojny nemali o nich žiadne správy. Šiel som tam vlakom, cesta trvala veľmi dlho a kým som dorazil do hlavného mesta, videl som niekoľko skautských táborov.
Skauti mali na hlavách namiesto širákov vojenské tropické helmy a stany mali zhotovené z fľakatých cielt, ktoré svedčili o vojenskom pôvode. Bol som z ich existencie milo prekvapený. No a keď som potom v Piešťanoch stretol na Radlinského ulici Paľa Drabanta v skautskej rovnošate, ktorý ma upozornil na skautskú skrinku pri vchode do parku, v ktorej bol obrázok mladého skauta, ako sa šplhá na skalnú stenu a nad tým nápis volajúci mladých do skautingu, nezostal som ľahostajný. A priložil som i ja ruku k dielu.
► Predpokladám, že skautské klubovne vtedy nejestvovali. Kde ste sa schádzali?
– V tom čase sa organizoval Zväz slovenskej mládeže a piešťanskej mladi dali do užívania telocvičňu v bývalej Sokolovni na Teplickej ulici. Dnes je tá budova už asanovaná. Skauti vtedy organizovali zrazy mládeže. Na jeden som vtedy prišiel i ja, bolo to stretnutie plné eufórie, uskutočnila sa tam akási voľba predstaviteľov skautingu a ich rozdelenie do oddielov. Prišlo tam asi štyristo dievčat a chlapcov, takú obrovskú masu nebolo možné zvládnuť bez riadnej organizačnej štruktúry. A tak vznikli dva chlapčenské oddiely a dva oddiely dievčat.
► Kto ich viedol?
– Vodcovia boli Jozef Žatko, Pavol Drabant, Ján Kočiško, František Harvančík, Lýdia Tomašovičová, Ida Faitová a ja. Zborovým vodcom sa vtedy stal brat Jozef Žatko, aj preto, že bol najstarší predvojnový skaut. Neskôr prevzal vedenie Štefan Arbet, starší predvojnový skaut.
► Z akých peňazí ste budovali vašu organizáciu?
– V tej dobe neexistovali žiadne štátne dotácie a pojem sponzor bol pre nás neznámy. Skauti museli byť sebestační a zaobstarávať si prostriedky sami. Vydarenou akciou, ktorú sme organizovali, bol napríklad Mikulášsky večierok, ktorý sa konal 9. decembra 1945. Záujem oň bol veľmi veľký. Pol roka po vojne ľudia túžili po dobrej zábave. Večierok sme usporiadali v telocvični bývalej Sokolovne a jediným nedostatkom bol nedostatok miesta. Zisk z tomboly a zo vstupného bol naším prvým príjmom. Zhotovili nám zaň lavice a stoly do budúcich klubovní.
► Spomínali ste, že po druhej svetovej vojne sa v Piešťanoch znovu obnovila činnosť skautov. 
– Najskôr sme sa schádzali v bývalej Sokolovni na Teplickej ulici, ale neskôr sa nám podarilo získať klubové priestory od pána Brezulu, jeho krstné meno si už nepamätám. Schádzali sme sa v budove starého Okresného úradu na Námestí slobody – oproti dnešnej predajni potravín. Mali sme k dispozícii dve miestnosti a predsieň. Jedna slúžila dievčatám, v druhej boli chlapci.
► Predpokladám, že za prenájom ste neplatili žiadne peniaze…
– Brezula nám klubovne prenajal zadarmo a smutné na tom bolo to, že za svoje činy napokon pykal v totalitnom režime. Vozili ho po Piešťanoch na voze s hanlivým nápisom na krku – „Nepriateľ štátu". To bola jeho odmena za pomoc skautom. Ale diali sa tu aj horšie veci.
► Vráťme sa do roku 1945. Bolo po vojne, ľudia si konečne vydýchli…
– Áno, tá doba bola plná eufórie a radosti. Na jeseň roku 1945 roku sa v Žiline konal prvý skautský snem, na ktorom zvolili náčelníkov. Prvým celoslovenským povojnovým náčelníkom sa stal doktor a magister farmácie Miroslav Stržínek.
► Čo podnikali v povojnovom čase piešťanskí skauti?
– Až do roku 1948 sme boli veľmi aktívni. Pravidelne sme sa schádzali v klubovniach, pripravovali sme letné tábory, ktoré sme organizovali prevažne v pohorí Považského Inovca. Boli to veľmi pekné časy a rád na ne spomínam. Posledný tábor sa konal v lete 1948 pod Jeleními jamami. Inventár do tábora sme odvážali ešte po úzkokoľajnej železnici z Moravian nad Váhom cez Výtoky.
► Potom nasledovala odmlka. Čo sa tu vtedy dialo?
– V rokoch 1948-1968 skauting zakázali. Činovníci boli prenasledovaní, náčelníka Stržínka odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Šesť rokov si odsedel za vlastizradu. Nášho okresného vodcu Štefana Arbeta preradili z matriky do výroby. Ja som mal šťastie, pretože som bol v tom čase mimo Piešťan na štúdiách v Banskej Bystrici a v Prahe.
► Takže by sa dalo povedať, odišli ste z očí aj z mysle…
– Tak to priniesol život, musel som predsa študovať, cez vojnu to nešlo. Pre mňa a moju rodinu, ktorú som si neskôr založil s manželkou Teréziou, to aj tak neboli najjednoduchšie časy. Preto sme sa veľmi tešili z príchodu Pražskej jari v roku 1968, keď sme skauting obnovili aj v Piešťanoch.
► To už ste boli ostrieľaný životom a vedeli ste, čo chcete…
– Skautizmus sme mali v srdciach, aj preto som pri opätovnom zrode hnutia stál po boku spolu s Štefanom Arbetom, Alojzom Ferkodičom, Mikulášom Me-licherom, Idou Faitovou a Martou Boledičovou. Schádzali sme sa v klubovni oproti železničnej stanici, kde stál voľakedy hostinec Vrabec. Bol to dom pána Lapára, určený na asanáciu. V tom čase sme stihli zorganizovať niekoľko táborov, radcovských kurzov a pridali sa k nám aj ďalší skautskí pracovníci.
► Ktorí to boli?
– Spomínam si na Františka Hronského, Miloslava Vlacha, Ericha Apóniyho a prišla k nám aj dnešná zborová vodkyňa Anna Oravcová. No a potom nás zaskočila augustová okupácia a skauting postupne v rámci normalizačného snaženia na dvadsať rokov opäť zakázali.
► Dvadsať rokov je dlhá doba. Ako plynul ten čas? Boli ste v ilegalite?
– Je pravdou, že sme v tom čase nemohli byť členmi žiadnych svetových skautských organizácií. Ale naše hnutie sme rozbehli naplno bez obmedzení. Fungovali aj tábory, aj radcovské kurzy i oddielové akcie. Členská základňa v tom čase na Slovensku presiahla hranicu desaťtisíc. Veľa mladých ľudí i detí privoňalo za tých dvadsať rokov k čaru skautského života a vďaka tomu sme v roku 1990 nemali problém osloviť už vtedy dospelých ľudí a prizvať ich k aktívnej spolupráci.
Kde inde sme ich mali hľadať, ak nie medzi niekdajšími deťmi a mladými skautmi, ktorí zažili lesné školy? Bolo to veľmi prozreteľné rozhodnutie, veď konanie lesných škôl v Blatnickej doline v roku 1969 s vyše 350 frekventantmi, početným inštruktorským zborom prebiehalo už v tieni sovietskych tankov. Vyžadovali nielen veľké organizačné úsilie, ale aj značnú dávku odvahy.