Zomrel džezmen Jozef „Dodo“ Šošoka

Džezmen Jozef "Dodo" Šošoka podľahol zákernej chorobe. O tom, že tento výnimočný hudobník a človek dobojoval vo veku 65 rokov svoj posledný pozemský boj a opustil svojich blízkych aj fanúšikov sme sa dozvedeli od jeho priateľov. Rodine Doda Šošoku vyslovuje redakcia Piešťanského týždňa úprimnú sústrasť.
Hudobníkov priateľ a spoločník Viktor Nižňanský nám prezradil, že Dodo Šošoka zomrel dnes o 11:20. Podľahol rakovine – pred časom bol operovaný nakoľko mu lekári diagnostikovali nádor na mozgu.

Vďaka Dodovi Šošokovi spoznali príchuť moderného džezu aj Piešťany. Do Jazz Art Gallery na Winterovej ulici dokázal pritiahnuť množstvo svetových hudobníkov, ktorí nikdy neodmietli zahrať si s ním na jednom pódiu.
Dodo Šošoka tiež založil festival International Jazz Piešťany. V tomto roku sa konal už jeho štvrtý ročník. Nielen preto sa Jozef "Dodo" Šošoka stal v roku 2005 kultúrnou osobnosťou mesta Piešťany.
Na priblíženie osobnosti Doda Šošoku prinášame rozhovor s ním, ktorý v roku 2005 pripravila pre Piešťanský týždeň naša redaktorka Viera Dusíková.

Pre svetoobčana Doda Šošoku je džez poslaním

Už niekoľko rokov minimálne dvakrát v týždni sa v Art jazz galery na Winterovej ulici v Piešťanoch hrá kvalitný džez. Hrať džez, znamená oddať sa mu celou svojou dušou. Podmieniť vlastnú existenciu džezovému rytmu sa už 44 rokov profesionálne darí piešťanskému bubeníkovi a pekusionistovi Dodovi Šošokovi. Aj keď roky štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského neboli zbytočné, predsa – košeľa je vždy bližšia ako kabát. Život štipendistu na Berkelee College of Music v Bostone v roku 1986 plynul oveľa dynamickejšie a zmysluplnejšie ako v Bratislave. Lebo Berkelle College stojí na notách a muzika tu sídli ako včelia kráľovná v úli plnom usilovných „múzorobotníc“. Doda od detstva lákala muzika. Najskôr sa naučil hrať na husliach, doma mali klavír, nuž pridal aj ten.. Ale stále sa mu videlo, že to nie je ono.
„Ako dieťa som do rúk bral všetko, s čím sa dalo hrať. Ceruzky, varechy, perkusie, kastenety, rumba gule, ale to som bol ešte veľmi malý. Keď som sa naučil hrať na husle i klavír, niečo mi stále chýbalo. Nebol som spokojný. A potom som to pochopil. Bolo mi dané, hrať na bicie nástroje. Uchvátil ma džez. Je šťastím, byť džezovým hráčom. Ja vždy hovorím, že hrať džez je poslanie na celý život – nedá sa to odbiť, od džezu si nemôžete odskočiť, ja budem hrať džez, ak mi to zdravie dovolí až do skonania.“

Priznali ste, že ste maximalista, ak robíte džez, tak poriadny. Ak máte hrať na nástrojoch, tak nech ich je veľa. Zrátali ste niekedy, z koľkých pozostáva vaša svetoznáma zbierka bicích a perkusií?
„Nikdy som to nerátal. So svojím sólovým koncertom „Akustická hudba bicích nástrojov a perkusií“ som mal svetovú premiéru v roku 1996 vo Viedni na Festivale európskej hudby. Mojím hosťom tam bol černošský perusionista Leopold Fleming z Portorika. S akustickou hudbou som bol aj v Jeruzaleme, Varšave, Berlíne, Tokiu, Budapešti, ale koncertoval som aj v Čechách a samozrejme, na Slovensku. Dodnes si pamätám na atmosféru koncertov v synagógach v Györi či v Liptovskom Mikuláši. Dobre sa mi hrá a inšpiruje ma prostredie starých zámkov a kaštieľov. Veľmi rád hrám v historických objektoch. Cítim tam ducha histórie a jej kultúry.“
Niektorí fanúšikovia vašej relácie „To všetko je džez, na Rádiu Devín vraj zaspávajú s džezom na ušiach. Darí sa to aj vám?
„ Ja som strašne veľa počúval džezovú muziku a keď človek robí, hrá, koncertuje, tak potrebuje skôr iný relax. Dramaturgiu celej relácie si robím sám, čerpám najmä z vlastnej fonotéky, zhromažďujem ju roky. Moja relácia sa vysiela od 23-24. hodiny, je na dobrú noc a vo väčšine prípadov sa s poslucháčmi lúčim so slovami: „Prajem vám príjemné džezové sny.“
Na bubienky ste sa vraj učil bubnovať v Afrike…
„Veľmi často a rád som chodil do Afriky. Aby človek nasiakol atmosféru tohto kontinentu, musí tam byť dlhšie. Nebýval som v hoteloch, ale priamo s domorodcami v buši. Tu som žil, spal na zemi a jedol s nimi z jednej misky. Moji priatelia boli šokovaní, že sa nebojím. Netreba sa ničoho báť, Afričania sú úžasní ľudia. Sú veľmi čistotní. Dokonca niekoľkokrát som sa presvedčil, že sú oveľa čistotnejší ako Európania. Žiť s nimi je obrovský zážitok. Afrika mi učarovala svojou originalitou, ale aj tou čiernou pleťou, je iná ako naša. Som presvedčený, že džez zapustil korene v Afrike. Bubny slúžili ako dorozumievací prostriedok v buši. Keď od brehov západnej Afriky odplávali prvé lode s otrokmi do Ameriky, vyniesli z tohto kontinentu aj džez. Džez sa rokmi vyvíjal do iných foriem. Vznikol blues, gospely, swing, be-bop, avntgardné a moderné smery.

Raz ste prirovnal džez reholi. Podľa vás, aj rehoľné sestry, farári, charitatívni ľudia majú svoju filozofiu, smer, názor, ktorým sa zaoberajú celý život. Džez je niečo podobné. V ňom neexistuje polovičatosť. Džezmen nemôže byť týždeň rockerom a potom sa k džezu opäť vrátiť. To vraj nefunguje.
Áno, vždy som sa snažil dostať zo seba maximum. Aj na koncertoch, či už som v nich účinkoval, alebo ich organizoval. Zvláštne je, že veľa vecí som pochopil práve v Afrike. Afrika – to je jedna dlhá éra môjho života. Hral som tam na originálnych nástrojoch, ktoré domorodci vyrobili iba mne. Z každej návštevy tohto kontinentu som si priniesol vždy nové a nové, mám ich naozaj veľa. Je v nich skrytý duch Afriky a ja ho mám doma. A v srdci krásne spomienky. Žil som tam v úplne inom svete, v inej atmosfére, pochopil som myslenie týchto ľudí a začal som premýšľať ako oni, bez rádia, televízie, novín, časopisov. Jestvovali tam iba ľudia a ich duševno. Vždy, keď som sa vracal z Afriky, bol som veľmi smutný, že týchto krásnych a veľmi chudobných ľudí opúšťam. Zžil som sa s nimi a zabudol na civilizáciu. A potom zrazu dôjde zlom. Sadnete do lietadla, prídete na letisko do Londýna, máte nastúpiť na pohyblivé schody. Každých pár sekúnd na vás chrlia reklamy, ľudia sa strašne ponáhľajú, každý má mobil na uchu a keď vyjdete na ulicu, zachváti vás chaos s miliónmi áut. Ten civilizačný virvar na vás pôsobí šokujúco. Ja som raz z toho úplne ochorel.“

Ako sa vám podarilo získať štipendium na Berklee College of Music v Bostone? Nebolo to už náhodou z krížikom po funuse, veď ste do Bostonu prišli už ako zrelý profesionál?
„ Trošička, ale nie celkom. Bol som veľmi, veľmi rád, že mi prezident tejto akadémie dal štipendium po vypočutí nahrávok a informácií o mne. „Berkely“ patrí medzi prestížne, najznámejšie džezové akadémie na svete. Je to obrovský kolos, kde študuje asi 3500 študentov z celého sveta. Vyučujú sa tam všetky základné druhy nástrojov. Keď som tam bol ja, tak frčala najmä gitara. A potom klavír, kontrabas a bicie nástroje. Život na akadémii je zaujímavý. Začína veľmi skoro ráno a končí neskoro v noci. Je to život o muzike.
Tu sa učí, cvičí, hrá, koncertuje. Funguje tu obrovská knižnica s množstvom materiálov, fonotéka obsahujúca archívne nahrávky starého džezu po súčasnosť. Sú tam video, dvd nahrávky aj štúdiá. Za tie roky, škola oslavovala 50. výročie založenia, tu vypracovali vynikajúci vzdelávací systém. Učia tam profesori, veľké osobnosti džezovej hudby, mnohí z nich školu sami absolvovali. Mojim dekanom bol Garry Burton, čo je bezkonkurenčne jeden z najlepších vibrafonistov na svete.
Počas štúdia v Bostone som aj koncertoval, stal som sa členom Bostonského kvarteta. Na Berkely učil aj trombonista Phill Willson, viceprezident svetovej organizácie trombonistov. Koncertoval som s ním po celej Európe a keď sme účinkovali v Bratislave, v Slovenskej filharmónii, tak sa naši čudovali, s kým som to prišiel? Pretože Phill Willson zastupuje klasických trombonistov sveta.“
Vraj ste sa tam stretli aj s legendárnym Charlie Marianom?
„Mal som to šťastie, Charlie dlhé roky učil na akadémii, ale zlákala ho živá hudba a koncerty. Stal sa čestným profesorom akadémie, dvere tu má stále otvorené. Zhodou okolností vyučoval aj japonskú klaviristku Takiu Akioši, ktorá sa potom na určitú dobu stala jeho manželkou. Zaujímavé bolo, že ma učili ľudia, s ktorými som spolupracoval. Táto škola je jedinečná, úžasná najmä pre mladých ľudí na začiatku kariéry. Získajú tu obrovský hudobný rozhľad, teoretický aj praktický.“
Je tam zrejme príliš veľa hluku, každý tam predsa „čvrliká.“
„Pravidelne sa tam konajú koncerty, sú povinné, no aj fascinujúce, lebo sa striedajú s koncertmi veľkých hviezd. Škola pozostáva z dvoch obrovských budov, pripomína hudobné mesto. Získal som tam množstvo kontaktov, koncertoval som v Bostone, aj v New Yorku. Spojil som príjemné s užitočným. Mám prehľad o systéme učenia, o organizovaní workshopov. A či tam bol hluk? Nejako som ho nevnímal. Hudobníci si mohli rezervovať kľúčik od malých miestností, zvukotesných kójí, kde mohli nerušene celý deň cvičiť. Využívali to najmä hráči na bicie, alebo kontrabasisti. Nikoho nevyrušovali. Takmer som zabudol povedať. Na akadémii získajú vzdelanie aj hudobní manažéri a všetky „biznis“ profesie, pracujúce v hudobnom priemysle.“

V júni tohoto roku ste v našom meste rozbehli I. ročník džezového festivalu. Na tlačovej konferencii ste spomínali, že v nasledujúcich rokoch by mohol džez vstúpiť do parkov, promenád, ulíc a námestí…
„Podarilo sa mi to za výdatnej pomoci vládneho zmocnenca Viktora Nižňanského, ale v ústrety mi vyšli mnohí priatelia, ba aj primátor mesta. Prisľúbil mi, že v nasledujúcom roku sa v rozpočte mesta bude rátať aj s džezovým festivalom. Ak sa vrátim do histórie, už ako vysokoškolák som v roku 1960 vystúpil s koncertným triom fakulty UK v kinosále Napoleonských kúpeľov. V Piešťanoch bolo plno dobrých muzikantov. Jeden z veľmi starých poslucháčov džezu a štangastov, ktorí chodili na všetky koncerty, bol kontrabasista Stano Koutný. Emigroval do Švajčiarska a vrátil sa sem. Hrával aj s Liborom Gardonom, ktorý nedávno v Art jazz gallery oslavoval so spoluhráčmi narodeniny. História dobrej muziky tu bola. Potom prišlo obdobie inej hudby.
To zasa vystriedala v Grand Caffé renesancia džezu. Uskutočnilo sa tam niekoľko významných koncertov a potom začali vystúpenia v Art jazz galery. Nič sa nedá unáhliť, znásilniť. Keď tu päť rokov pravidelne fungovali džezové pondelky, piatkové koncerty svetových osobností mladej, strednej aj staršej generácie, vytvorila sa živná pôda a reálna šanca pre niečo väčšie. S priateľmi sme založili džezový festival. Vystihli sme správny moment, keď v médiách zúria superstar a rality. Pre ľudí, ktorí majú radi kvalitnú kultúru, nielen hudobnú, ale aj divadelnú, či literárnu, sme urobili Jazzové Piešťany 2005. Koncerty pokračujú.
Mali sme tu plno prominentných hostí, za všetkých spomeniem švajčiarskeho veľvyslanca na Slovensku s manželkou, ktorý bol nadšený džezovými umelcami. Latku festivalu sme postavili veľmi vysoko, som v tomto smere naozaj maximalista. To je záruka, že festival má ohlas a ľudia si koncerty možno zapamätajú. A ktovie, možno za desať, dvadsať rokov budú Piešťany nielen známym kúpeľným mestom, ale stanú sa aj mestom džezu, zahrnutým v džezovom kalendári. Už dnes tu pri jednom stole počúvajú džez Izraelci, pri ďalších sedia Američania, Francúzi, Maďari, Nemci, Poliaci. Vzniká zaujímavá komunita, má to zmysel aj pre mesto a jeho prezentáciu v oblasti kultúry.
Úspech však nie je všetko. Dôležité je, čím nás džez obohatí, nie každý ho má rád. Asi naň treba dorásť.
„Aj to je pravda. No skúste prísť na jeden z koncertov a uvidíte. Ľudia odchádzajú domov nadšení, odnášajú si plno zážitkov, dojmov. Je to kreatívne a myslím si, že to ľudí aj vychováva. Veľmi túžim po tom, aby tak ako Winterovci vybudovali slávu Piešťan v oblasti kúpeľníctva, sa mne a mojim priateľom podarilo vybudovať džezové Piešťany pre státisíce ľudí z celého okolia.“

Čím všetkým Vás Piešťany očarili, že ste sa rozhodli, žiť práve v našom meste?
"Predovšetkým to bol vzťah mojej partnerky Yvetky. To bol prvý dôvod, prečo som do Piešťan prišiel. Toto mesto som poznal už dávnejšie, niekoľkokrát som tu koncertoval v 70-80. Rokoch. Sú tu kúpele a ja vodu zbožňujem, pretože som ryba. A keďže ryba by bez vody zahynula, môj pobyt v Piešťanoch súvisí aj so zázračnou vodou, či bahnom. Všade, kam prídem ho propagujem. Hovorím: „Lepšiu vodu ani bahno toho druhu nikde na svete nenájdete!“ Aj mne pomohla po úraze. Nikdy sa mi nič nestalo a zrazu raz som si vybral všetko naraz. Zlomila sa mi ruka aj noha. V kúpeľoch pracujú úžasní ľudia, lekári aj rehabilitační pracovníci. Navrátili zdravie aj mne, poctivo som cvičil, plával, veď som potreboval hrať. Na sebe som si overil zázračné účinky piešťanských kúpeľov. A to, že sa mi v Piešťanoch páči, má na svedomí aj ich veľkosť. Na bicykli ich prešliapem za pár minút. Ja som žil a prešiel celý svet, dôverne poznám svetové veľkomestá počnúc New Yorkom, Londýnom, Rímom, Parížom, Tokiom, Egyptom, no život v nich si neviem predstaviť.“
A čo Bratislava? Nebolo by vám tam „svetovejšie“, je blízko od Piešťan.
„Odkedy bývam v Piešťanoch, už aj taká dedina, akou je Bratislava mi prekáža. Dopravné zápchy som zažíval už pred dvadsiatimi rokmi v Nemecku, Rakúsku, či Švajčiarsku. Všade to funguje rovnako – sú ráno, popoludní aj večer. Nepasujú mi plné cesty, autá. Som z toho chorý. Môj ideál je malé mestečko. V Piešťanoch je veľa zelene. Aj cudzinci hovoria, keď sem prídu: Aha, aké pekné mesto! A potom, z Piešťan nie je ďaleko na letisko do Bratislavy, do Švechatu je tiež blízko, do Čiech blízko, do Tatier bližšie ako z Bratislavy, hore do Poľska si tiež rýchlo vybehnete! Sú tu parky, voda, kúpele, a toto je môj vkus, to je ideálne. Ak tieto fakty spojím s Art Jazz galery, kde je džez, tak potom to pre mňa znamená absolútnu idylu.
Aká je súčasnosť Doda Šošoku?
„Stojím pred vydaním dvojcédečka. Jeden nosič bude obsahovať živý koncert, ktoré moje džezové kvarteto odohralo v kanadskom Montreali. Druhé, veľmi čerstvé, je nahrávka z môjho sólového koncertu v Budapešti. V divadle Merlin som na začiatku septembra otváral Mesiac slovenskej kultúry. Muzika je hotová, už len pozháňať peniaze na vydanie a obaly. Teraz som sa vrátil z Benátok, kde som mal dva koncerty. A dostal som ponuku na veľký džezový festival. Možno, že teraz pre zmenu budem častejšie v Taliansku. Voľakedy som hrával v Bologne, v Turíne, Ríme, Neapoli. Bologna bola moje mesto, historické, krásne, síce veľké, ale vyhovovala môjmu vkusu.“