Blog Slávky Novákovej: Kultúra a etika prejavu

To je podľa mňa ten pravý trh. Piešťanci si určite pamätajú staré trhovisko, kde sa dalo dostať z Nitrianskej ulice. Dalo sa tam vybrať vecí od výmyslu sveta. Človek tam mohol stráviť pomaly pol dňa, lebo popri nákupe tam postretal ešte kopu známych.
Pre mňa trh simbolizovali vždy horeuvedené produkty, šaty, elektronika, obuv, domáce potreby mi trhovú atmosféru vždy nejako rušili, aj keď predaj týchto výrobkov na trhu akceptujem.
Po zrušení starého trhoviska nejaký čas plnilo jeho funkciu odľahlé parkovisko na Nitrianskej, teraz môžme navštíviť trh pri Krajinskom moste, alebo pred Kockou.
Prezentácia, ponuka a samotný predaj má prebiehať nenásilným spôsobom. Toto kritérium však určite všetci predávajúci nespĺňajú. Často sa dá stretnúť až s obtiažnym vnucovaním tovaru, samozrejme, česť výnimkám.
Stretla som sa napríklad s tým, že jedna pani, ktorá predáva topánky, ich predáva spôsobom: " Pani, poďte, sem! Koľkátku máte nohu?", "že nechcete?, ale len si vyberte, za tie peniaze, aké chcete, do spoločnosti, alebo von", hovorím Vám, že lacnejšie už nenájdete!"
Mne osobne stačí, keď predávajúci ponúkne tovar spôsom "Nech sa páči", a keď nemáte záujem, nepokračuje s ďaľšou ponukou. Keď máte záujem, ukáže Vám požadovaný tovar a upozorní povedzme na jeho prednosti, popritom môže nenápadne a hlavne nenásilne upozorniť na ďaľší sortiment tovaru.
V lete na trhovisku pred Kockou som sa stretla s ponúkaním tovaru od jedného pána, ktorý ponúkal svoje dopestované produkty týmto spôsobom. "Bohatstvo, pani, už si zoberte z tých jabĺk, veď sú lacné!", a na jeho výzore bolo zjavne jasné, že mu nejdú kšefty…
Minule som išla z práce cez rýnok. Na pulte jedného predávajúceho bol vyložený sortiment zlacnených topánok. Ponuka znela: "Paňulka, poďte sem!, poďte sem moja, koľkátku máte nohu?" Moja odpoveď znela, že topánky nepotrebujem. "Za sto korún, bola by ste hlúpa, to si kúpte aj dvoje" namietal predavač, načo som mu povedala, že všetky topánky čo mi predal, sa mi rozpadli, a okuliare, čo mi vnútil sa mi zlomili. Nato znela veľmi drásajúca odpoveď: "Pani, sto korún vás nezabije a ja som dnes ešte nejedol!"
To mi už povolili nervy, išla som si vybrať peniaze z bankomatu, lebo som nemala pri sebe hotovosť. Keď som prišla naspäť k pultu, topánky už boli zbalené v krabici a zavesené na mojom bycikly. Predavač však nabral druhý dych, v rukách držal obliečky na periny.
"No a teraz si zoberte tieto obliečky, dám Vám ich za 350 korún, to máte zadarmo!" Pri jeho pulte sedeli ešte asi traja, štyria jeho spolupredávajúci, ktorí vykrikovali, že tak lacno obliečky určite nikde nekúpim. To som už pánovi predávajúcemu povedala, že je otravný a jeho spolusediacich som sa opýtala, či sa im dobre sedí.
Takže, týmto článkom chcem povedať, aby národ nezabúdal na kultúru a etiku svojho vystupovania aj prejavu, čo v poslednom rade dosť mizne, nielen v radoch spomínaných trhovníkov, ale aj napríklad z radov iných, dôležitých profesií, kde by kultúra a etika prejavu, ako aj dobré spôsoby mali byť samozrejmé.
Nechcem týmto hádzať ľudí do jedného vreca s tými, ktorí mi spomínané topánky predali, bolo by to veľmi nedôstojné, faktom je, že dobré a kultivované spôsoby miznú nejakým spôsobom nenávratne preč.

Ďalšie blogy Slávky Novákovej:
– November 1989
– Vlasy
– Kam s vami starkí…
– Stereotyp ma zabíja