Nebyť pádu Oľga Osvaldíková tancuje dodnes

  • Nezaradené
  • 3. októbra 2008, 13:13
  • Autor:Viera Dusíková

Niekdajšia sólistka Národného divadla Oľga Osvaldíková oslávila pred pár dňami pekné životné jubileum, 93. narodeniny. Poznajú ju celé generácie piešťanských baletiek a vyznávačiek stepu. Vychovala ich toľko, že by zaplnili nielen pódium Domu umenia, ale aj celé hľadisko.

Jej nápadité choreografie mrazili v kostiach. Osvaldíkovej dievčatá netancovali – ony sa vznášali ako víly na špičkách. Lenže dostať sa na ne bola veru riadna fuška! Chcelo to správnu dávku sebazaprenia, motiváciu a hodiny drilu. Dievčatá si pršteky na nohách obväzovali leukoplastmi, aby bolestivých a krvavých rán bolo čo najmenej…
„Často mi hovorili, že som príliš tvrdá, nekompromisná. Vraj som ich trápila," smeje sa zo svojej perfekcionistickej povahy stále veľmi štíhla a ohybná – šesťdesiatkilová pani Olinka a spôsobne si upíja z pohárika slzičku narodeninového likéru. Rukou pritom naznačí pohyb k obrovskej kytici, ktorú jej objednal jej syn Puťo (Peter), ktorý žije so svojou rodinou v americkom Bellinghame.
Potom mi zapózuje pri kvietkoch od jej tanečníčok. Valentína Michálková, Petra Arbetová, Danka Gálová, Mariana Bartovicová, Kristína Komlošiová a Pavlína Hulmanová – to sú jej posledné žiačky, ktoré postavila na špičky. Dnes sú z nich už dvadsaťročné slečny. Spočiatku ich vyučovala v základnej umeleckej škole, ale neskôr, keď bolo treba doladiť tanec, prichádzali aj do jej bytu.
„Nemohla som dopustiť, aby jedna tanečníčka robila to, iná ono. Všetky museli hlavu otočiť rovnakým smerom, naraz urobiť gesto, pohyb rukou.. .Aby tanec zažiaril, oslovil diváka, presvedčil ho a ešte mal aj iskru! Aj dnes, keď prižmúrim oči, mám pred sebou nové choreografie. Žiaľ, už si ich len predstavujem… Jediný pád zo schodov pred piatimi rokmi mi zmenil celý život. Nebyť toho nešťastia, učím dodnes!"

Študovať tanec sa pre dámu nehodí!


Oľga Osvaldíková sa narodila vChicagu, jej otec Ondrej Klain bol veľký národovec (už z Ameriky podporoval továreň v Novom meste nad Váhom) a po príchode z Ameriky do Piešťan, kde sa rodina usídlila, postavil niekoľko domov. Oľga bola štíhla, mala dar pohybu, nadanie na tanec. A tak vyslovila prianie – študovať práve tento umelecký smer.
„Keď to rodičia počuli, až sa zhrozili. Štúdium tanca nemalo v tých časoch žiadnu vážnosť. Až po tom, čo som im sľúbila, že vyštudujem a stanem sa učiteľkou, privolili. Prešla som dobrou životnou školou. Tanec ma učili baletní majstri Fuchsová, Relský a napokon Bulhar Pančev. A stala som sa sólistkou Slovenského národného divadla. Potom som si v Piešťanoch otvorila prvú tanečnú školu. Bolo to na prízemí tohto domu, "vysvetľuje Oľga a usrkne si z predpoludňajšej kávy.Pripravila si ju zmiešaním tureckej s lyžičkou kapucína.

Dvere na škole jej surovo vyrúbali


V roku 1947 mladá slobodná učiteľka odplávala na návštevu svojej rodiny do Chicaga, no jej mamička si dcérku po roku odlúčenia privolala späť do Piešťan. A odvtedy sa venovala už len tancu – klasickému a stepovaniu. Bola jeho priekopníčkou na Slovensku. V zásuvke mala doklad o absolvovaní tanečnej školy v Bratislave, vlastnila tanečnú školu a jediné, čo túžila, bolo učiť. Lenže prišiel rok 1948 a s ním znárodnenie.
„Pamätám sa na ten šok. Vnoci o jedenástej prišli akísi muži. V tanečnej škole mi vyrúbali dvere a nasťahovali tam jednu rodinu. Už som bola vydatá. Ani manžel, právnik, ktorý posielal odvolania a žiadosti na všetky strany, mi nepomohol." Oľgu, našťastie, prijali za učiteľku do Nového Mesta nad Váhom, potom pôsobila v Hlohovci a v Piešťanoch. Karty jej neskôr zamiešal ilegálny odchod jej syna do zahraničia.Olinka dostala výpoveď a neskôr sa jej podarilo učiť vo Vrbovom. Až sa napokon opäť pretancovala do Piešťan…

Život na pendrek, ale v podstate šťastný


„Nič nebanujem.Ak by som sa mala opäť rozhodnúť, pustím sa opäť do tancovania. Tanec mi dal veľmi veľa, splnil sa mi dievčenský sen. Veď ešte ako deväťdesiatročná som vedela urobiť šnúru. Každý, kto chce, ju spraví! Vyžaduje si to len trpezlivosť, odvahu a trošku vytrpenia bolesti. Ak by som mala nohu zdravú, nemusela by som tu takto chodiť z miestnosti do miestnosti a motať sa po byte.
To je život na pendrek. Túžim sa dostať von, chcela som vidieť otvorenie letnej kúpeľnej sezóny, aj Báthoryčku, teraz tu bude Slovenské národné divadlo… Ale sama na ulicu nevyjdem. Po schodoch chodiť nemám problém, dokonca lekári tvrdia, že chôdza po schodoch je zdraviu prospešná. Ale naše chodníky sú krivé, stačí jedno zakopnutie… Tak toho sa už bojím. Úrazy som si už vyčerpala – dúfam. Zišla by sa mi tu nejaká staršia pani. Vedela by som ju aj ubytovať, chýba mi spoločníčka na rozhovory aj priateľka.
Viete, samota je otupná. Aj preto milujem návštevy. Zastavte sa niekedy na kávičku," dodáva s milým úsmevom a oči jej žiaria ako studničky čistej pramenitej vody. Načriete do nich a ona vás ovlaží, občerství a dodá silu. Po schodoch z tejto návštevy potom idete zľahka a chce sa vám tancovať padedé.

0 Shares

Najnovšie správy

Červený kamión rozžiarený tisíckami svetielok, vianoční škriatkovia a Santa Claus. Takáto paráda zavítala do centra Piešťan v sobotu 3. decembra.…
  • 30.11.2022, 09:37
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
Jedinečnú príležitosť stretnúť v uliciach anjela ponúkajú počas čarovného predvianočného obdobia Piešťany. Oblastná organizácia cestovného ruchu Rezort Piešťany podporila projekt,…
  • 30.11.2022, 09:54
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
streda, 30. novembra 2022
Meniny má Andrej, Ondrej, zajtra Edmund